Pán Henrich Minárik požadoval od mojej sestry 145€ za účes, ktorý si nechala urobiť pred fotením. Fotenie a následnú spoluprácu sme jej ešte ten istý večer, a teda dva dni vopred vyhovorili, ale on cenu za už urobený účes navýšil o 59 eúr a požadoval náhradu za akože už zaplatenú zálohu za prenájom ateliéru. Teda jeden účes a zrušenie spolupráce nás vyšlo na 329€. Ja som za sestru vložil na jeho účet stovku, lebo som zistil, že v kaderníctve, kde sa strihala majú omnoho nižšie ceny a viac ako stovku by to určite nestálo. Po trištvrte roku nám prišiel súdny príkaz na úhradu 229€ a asi to pán Minárik nečakal, ale my sme podali odpor. Na súd sa nedostavil on, ale ďalšia konateľka, ktorá ani poriadne nevedela prečo nás žalujú s „právničkou z Palisád", ktorá dokázala akurát tak znížiť požadovanú sumu o 66€, lebo pôvodne sa suma skladala z vtipných položiek ako zaokrúhlenie ceny účesu, navýšenie z dôvodu zrušenia spolupráce a tringelt kaderníčke. Pojednávanie sa odročilo, lebo je nutné aby prišiel pán Minárik, keďže druhý z navrhovateľov a ich právnička nevedeli poriadne, čo chcú. Zato my so sestrami sme boli dosť dobre pripravení a spochybnili sme viaceré ich doklady, ako zle vystavenú a navyše zálohovú faktúru, atď.
Tento malicherný osobný problém pekne ilustruje stav našej spoločnosti po dvadsiatich rokoch od revolúcie. Praktiky z raných deväťdesiatych rokov ešte nevymizli a každý deň sme priamo a nepriamo svedkami síce dnes oveľa rafinovanejšieho, ale zato stále zákerného organizovaného zločinu. Pred rozkrádaním politikov sa obraňujeme pasivitou a iróniou, čo im iba nahráva. Vládne právna neistota a konexie sú všetko. Potom sa človek čuduje, keď sa nepoctivosť v podnikaní dotkne jeho vlastnej rodiny. Samozrejme, môj prípad je viac ako stupídny a ja sám by so vedel lepšie, ako spraviť faktúru a oklamať „budúcu modelku" tak, aby súd nemohla vyhrať. Je dosť trápne postaviť svoj biznis model na okrádaní naivných 18 ročných deciek a ešte aj to pobabrať.
Náš problém nie je len pasivita, ale aj nedostatok času a vôle na „dobrodružstvo uvažovania". Krásne to ilustruje novootvorená Panta Rhei na Poštovej. Filozofia má vyhradené dve poličkové skrine a to ešte nejako divne do rohu. Zato ezoterika má celé samostatné oddelenie. Iba samotný budhizmus má viac knižiek ako celá filozofia. Prečo je to tak? Západná mutácia zenbudhizmu totiž najlepšie vyhovuje našej „neskorokapitalistickej" spoločnosti. Madona v ňom môže nájsť vnútorný pokoj a rovnováhu po namáhavom turné, kde zarobila ďalšie milióny. No v pôvodnom východnom chápaní nejde o sebauspokojenie ale o pochopenie, že človek zjednotením sa s ničotou sa stáva ničím, a teda sa úplne zjednotí so svojím nástrojom a stane sa jeho súčasťou. Zen v skratke znamená urobiť niečo priamo a bez čo i len sekundy zaváhania. Napríklad japonský vojak bol počas Druhej svetovej vojny zjednotený so svojím mečom, keď sa objavil nepriateľ, tak ho sťal bez rozmyslu preto, lebo je iba predĺžením svojho meča. Podobne švajčiarski finančníci, ktorí meditujú v Zurichu a pred prácou sa snažia zrelaxovať, vedia, že sú ničím, iba prostredníkom a predĺžením korporácie, kde pracujú. Napríklad Goldman Sachs nedávno ohlásil, že ich zamestnanci nemôžu usporiadať firemné vianočné párty ani vo svojich domovoch, lebo sa nepatrí oslavovať, keď je finančná kríza. Iróniou je že k nej GS prispel svojim významným dielom.
Samozrejme proti budhizmu ani ezoterike nič nemám. Iba to, že jej povrchné a pasívne konzumovanie je len iná, vyššia forma konzumu.
Zatiaľ čo ľudia relaxujú alebo sú otupení a plní irónie, svet začína ovládať iná ideológia - klimatických alarmistov. Jedni navrhujú dať si kvôli Matke prírode záväzok mať iba dve deti, iní jesť svojich psov. To ešte nie je najväčší problém. Ten nastáva, keď sa niečoho chytia politici. Rovnako ako komunisti so snahou o nastolenie rovnosti a prosperity zruinovali všetkých, tak štátni environmentalisti skôr či neskôr zruinujú prírodu. Napríklad za biomasu sa považujú aj vyrúbané stromy a pne. Samozrejme vždy sa nájde niekto, kto na ideológii, ktorú pretláča vie poriadne zarobiť, ako napríklad Al Gore.
Politika je špinavá, preto jej treba dať čo najmenej priestoru. Ale je tu istý rozpor. Ak sa človek utiahne do seba, svojej rodiny a komunity, tak stráca vplyv na svet. Ak sa rozhodne niečo zmeniť vo veciach verejných, tak sa stane obeťou fenoménu „morálneho šťastia". Totiž v extrémnych situáciách si vie iba mizivé percento ľudí zachovať čestnosť. Keď je napríklad ohrozená niekoho rodina, človek stráca dôveru v štát a jeho zákony a snaží sa ich obísť len aby rodinu ochránil. Krásne to vyjadril Joker v poslednej batmanovke, Dark Knight: „Your morality is a bad joke and it vanishes with a first sign of trouble". Tento rozpor bol vyjadrený aj v krásnom filme Ridleyho Scotta, Kingdom of Heaven, kde sa hlavný hrdina rozhodol neisť cestou „účel svätí prostriedky", stiahol sa z verejného života Jeruzalema a išiel žiť so svojou milovanou ženou. Toto je rozpor demokracie, kde si slušní ľudia, ako napr. bývalí disidenti nechceli pošpiniť ruky a stiahli sa do úzadia. Moc prevzali prospechári, mafiáni a populisti.
Cesta z tohto rozporu nie je jednoduchá. Jeden spôsob je neironizovať, ale brať všetko doslova. Teda ak bol porušený zákon, treba podať trestné oznámenie. To robí napríklad Hlina alebo Dostál. Irónia je totiž najlepší priateľ režimu. Druhý spôsob krásne vyjadril Steven Seagal v segalovke, s ktorou som zabil predvčerom vyše hodinu. Keď sa ho žena spýtala, aby jej ukázal trik s rozmačknutím papierového pohára buchnátom na stôl s tým, že pod jedným pohárom je veľký železný špic, jej tvrdý to chlap Seagal povedal, aby tie poháre zamiešala. Keď tak urobila, jeden celou silou buchnutím dlaňou rozmačkol. Žena sa ho spýtala, že aký trik použil. Seagal odvetil: „The trick is not to give a fuck".
Keďže hrdinov, ktorí majú v paži veľa nie je, politika zostane vždy špinavá, a preto ju treba obmedziť a oslabiť posilňovaním našich rodín a komunít. Náš prípad „morálneho nešťastia" mi dal veľa optimizmu. Na pojednávaní sme nemali právnika, nevyužili sme žiadne konexie, iba sme sa obraňovali ako sa na členov jednej rodiny patrí. Bez ohľadu na to, ako súd dopadne to bol krásny zážitok. Možno treba novú ideológiu, ktorá rozšíri pocit rodiny aj na širšiu komunitu, ale keďže všetko sa dá zneužiť, treba nám hlavne zdravý rozum a veľa odvahy.
