Teraz opomenieme paradox, že žiadať slušnosť v politike sa dá prirovnať k požiadavke na mafiána, ktorý nás príde vypaľovať, aby si nabudúce namiesto „šušťákov" zobral radšej oblek a košeľu s manžetami. Je ale aj nebezpečné detailne a explicitne definovať takúto slušnosť, lebo sa vytratí rozmer etického a riešenie problémov sa prekryje povrchným marketingom.
Ja keď stojím pred bezdomovcom, ktorý ma žiada o drobné nemám potrebu vytiahnuť telefón a vygoogliť si nejakú príručku o tom, ako obdarovať bezdomovca so štatistikami priemerného daru, priemerného výnosu za deň a nákladmi na život v danom meste. Tiež mu nepoviem, že podľa príručky sa na mieste kde stojí nemôže žobrať, ale keď sa posunie o dvadsať metrov, tak mu dám presne 1,38€, lebo takto som si to vypočítal. Rovnako je hlúposť abstraktne definovať cenový strop do ktorého môžu prijímať politici dary. Veď preboha všetko závisí od kontextu! Iba v konkrétnej situácii môžeme nájsť etický rozmer. Ak poslanca osloví listom napísaným ťažkou rukou dôchodca z Hornej Dolnej a poprosí ho o pomoc alebo medializáciu nejakého závažného lokálneho problému a ten mu pomôže, tak by bolo trápne a neúctivé nevziať si fľašku domácej pálenky od tohto pána ako vyjadrenie jeho vďačnosti. O aký konflikt záujmov tu ide? Opačný príklad by bola situácia, keď príde lobista a za určitý pozmeňovací návrh dopredu daruje poslancovi malú pozornosť v podobe investičného vína v hodnote 7000€. Ide tu o jasný konflikt záujmov. Dobre, dajme tomu, že Beblavého návrh stanoviť limit na dary vo výške 20€ by túto dilemu prakticky vyriešil. Ale je to naozaj tak? Veď najväčší dar je aj tak čisté svedomie. Ak pristúpime na hru explicitného a detailného definovania politickej morálky, tak sa dostaneme na šikmú cestu vedúcu k pokrytectvu a podobnému systému, aký má USA. Teda všetko je detailne definované, ale čo nie je, to sa veselo robí a čo je, to sa zasa všakovako obchádza. Treba si uvedomiť, že aj keď je politik počas volebného obdobia čistý ako ľalia, stále poberá neskutočné výhody oproti občanovi. Akú cenu má poslanecká imunita? Čo keď sa na prvé miesta kandidátky dostal práve veľkým sponzorským darom? Aj keby nezobral od lobistu ani špendlík, tak to neznamená, že korupcia neprebehla. Dar môže byť aj insiderská informácia, alebo to, že niekoho brat kúpi od niekoho švagra predražené auto, alebo to, že lobista povie: „Neuveríš, ale vyhral som kredit v pražskom Hermese a ja to nevyužijem, ak si bude vaša manželka v Prahe chcieť kúpiť niečo na seba, tak nech v tom obchode povie, že to je na účet XYZ". Ale dajme tomu, že ani takáto korupcia neprebehla. Potom môžeme veselo pristúpiť na čistú americkú politiku, kde bývalí politici dávajú prednášky na rôznych konferenciách, napríklad ktoré organizuje Big Pharma a za ich veľmi podnetné a múdre slová dostanú aj 100 tisíc dolárov. Všetko je pritom úplne legálne, však už nie sú v politike, nie?
V podstate sú politici morálne nešťastní, teda sú oveľa častejšie ako mi „obyčajní ľudia" vystavovaní korupčným tlakom a neľahkým rozhodnutiam. Ale bola to iba ich voľba vstúpiť do politiky, tak si musia niesť následky. Ako som už písal: Totiž v extrémnych situáciách si vie iba mizivé percento ľudí zachovať čestnosť. Keď je napríklad ohrozená niekoho rodina, človek stráca dôveru v štát a jeho zákony a snaží sa ich obísť, len aby rodinu ochránil. Krásne to vyjadrila postava Jokera v poslednej batmanovke Dark Knight: „Your morality is a bad joke and it vanishes with a first sign of trouble". Tento rozpor bol vyjadrený aj v krásnom filme Ridleyho Scotta, Kingdom of Heaven, kde sa hlavný hrdina rozhodol neisť cestou „účel svätí prostriedky", stiahol sa z verejného života Jeruzalema a išiel žiť so svojou milovanou ženou. Toto je rozpor demokracie, kde si slušní ľudia, ako napr. bývalí disidenti nechceli pošpiniť ruky a stiahli sa do úzadia. Moc prevzali prospechári, mafiáni a populisti.
Etika je niečo veľmi subjektívne, osobné a až existencialisticky konkrétne. Spoločenská morálka je naopak otázkou spoločenskej konformity. Ide o to formálne nepodliezť nejaký minimálny spoločenský štandard. Podľa Petra Singera, to čo je morálne, nemôže byť etické. Teda, to čo je nejakou normou nemožno považovať za etické. Napríklad ak je týranie zvierat zakázané zákonom, tak zdržanie sa takýchto skutkov nemožno považovať za etické. Nie je náhoda, že USA a Turecko sú na horných priečkach rebríčka najpromiskuitnejších krajín. Obe spoločnosti sú hlboko rozdelené na zástancov sekularizmu a náruživých veriacich. Minimálna norma pre veriacich je, aby žena do svadby bola pannou, čo sa dá ľahko dosiahnuť orálnym alebo análnym sexom. Morálka prekvitá, s osobnou etikou je to trocha otáznejšie.
Veľmi krásnym a dojímavým príkladom rozporu medzi osobnou etikou a spoločenskou morálkou je kniha Kurta Vonneguta Matka Noc. Jej hlavná postava je vnímaný celým svetom ako najhorší muž Ameriky, hlavný nacistický propagátor, ktorý vysielal z Nemecka v rozhlase po anglicky nemeckú propagandu. Po rokoch žije skromne v New Yorku, odkiaľ ho unesú agenti Mossadu. Nikto okrem neho a jedného jeho nadriadeného nevie, že po celý čas jeho vysielania v Nemecku podával kľúčové tajné informácie a kódy, ktoré pomohli spojencom vyhrať vojnu. Takže najväčší vyvrheľ Ameriky je jej najväčším skrytým hrdinom. Podobne je otázka Mira Beblavého o tom, čo urobiť s fľaškou čistým marketingom. Od momentu keď to zverejnil, táto otázka prestáva mať etický rozmer a ide o hranie sa na spoločenskú morálku a minimálny nechutný štandard, ktorý nám pomáha prekonávať „morálni kocovinu" a uchovať si naše „banálni svědomíčko" (Yes, Prime Minister).
Podstata je ale niekde inde, my platíme tomuto štátu vyše polovicu našich príjmov, a tak si skromne myslím, že by sme politikom nemali uľahčovať ich etické rozhodnutia. Nech si to „svedomíčko" pekne potrápia a keď ich náhodou niekedy napne pri pohľade do zrkadla, je to iba ich chyba a ich rozhodnutie. Všetkým slušným politikom, želám veľa šťastia a rád ich všetkých naraz pozvem ku mne na večeru do mojej garsónky, mám pekný veľký balkón, môžu si zobrať aj svoje polovičky, miesta je tu dosť.