Na začiatok zdanlivo odbočím a skritizujem názor pána Igora Vidu, predsedu Predstavenstva Tatra banky, ktorý písal o novej legislatíve podporujúcej „udavačov" na finančných trhoch v USA pre Hospodárske noviny v negatívnom tóne. Totiž jeho článok najlepšie vystihuje potrebu služieb pre whistleblowerov akú ponúka WikiLeaks. Na začiatok sa treba pozastaviť nad naivitou PR oddelenia Tatra banky. Naozaj je rozumné kritizovať ako predstaviteľ banky legislatívu, ktorá má za cieľ korigovať excesy a predchádzať podvodom na finančných trhoch, ktoré stáli akcionárov a daňových poplatníkov nemalé miliardy? Rovnako nerozumiem, či ten článok má byť reklama, lebo v dobrom spomínať svoju firmu v médiách a hovoriť jedným dychom o morálke nejde úplne dokopy. Pán Vida používa slovo „udavač", čo kvôli negatívnej konotácii samé predstavuje určitú manipuláciu a ďalej pokračuje v nazývaní „udávania" morálnou „antihodnotou" a uvádza viaceré chybné prirovnania. Chápem, že on učí svoje deti, aby na seba nežalovali, ale asi ťažko sa dá nazvať zamestnanec a banka bračekom a sestričkou. Je na diskusiu, či je správne finančne motivovať informátorov, ktorých on nazýva udavačmi, ale je jasné, že daná legislatíva slúži verejnému záujmu a motivuje ľudí k ohlasovaniu podvodov a zároveň kompenzuje prípadnú stratu zamestnania a iné náklady, napríklad na súdne spory. Pán Vida v skratke prirovnáva informátorov korporátnych podvodov k udavačom z čias komunizmu a domnieva sa, že zdravá firemná kultúra, „akú má napríklad Tatra banka" (!) všetko vyrieši. Naozaj? Nepomohli by informátori náhodou matke Tatrabanky, Reiffeisen Bank pri odhaľovaní problémových úverov napríklad pre oligarchov v Rusku? Teraz si odmyslíme firemnú kultúru, ktorá požičiava ľudom, ktorí zbohatli cez mŕtvoly a zamerajme sa na blaho daňových poplatníkov a akcionárov. Ak by nejaký informátor včas „spustil alarm" o nevýhodnosti daných úverov, tak by mali daňoví poplatníci a akcionári o pár miliárd eúr viacej. WikiLeaks odhalilo podvody finančných inštitúcii na Islande, ktoré viedli k bankrotu tejto utešenej krajiny, a preto tamojšia vláda sa spolieha práve na pomoc Juliana Assangea, šéfa WikiLeaks pri príprave zákona o slobode prejavu. Lenže sú krajiny, kde informátorov neodmeňujú, ale hrozí im trest a práve pre nich je WikiLeaks ako stvorené.
WikiLeaks priniesla od svojho založenia viac odhalení korupcie a iných závažných zločinov ako všetky svetové média spolu. Takže prínos takejto služby je neodškriepiteľný. Obchádza tradičné média a závažné prípady priamo uverejňuje, a tak sa vyvaruje šumu a skresleniu informácii v tradičných médiách, aké predstavuje napríklad článok pána Vidu. Lenže má to aj svoje slabé stránky. WikiLeaks nemá dostatok finančných zdrojov na korekciu, overovanie pravdivosti a editovanie citlivých informácii, a preto niekedy urobí prešľap ako je zverejnenie afganských informátorov. V tomto prípade by sa mala ospravedlniť, mená odstrániť a nesprávať sa ako poloboh s patentom na spravodlivosť. Ale treba poznamenať, že prístup médií je pokrytecký a manipulatívny. Tisícky dokumentov mali k nahliadnutiu viaceré významné svetové denníky mesiace pred ich zverejnením na portáloch WikiLeaks. Tiež sa účelovo podsúva, že Assange si za zverejnením mien afganských informátorov stojí a plánuje zverejniť ďalšie mená. Rovnako sa treba zamyslieť nad tým, že keby o zverejnení mien neinformovali svetové média, tak sa k nim dostane Taliban len ťažko. Na prehľadanie desiatok tisícov dokumentov by potreboval veľa času, peňazí a dobrý softvér. Tiež sa nikto nezamyslí nad tým, čo v tých tajných dokumentoch tie mená robili a ako je možné, že k nim majú prístup analytici Pentagonu a tiež je nepochopiteľné, že jeden človek môže mať prístup k toľkým dokumentom a vyniesť ich. Totiž, ak sa nemýlim, tak podľa štandardov NATO nemôže poznať zloženie spravodajskej siete ani nadriadený toho, kto sieť vedie. Rovnako každý z informátorov musí mať skrytú identitu. Tiež je otázne, či iba uvedenie mena dokáže identifikovať informátorov a ak sú tam aj iné údaje o tých osobách, tak to je skorej odhalenie diletantskej práce Pentagonu. Ak k týmto dokumentom má prístup hocaký analytik, tak k nim môže mať prístup aj pakistanská ISI, a teda afganskí informátori neboli v bezpečí ani pred zverejnením tajných dokumentov. Odhalenia WikiLeaks pomohli k politickej zmene napríklad v Keni a takáto služba vo veľkej miere pomáha k udržaniu tzv. soft security aj keď na čas možno ohrozuje vojenské operácie a tzv. „hard security". Totiž pôsobí ako svedomie pre vojakov, ktorí musia vedieť, že ich prešľapy na bojovom poli môžu byť niekedy zverejnené, a tak WikiLeaks pôsobí preventívne ako „svedomie vojny a politikov".
Julian Assange tiež hovorí, že niektoré údaje musia ostať súkromné. Napríklad zdravotný stav jedinca, ale čím viac údajov máme o práci politikov a generálov, tým lepšie. Tento názor je dosť kontroverzný, ale je podľa mňa dôležité dosiahnuť čo najvyššiu občiansku kontrolu politikov, ale aj tá si vyžaduje zodpovedný a citlivý prístup. Veľa súkromných údajov, ale ľudia sami ochotne zverejňujú na svojich blogoch alebo sociálnych sieťach ako Facebook. Slavoj Žižek, majster kontra-intuitívneho myslenia, to vystihol presne: „Dnes ľudia nemajú paranoju z toho, že ich niekto sleduje, ale že ich nikto nesleduje". Predstavte si, že by ste vypustili do sveta sto statusov na Facebooku alebo sto tweetov a nikto by ich neokomentoval, alebo aspoň „neolajkoval"? Však to by bolo pomaly na sebevraždu! Myslím si, že moderné technológie a sociálne siete plnia dnes úlohu náboženstva. Už som písal o tom, že sociálne siete predstavujú prestíž pre politikov a každého porovnateľné historicky so „správnym náboženstvom". S rezervou sa dá povedať, že SaS u nás vyhrala voľby a Smer prehral aj vďaka sociálnym sieťam a blogom. Tie zároveň predstavujú silnejší prostriedok na vyžadovanie morálneho správania, ako náboženstvo v súčasnosti. Niekedy o vašich hriechoch vedel len pán Boh, dnes sa o nich môže dozvedieť celý svet, a preto Eric Schmidt z Googlu špekuluje, že v budúcnosti si mladí ľudia budú musieť zmeniť meno, aby unikli svojej „temnej cyber minulosti". Rovnako môžu sociálne média zmeniť predstavu Boha v našich končinách z milujúcej osobnosti, ako ju chápe kresťanstvo, na viac ázijské chápanie všadeprítomnej energie a vedomia. Tu nejde len o filozofovanie. Napríklad sa mi stalo, že mi Facebook nepovolil zdieľať video z YouTube, kde palestínsky bojovník používa dieťa ako živý štít pri prechode cez nekrytú ulicu v Gaze. Kamarátovi na čas úplne zablokovali možnosť zdieľania videí, po tom ako dal link na reláciu amerického komika Billa Mahera, kde kritizuje nosenie buriek. Teda Facebook dokáže naznačiť lepšie ako náboženská náuka, ktoré názory a informácie sú tie správne. Rovnako zrušenie Facebook konta môže v budúcnosti predstavovať väčšiu ujmu ako odobratie občianstva alebo vyhostenie. Profil na Facebooku sa stáva časťou našej identity, rovnako ako vzťahy, ktoré si na sociálnej sieti človek vybudoval. Ako tvrdí Erich Fromm, človek keď vyjde z domu, tak sa stáva produktom a musí dbať o svoju značku, aby si udržal a budoval pozíciu na (pracovnom, spoločenskom, vzťahovom...) trhu. Sociálne média tento osobný marketing zavádzajú aj do súkromia a až intimity jedinca. Ten sa musí pomaly aj sám pred sebou správať ako marketér. Radikálny islam dnes útočí na Facebook viac ako na pápeža, práve kvôli slobode slova, ktorá tam panuje. Ale miera tej slobody je práve regulovaná tým, ako chcem byť vnímaný pred kolegami, rodinou, kamarátmi a potenciálnymi budúcimi vzťahmi.
Ak je dnes najväčšou hrozbou pre Pentagon jeden človek - Julian Assange a pomaly najväčšou celebritou je zas Mark Zuckerberg, tak to znamená len jedno. Sociálne siete a technológia prekonali hranice virtuálneho a hmatateľne vytvárajú a menia fyzickú realitu. Obe reality treba ale odlíšiť od Reálna v zmysle, v akom ho chápal Lacan. Reálno je pre nás neuchopiteľné a je príliš strašné na to, aby ho zniesol náš pohľad. Môžeme ho pocítiť iba v zlomových životných situáciách. Možno v takej sa nachádza teraz Julian Assange, ktorého vo Švédsku obvinili zo znásilnenia, pravdepodobne v rámci nejakej spravodajskej hry. Koho by náhodou nudili romány o špiónoch, tak si môže prečítať dlhší článok o živote a práci Assangea v The New Yorker.
