Keď sa opice nudia

Autor: Jakub Šimek | 15.1.2012 o 17:13 | (upravené 15.1.2012 o 18:10) Karma článku: 6,05 | Prečítané:  783x

Predstavte si svet, kde by sa o zakladateľoch napr. Grameen bank alebo Ushahidi, teda sofistikovaných a prospešných inovácií, písalo v médiách toľko, koľko sa teraz píše o osobách, ktoré figurujú v kauze Gorila. O osobnostiach ako Havel sa píše veľa až keď zomrú. Ale na rozdiel od smrti Kim Jong Ila, túto smrť napríklad finančné trhy a ich analytici ani nezaznamenali. Kierkegaard hovorí, že pôvodom zla je nuda a že ľudia si podvedome myslia, že konať dobro je ľahké, stačí sa len rozhodnúť. Na konanie zla, ale treba talent. A ten ľudí priťahuje a spolu s agresivitou vzrušuje, a preto sa ho toľko dožadujú. Sme totiž iba opice v zajatí nudy, jazyka a teraz aj technológii.

O kauze Gorila sa denne popíšu desiatky textov, ale ja by som chcel túto „najväčšiu aféru od čias únosu prezidentovho syna" použiť len na hlbšie zamyslenie sa o našom post-fukuyamovskom svete.

Gorila v skratke predstavuje analyticky spracované spravodajské informácie z odpočúvania konšpiračného bytu Penty, realizovaného technickými prostriedkami a ich následný únik pomocou ľudských zdrojov smerom k organizovanému zločinu a do médií, ktoré ho teraz overujú a analyzujú pomocou otvorených a iných zdrojov. Pristúpili k tomu až vtedy, keď niekto spis uverejnil na internet a zároveň tak spustil hromadnú spoluprácu na overovaní informácii z daného textu. Teda sme podobne ako pri fenoméne WikiLeaks svedkami crowdsourcingu analýz informácii z istej zmesi otvorených a ľudských  zdrojov.

Ďalšiu úroveň kauzy predstavuje zamýšľanie sa nad načasovaním tejto kauzy. Je to pomsta nejakej „skupinky" pred voľbami? Majú z nej prospech nové strany, alebo konkurenčná J&T? Slúži na ospravedlnenie možnej budúcej koalície SMER-KDH? Úprimne ma tieto otázky moc nezaujímajú a nechcem o nich špekulovať. Rovnako ako ma nepoburuje obsah Gorily, lebo možno aj Penta je len pešiakom vo väčšej hre a nie je im v podstate čo závidieť.

Oveľa zaujímavejšie sú články, ktoré sa zaoberajú dopadom kauzy na našu mladú 19-ročnú slovenskú spoločnosť a jej vnímanie politiky a celkového smerovania. Mnohí si myslia, že odhalenie obrovskej korupcie, v kombinácii s totálnou neschopnosťou štátnej moci sa jej vzoprieť, bude znamenať nárast celospoločenskej skepsy, cynizmu a nedôvery, a teda obdobu normalizácie, keď sa ľudia uzavreli do svojich rodín a každodennosti. Za pravdu im dáva napríklad nedávny prieskum IVO. Iný si myslia, že kauza bude predstavovať katalyzátor spoločenskej zmeny a nárast aktivizmu spôsobí zmenu politickej kultúry, výmeny poitických špičiek a hlavní aktéri možno dokonca skončia potrestaní. Ja sa ale na túto kauzu chcem pokúsiť pozrieť z inej strany. Kľúčové je totiž, že naša mladá demokratická spoločnosť je už podľa veku „dospelá" a mala by sa preto aj tak začať správať.

Začnem konšpiračným bytom Penty, ktorý nie je len priestorom súčasnej reality show v ktorom mocní muži Slovenska s pomocou jednej ženy parcelujú našu krajinu a určujú jej budúcnosť. Je aj domovom hlavného aktéra, istého Zoltána, ktorý si v ňom varí kávu a pozerá telku. Tento urastený bývalý šéf kukláčov má všetko, čím kŕmi pop kultúra naše deti. Peniaze, moc, konexie a je silným chlapom. Je presvedčený, že jeho byt, ktorý predstavuje projekciu jeho vnútra, je absolútne bezpečný. Až neskôr, keď dostáva informácie, že to tak nemusí byť a dá ho za veľké peniaze skontrolovať technikom, sa trocha zneistí, ale uspokojí sa s výsledkom, že všetko je OK. Podobne ako jeho svedomie, je jeho byt dokonale izolovaný od šumov a pochybností a „hra na moc" môže pokračovať. Čas si kráti pozeraním televízie, podobne ako my si ho krátime záujmom o túto „megakauzu" za obrazovkami našich domovov. Vytrháva nás z nudy. Ale, trik SIS s odpočúvaním z vedľajšieho bytu, ktorý Zoltán neodhalil svojou kontrašpionážnou technikou, a následná aktivita Mravca a Nicholsona smerom k zverejneniu získaných informácii, ho priviedla k bolestivému poznaniu: Je síce možno jedným z najbohatších a najmocnejších mužov, ale v podstate je paradoxne nielen duševným ale aj fyzickým bezdomovcom.

To, že Mravec a Nicholson stratili domov v zmysle pokoja a získali určitú moc zo získaných informácii je tiež pravda, ale nie je to až tak dôležité. Taktiež nie sú až tak podstatné hysterické povzdychy nad tým, ako kauza Galko ukázala, že odpočúvaný môže byť hocikto, aj novinári, a že Gorila, ukázala, že novinári si neplnia riadne úlohy strážnych psov demokracie a tá potrebuje hrdinov - hackerov systému typu Assange alebo náš Nicholson.

Podstatné je, že systém a doba sa zmenili, a už dávno nastala radikálna demokratizácia získavania informácii, nie len v zmysle poznatkov z internetu, ale aj v zmysle anglického Intelligence, teda aktívnych dát, ktoré boli donedávna doménou spravodajských služieb. V týchto agentúrach je nadmieru koncentrovaná moc, čo ilustrujú kariéry ich bývalých pracovníkov, napríklad Busha staršieho a Putina. Dnes si ľudia len namýšľajú, že sa boja Veľkého brata. Opak je pravdou, sú ním sami, a skutočnú hrôzu majú z toho, že by ich nikto nesledoval. Ako som už písal, predstavte si, že by vám dlhšiu dobu nikto „nelajkoval" vaše statusy na facebooku. Dnes má skôr strach Veľký brat z nás.
Barthes hovorí, že drevorubač hovorí o strome inak, ako ostatní. On ho berie ako vec a iní ako meno. On používa jazyk a iní ľudia meta-jazyk. Dnes sme obrazne v situácii, keď „neužitočný" strom stína drevorubača. (Neužitočnosť považuje taoistický filozof Zhuang Zi za najvyššiu kvalitu, lebo neužitočné veci nechajú ľudia na pokoji). Rúca tým mýty o slušnejšej politike, o lepšom kapitalizme so šikovnými študentmi, ktorí vymýšľajú nové facebooky a dobré private equity ich financujú a prispievajú tak k udržateľnejšiemu „rozvoju". No existuje vôbec drevorubač, politik, hrdina, spasiteľ, boh, a rodič? Možno sme len planétou opíc, ktoré sa nudia a nevedia ako prestať.


Totiž ani táto radikálna demokratizácia "získavania informácii v zmysle moci" nevyriešila problém nášho vnútorného bezdomovectva, nudy a opice. Možno ho iba prehĺbila.

Človek potrebuje ilúzie, inak mu zostáva iba chaos. Preto tiež svet nikdy nespasí rozum (veda) a určite nie emócie (náboženstvo). Ryby v rybníku potrebujú zákutia, kamene a kal, radikálna transparentnosť by ich zabila. Človek potrebuje projektovať svoje vnútro do svojho ideálneho partnera, domova a tých do svojho ideálneho mesta, štátu, sveta a boha. V nich ale nemôže panovať polárny deň po celý rok. A čo ak bude? Potom musí zhasnúť aspoň v hĺbke svojho vnútra, aj keď pri tom narazí na neznáme príšery a svoju skrytú agresivitu. Možno musí najprv takéto nedokonalé vnútro prijať za svoj domov a neunikať z neho niekam na Antarktídu.

Zbaviť sa nudy, a s ňou spojenej potreby neustálych rozptýlení a slasti, prameniacich z násilia a sexu, znamená dospieť. Ako píše Svendsen pojem nudy vznikol v rovnakom období ako pojem dieťaťa - v romantizme. Predtým ľudia považovali deti za „malých dospelých". Obdobie romantizmu spojené s individualizmom, protestom, vášňou a eufóriou, ktoré len živia existenciálnu nudu, sa ani zďaleka neskončilo a nové technológie ho len demokratizovali a tým posilnili.

Možno je čas priznať si, že Gorily, ktoré tak nenávidíme, zároveň skryto obdivujeme a závidíme im. Vidíme v nich projekciu našich malých nedonosených opičiek, alebo na nich projektujeme a vytesňujeme vlastných démonov („No a čo, že som vybavil vyšetrenie poznámosti, pozri ako kradne a všetko ovláda tá Penta"). Prijať opicu v sebe znamená integrovať ju, nie sa s ňou identifikovať. Zbytočne bude človek vysedávať na Wall Streete a nechávať sa sprejovať paprikovým sprejom za nič nehovoriace, zato demokraticky formulované ideály. Niekedy je lepšie stať sa na chvíľu opicou a vyrabovať pár obchodov na „Main streete". Dôležité je ale to, čo sa stane, keď človek potom príde domov. Mal by sa, namiesto zapnutia ukradnutej plazmy, zahľadieť do svojho vnútra a pochopiť, že jeho boh nie je facebook, ale láska, ktorá tu nie je. Od romantizmu je tu láska, ktorá znamená vášeň, útrapy, úklady, nenávisť a spaľujúcu emóciu. Ako píše Stern infantilná, narcistická a hysterická láska, je vo svojej podstate lyrická a preto totalitná. Nie je tu láska, ktorá by znamenala priateľstvo, kreativitu, solidaritu, spoluprácu a dôveru. Rovnako slovo cit, malo niekedy význam miery, vyváženosti emócii a rozumu.

Človek dospeje vtedy, keď prestane hltať všadeprítomný vizuálny obsah a namiesto toho sa pokúsi ovládnuť svoj vlastný jazyk, ktorý je síce to jediné, čo ho oddeľuje od opice, ale zároveň ho spútava a zotročuje. Keď sa prestane vyhovárať na sebecké gény, znaky a korporátne značky a prestane dobývať prírodu a vesmír, možno si nájde čas na ponorenie sa do hĺbky vlastného vnútra. Aj keby tam našiel len tmu a neznáme príšery, stále to stojí zato.

Dnes sú najnebezpečnejší teroristi, ktorí chceli premeniť svet podľa ich infantilných predstáv o harmónii, zatváraní napr. v USA do supermax väzení, kde sú na samotke 23 hodín denne.
Možno by sme mohli začať najprv tou samotkou, a posnažiť sa dospieť a zniesť trochu nudy. Potom nebudeme považovať duševných bezdomovcov z konšpiračných bytov za bohov a možno zistíme, že všetci sme len opicami bez domova a potrebujeme menej nablýskaných predmetov a viac vyleštených a citlivých slov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?