Menej štátu?

Autor: Jakub Šimek | 18.1.2013 o 2:46 | (upravené 18.1.2013 o 2:58) Karma článku: 8,80 | Prečítané:  1228x

Slovensko dospelo. Má dvadsať rokov, ucelenú identitu a hrdosť. Nie vďaka politikom, reformám, alebo odlepujúcej sa nálepke tatranského tigra. Máme mnoho šikovných rozhľadených ľudí rôzneho veku a svetonázoru, ktorí veria v lepšiu budúcnosť a niečo pre to robia. K nášmu blahobytu prispeli rovnako štát, firmy aj občianska spoločnosť. Celý ekosystém vzťahov. Nemali by sme sa utápať v žabomyších vojnách a nevzdychať nad politikmi, ktorí nie sú pre náš celkový úspech až takí dôležití, ako sa zdá. Svet sa neustále mení a Slovensko si v ňom potrebuje upevniť jasnú víziu a značku.  

Predvčerom v noci som čítal skvelý výskum Garyho Kinga a kolektívu z Harvardu, ktorý rozbíja mýtus, že Čína cenzuruje na internete politicky citlivé témy a kritické názory na vládu. V skutočnosti štátni cenzori idú len po témach, ktoré majú potenciál zmobilizovať občanov, hlavne počas nejakých nehôd (rýchlovlak), káuz (Bo Xilai) alebo diskutovaných tém (Fukušima). Pritom ide často o články, ktoré sa vyjadrujú v prospech režimu. Zdroje citované v publikácii uvádzajú, že režimy, ktoré dovolia individuálnu kritiku (bez mobilizácie más) na internete, dokážu lepšie reagovať na požiadavky občanov a lepšie prispôsobiť verejnú politiku. A tým sa upevňujú. Rozdiel medzi demokratickou krajinou, ako Slovensko, a Čínou nie je v tom, že my môžeme nadávať prezidentovi Gašparovičovi na facebooku a oni nie. Jediný rozdiel je, že my sa môžeme zmobilizovať a vytvoriť občiansku iniciatívu, ktorá má reálnu šancu niečo zmeniť. Nadávanie na internete politikom napomáha. Arabská jar sa organizovala na sociálnych sieťach, ale uspela vďaka zlomku ľudí, ktorí prišli na námestie.

Za posledných desať rokov som sa zúčastnil množstva demonštrácii a diskusii o verejnom živote, korupcii a politike. Od protestov proti invázii v Afganistane a Iraku, cez drobné výstrelky Alojza Hlinu a Ondreja Dostála, kde sa zišli desiatky ľudí, až po masové protesty po kauze Gorila. Na nespočetných diskusiách o korupcii som po roky žasol, ako sa téma vždy zvrtla na nejaké abstraktné moralizovanie a apel na etiku a ľudské dobro. Neskôr som písal mnoho článkov o korupcii a la Slota z naivného libertariánskeho pohľadu. Odvtedy som trocha dospel a nevidím štát len ako zlo a protiklad nejakej utópie slobodných ľudí, ktorí v láske medzi sebou podnikajú a sú si rovní.

Každá ideológia, braná vážne, môže narobiť veľa škody. Malá skupinka ľudí s vyhranenými názormi môže zmeniť verejný diskurz na nepoznanie. Horšie je, ak ide o prominentov, ako dokazuje standing ovation model. Ak chcete vyvolať v divadle potlesk v stoji, je rozdiel, či sedíte vpredu a v strede hľadiska, alebo vzadu na kraji. Ak sedíte vpredu a ste celebrita, máte oveľa väčšiu šancu. To vysvetľuje, prečo stále riešime prekáračky typu zlý štát verzus dobrý trh a vedieme kultúrne vojny kresťanských a liberálnych hodnôt. Pritom si neuvedomujeme zložitosť sveta. Aj relatívne tolerantní občania, môžu spôsobovať výraznú segregáciu. Štátny rozpočet sa nedá prirovnať k rodinnému. Rovnako ako sa EÚ nedá prirovnať k Sovietskemu zväzu a Fico nie je Putin. Podpora slovenských výrobkov a ochrana rodiny sa len ťažko dosiahne zákonmi. Podnikanie nezníži čarovne chudobu. Korupciu nevyrieši generálny prokurátor. Dobrý úmysel a zjednotenie občanov pre správnu vec nestačí. Malé ale kreatívne riešenia dokážu často oveľa viac.

Bol som na diskusii k filmu Zuzany Piussi Od Fica do Fica, kde sa dievča z publika pýtalo, čo môže urobiť pre boj s korupciou na Slovensku. Dostala abstraktnú odpoveď: „Nebáť sa a bojovať".  Diskusia sa viedla v pochmúrnom duchu o tom, ako je to na Slovensku naozaj zlé. Nezasvätení sa nedozvedeli, že existuje každoročné oceňovanie Biela vrana pre ľudí, ktorí sa nebáli prehovoriť o korupcii. Že podobne ako v Čechách existuje protikorupčný fond. A že by pomohla zákonná úprava ochrany whistleblowerov. A že niekedy je verejná hanba horšia ako proforma  trest. Nie každý, kto pracuje pre štát je milovníkom korupcie. Nie každý podnikateľ je sebecká sviňa a každý mimovládkar lenivý príživník. Navzájom sa dokážeme podporiť.

Politici sú ten najmenší problém. Horšia je nejednotnosť občianskej spoločnosti a chýbajúce mechanizmy, ktoré by z nej robili efektívnejší ekosystém. Najhorší je nedostatok času, sily a inšpirácie.

V súčasnosti sú populárne tzv. nudge riešenia spoločenských problémov. Štát, alebo občianska spoločnosť obrazne „postrčí" ľudí správnym smerom k riešeniu daného problému. Vychádzajú z behaviorálnej ekonómie a psychológie.  Na ilustráciu: Hypotetický príklad podpory predaja slovenských potravín sa dá riešiť prijatím zákona, ktorý stanoví kvóty pre reťazce a následnou tlačovkou. Tie ale zákon obídu tým ,že napíšu ako miesto podpisu zmluvy s dodávateľmi „V Prahe". Nudge riešením by bola napríklad  masívna televízna kampaň, kde by bol zobrazený konkrétny slovenský poľnohospodár ako opisuje s láskou svoju prácu, atď... alebo nejaký vtipný slogan na zemi pred potravinami s niečím ako: „Ty si, čo dnes urobil pre slovenské poľnohospodárstvo?". To by zasa bola skôr úloha pre nejakú mimovládnu organizáciu.

Podobne je to aj s riešením korupcie. V Afrike existuje cena Mo Ibrahima, ktorá každoročne oceňuje (aj peňažnou odmenou 5 miliónov dolárov) zodpovedných štátnikov, ktorí sa správajú demokraticky a prispejú pred odchodom z funkcie k zníženiu korupcie. Ale niektoré ročníky sa neudelí, lebo nie je komu. Najväčší problém pri riešení korupcie je čas. A teda peniaze. Na tomto zlyháva tzv. hnutie za otvorené vládnutie (Open Government). Vďaka moderným technológiám a viacerým iniciatívam za otvorené dáta, je dnes možné analyzovať oveľa viac činností vlády a štátnej správy a hľadať nekalé praktiky. Lenže, čím viac dát je sprístupnených, tým menej znamenajú. Keďže na ich analýzu treba značné schopnosti a hlavne čas, ktorí mnohí ľudia trávia radšej s rodinou alebo kamarátmi pri pive, ako s vyhľadávaním súvislostí o pofidérnych štátnych zákazkách. Toto položilo fenomény ako Wikileaks a Anonymous. Nižšie príjmy novín dnes neuživia toľko investigatívnych novinárov ako kedysi. Ale nahrádzajú ich nadšenci, ktorým často stačí publicita zo šikovne odhalenej kauzy. Len ich nie je dosť.

 

Čo som chcel týmto článkom povedať? Už ani neviem. Chcel som písať o stratégii národnej značky Slovenska (national branding). Ale to možno nabudúce, lebo je už trošku neskoro. Každopádne nejde o to, či menej štátu, alebo viacej. Otázka je akého? No nášho.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?