My tvoríme dúhu

Autor: Jakub Šimek | 19.1.2014 o 0:36 | (upravené 19.1.2014 o 6:39) Karma článku: 7,95 | Prečítané:  950x

Na počiatku bolo slovo. Logos. Je veľmi ťažké vykresliť okolitý svet cez slová. Ešte ťažšie je popísať ten vnútorný. Alebo vyjadriť čo i len zlomok krásy človeka. Preto je mi z výrazov ako „kresťanský bigot" alebo „sodomský paškvil" smutno. Dá sa nájsť kompromis medzi silnou osobnou vierou a ľudským prístupom vo verejnom priestore? Túto otázku si kladiem polovicu svojho krátkeho života. Je pokojné a pokorné vystupovanie znakom slabosti? Spomeniem okrem iného aj Alana Turinga, ktorému vďačíme za vynález počítača. A vo veľkej miere aj za víťazstvo nad nacizmom a komunizmom. Minulý rok na Štedrý deň sa mu posmrtne ospravedlnila britská kráľovná.

Len hladné oko vidí krásu

Ok. Po prečítaní nadpisu si asi viacero ľudí povedalo, že článok bude o nábytku Ikea a príbehu chudobnej netradičnej rodiny. Nie. Chcem písať o našej obmedzenosti, ale v pozitívnom zmysle. Asi 90 percent článkov v médiách je negatívnych. A ľudí to z viacerých dôvodov priťahuje. Zaujímavý je ale fakt, že my naozaj tvoríme dúhu. Teda, že človek vidí a počuje iba jedno percento spektra farieb a zvukov. Napríklad mnohé zvieratá dúhu nikdy neuvidia. Podobne vytvárame krásu našimi očami. A mozgom. Viď poletujúca igelitka v Americkej kráse. Tento film išiel oveľa viac do hĺbky, ako minuloročná snímka Veľká nádhera, ktorá kĺzala po povrchu „realitného porna" (zobrazovanie opulentného životného štýlu boháčov). Pohladila cez oko aj dušu, ale nedala jej nejakú „veľkú ideu". Asi „najškaredší" ale najhodnotnejší film o kráse je Biutiful. Po jeho premietaní som započul chlapíka zanadávať, ako vychádzal z kina: „Fuj takto ľudom zhnusiť Barcelonu". Prišlo mi to veľmi vtipné. Mám rád keď filmy naštvú ľudí. Hlavne tých, ktorí sa nevedia ani na chvíľu vcítiť do ťažkého života iných, napríklad emigrantov. Asi najlepší filmový zážitok som mal pri snímke „Len Boh odpúšťa", kde pri záverečnej scéne chlapík za mnou hodil smerom do plátna topánku. Asi nevedel, že existuje žáner „recenzia" a zobral nevedomky frajerku len na Ryana Gosslinga.

Dá sa ale pochopiť človek oddelene od jeho príbehu? Som zistil, že mne sa páčia takéto „meta-príbehy". Moja asi najobľúbenejšia kniha je „A guide to philosophy in six hours and fifteen minutes" od Witolda Gombrowicza. Kvôli spôsobu akým vznikla. Gombrowitz požiadal svojho priateľa o jed alebo pištoľ, lebo už nevládal niesť svoju chorobu a chcel si vziať život. Ten ho prekabátil a povedal mu, že už dlhšie ho chcel požiadať o prednášky filozofie pre seba a ženu. Vedel, že iba filozofia prinavráti Gombrowitzovi mentálnu silu a chuť do života. Asi sú skutoční priatelia fakt to najkrajšie na živote.

Osamelý Alan Turing toto šťastie nemal a ako štyridsaťjedenročný si vzal život. Aj kvôli svojej úprimnosti. Nikdy nechcel hrať pretvárku, a tak policajtovi, ktorý vyšetroval drobnú krádež v jeho dome povedal, že podozrieva kamaráta svojho milenca. Bolo to v Británii pred šesťdesiatimi rokmi. Aby sa vyhol väzeniu, musel podstúpiť hormonálnu liečbu, ktorá ho znetvorila, ponížila a zhoršila jeho depresie. Človek, ktorý vymyslel koncept počítača a prelomil šifru Enigma, zomrel kvôli mestskému policajtovi a vtedy platným zákonom. V živote nemal dlhodobý vzťah. Jeho platonická láska, spolužiak Christopher, náhle zomrel keď mal osemnásť rokov. Alan vyznal svoju lásku k nemu v liste adresovanom jeho mame: „ Uctieval som zem po ktorej kráčal". V roku 1954 sa Alan Turing zabil jablkom, ktoré napustil kyanidom.

 

Pop-up church

Už dlhšie sa venujem dôležitosti pojmu nuda. V článku Keď sa opice nudia som napísal:

„Človek dospeje vtedy, keď prestane hltať všadeprítomný vizuálny obsah a namiesto toho sa pokúsi ovládnuť svoj vlastný jazyk, ktorý je síce to jediné, čo ho oddeľuje od opice, ale zároveň ho spútava a zotročuje. Keď sa prestane vyhovárať na sebecké gény, znaky a korporátne značky a prestane dobývať prírodu a vesmír, možno si nájde čas na ponorenie sa do hĺbky vlastného vnútra. Aj keby tam našiel len tmu a neznáme príšery, stále to stojí za to."

Je inak zaujímavé, že denne počujeme desiatky pesničiek s rôznym perverzným obsahom, ale moc ľudí proti tomu nebojuje. Teda nezachytil som. Hm, to sú tisícky pesničiek ročne. Ale stačí jeden článok s fotkou netradičnej rodinky a oheň je na internetoch. Inak „sranda", že sa satan niekedy píše s malým „s". Teda moc sa o ňom nepíše. Oveľa menej ako o Bohu. Každopádne náboženstvo je veľmi späté s obraznosťou. A zároveň má s ňou dosť problém. V skratke ide o to podriadiť sa určitému textu ( Korán, Biblia, Tóra...) a niektoré veci naopak nevykresľovať. Proste si ich nechať pre seba. Alebo pre farára na spovedi. Zaujímavá je aj identita veriaceho. Kresťanstvo bolo revolučné v tom, že prijať Krista mohol každý bez ohľadu na rasu a národnosť. Zaujímavú otázku riešia dnes Izraelčania - môžeme prijať konvertitu, ktorý je zároveň ateistom? Viacerí Židia sa zhodujú, že áno.

Možno ste už jedli v tzv. pop-up reštaurácii. Teda na mieste, ktoré sa na chvíľu stalo reštauráciou. V Amerike a Británii jedna protestantská cirkev prišla s konceptom tzv. pop-up church - teda, že napríklad vo vašom obľúbenom bare si urobíte s priateľmi v nedeľu na dve hodiny kostol. Môžete si vytvoriť s kamarátmi vlastnú franšízu. Yes, po dlhej dobe som použil toto čarovné slovíčko! Inak podľa mňa v globále aj katolícka cirkev takto de fakto funguje na národných úrovniach. Podobne tiež funguje McDonalds a napríklad viaceré gangy. Môžete vlastniť pobočku, ale musíte dodržovať minimálne štandardy a firemný branding. Niekde som zasa čítal článok, kde jednu kongregáciu v Nairobi označili ako „high-end church" - teda kostol pre bohatých, kde chodia celebrity. Protestantská etika je celkovo zaujímavá vec. Bol som raz ubytovaný v jednom kresťanskom misíjnom dome, kde som našiel zaujímavú publikáciu - bola to ročenka, ktorá opisovala cez dáta vývoj „prozreteľnosti" v každej krajine na svete. (Dnes, iba ak ste veriaci alebo marxista chápete vôbec význam slova prozreteľnosť.) Ak si dobre pamätám, tu nešlo o konkrétnu cirkev, ale celkovo sa zvyšujúce počty kresťanov na úkor ateistov a iných náboženstiev. Konkurenčný boj. Niečo ako keď firma vydá výročnú správu, kde rozoberá rôzne finančné ukazovatele. V tomto zmysle sa mi páči výraz Sama Trnku - duchovný operátor.

 

Poetická ekonómia

Tento článok má aj pozitívne vykresľovať kresťanstvo, takže vyššie spomenuté slová neberte ani ironicky, ani kriticky. Nemoralizoval som. Len som neobratne popisoval svet. Pointa je, že sa naň dá dívať napríklad cez oči trhovej logiky. Ja nehovorím o tom, že je to nemorálne. Hovorím iba o tom jednom percente, čo oko a mozog zachytia. Podobne aj súčasná náboženská prax zachytáva jedno percento veľkosti myšlienok Abraháma, Ježiša a Mohameda. Vnímame len jedno percento z človeka akým bol Alan Turing, alebo akým je náš blížny Róm, človek z dolných desiatok tisíc, práve kráčajúci po ulici.

Trh, štát, národ a dokonca aj rodina sú len abstraktné konštrukty. Iba drevorubač vie, o čom hovorí, keď hovorí o pílení stromu. Iba v jeho ústach to nie je symbolické, ale reálne. Podobne ako keď „oligarcha postaví štadión". Krása je niekde medzi slovami - v skutočnosti ho postaví robotník. Môžem, ba musím, zvádzať vnútorný duchovný boj so sebou, ale nemusím to hneď zveličiť na boj proti morálnej skaze ľudstva. Inak to sú základné veci, ktoré by mali ovládať deti na základnej škole - vedieť kultivovane debatovať a myslieť v určitých základných modeloch. Napríklad sa vyhnúť chybe, že vlastnosti špecifickej časti prenášame na celok (fellacy of composition). Platí to aj naopak, niektoré makroekonomické riešenia sú úplne opačné na mikro úrovni. Napríklad v oblasti regulácie kartelov. Rodina je základom štátu. Možno. Ale štát nehospodári ako rodina. Nedajú sa vôbec porovnávať. Štát, národ, náboženstvo, sociálny status a trh sú len typom hry s určitými pravidlami. Ako vtipne poznamenal Remi Kloos: „Buď tou zmenou, ktorú chceš vidieť na výplatnej páske". Problém je v slove a v obraze. V nedostatku správnych slov a v nesmiernom prebytku vizuálneho obsahu. Charlie Brooker, publicista a tvorca seriálu Black Mirror je asi top vizionár doby. Taký Slavoj Žizek bez balastu. Hovorí, že ľudia sa dnes čoraz viac dorozumievajú iba cez „pípnutie", ktorého vyslaním alebo prijatím sa človeku pohladí ego. Teda, že nejde o obsah správy, ale iba o správu samotnú. O šum. O pípnutie mobilu.

Jaron Lanier teoretizuje o post-symbolickej komunikácii. O dohovorení sa mimo symbolov - či je to vôbec možné. Niečo podobné možno pozorovať u určitého typu hlbokomorských živočíchov. Naraz sa zafarbia - akoby telepaticky. Podobne sa dnes na sociálnych sieťach dožadujeme empatie. V hĺbke, medzi dvoma alebo viacerými dušami. Nemám rád ezoteriku, je to niečo ako kresťanstvo zadarmo. Toto dosť riešil Kierkegaard. Človek nemôže zjesť koláč a mať ho stále pred sebou. Alebo aspoň doteraz nemohol. Pred piatimi rokmi som písal, že Boh nie je facebook. A možno aj je. Dnes z neho húfne utekajú deti na Západe. Nechcú tam prísť do kontaktu so svojimi rodičmi. Domov našli napríklad na Snapchate, aplikácii, kde môžete poslať fotku, ktorá do desiatich sekúnd zmizne. Kombinácia toho vyššie spomenutého pípnutia a vizuálneho obsahu. Čítal som, že si dnes deti medzisebou pošlú denne 90 rôznych správ. Náboženstvo ako produkt je potravou pre dušu. Budú potrebovať roboti náboženstvo? Čo je vlastne koncept zvaný duša? Neviem. Prednedávnom som ju obrazne popísal takto:

„It looks as if human intuition (soul, you name it...) was a hole between two magnets with negative poles facing each other. The magnets are held by reason. They represent two opposing ideologies. Once reason disappears, snap, only a cold metal binary matter remains."

Hlbšie sa touto metaforou zaoberám tu. A tiež som načrtol koncept „poetickej ekonómie" ako niečoho, čo nevie dobre vysvetliť disciplína zvaná politická ekonómia. Napríklad predaj diel súčasných umelcov Jeffa Koonsa a Damiana Hirsta za desiatky miliónov eur.

Uvedomil som si neskôr, že som z tejto definície „duše" úplne vynechal emócie. Aplikácia Siri sa neujala, lebo hovorí pekným hlasom človeka, ale je to len program napojený na všakovaké databázy. Dnes sú úspešným trendom osobní asistenti ako Google Now, ktorí sú nemí. Len pípnu a vypisujú informácie. Napríklad cestovný poriadok, keď idete okolo autobusovej stanice. Google si dal nedávno patentovať program, ktorý by komunikoval za človeka. Naučí sa štýl a zvyčajný obsah konverzácie a píše emaily a príspevky na sociálnych sieťach automaticky. Jedna časť seriálu Black Mirror je presne o tomto. Len dotiahnutá do post-humánneho konca.

 

Posledné dve generácie zažili nesmierny ekonomický rozmach, zníženie úmrtnosti detí o 90 percent a výrazné zvýšenie strednej dĺžky života. Možno počas našej generácie sa zmení zmysel slova smrť. S človekom bude možné komunikovať aj po smrti. Teda s tým jedným percentom z človeka. Ktoré onedlho dokáže napodobniť čoraz inteligentnejší softvér. Dnes patrí asi tretina profilov na twitteri robotom. Občas na seba narazia a porozprávajú sa. Zachytáva to napríklad vtipný tumblr s názvom The New York Review of Bots. Neviem, mňa takéto hlúposti zaujímajú, možno by mohli aj viacerých slovenských kresťanov a konzervatívcov. Sú to o dosť aktuálnejšie témy ako to pípanie, ktoré nazývame kultúrnou vojnou a ide pritom iba o obdobu hry o vlajku. Akú vlajku? Saudskej Arábie? Štát nie je rodina ani domov. Štát je miestom, kde pred pár rokmi dávali nasilu hormonálnu liečbu Alanovi Turingovi. Človeku, ktorý vymyslel počítač a zachránil svet pred nacizmom a komunizmom. Kvôli jeho orientácii. Skúsme hrať inú hru. Nazval by som ju: Nájdi v človeku aspoň dve percentá z jeho krásy. Človek s jeho jedinečnosťou je najviac diskriminovanou menšinou.

Vždy je najdôležitejšie to nevypovedané. Už som sa pristihol, že chcem písať o príbehoch z detstva, tak radšej končím.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?