Križiak na nežnej križovatke

Autor: Jakub Šimek | 8.11.2014 o 19:53 | (upravené 8.11.2014 o 22:33) Karma článku: 4,27 | Prečítané:  848x

Svieti červená. Záblesk večnosti. Červená je zlá, lebo bráni v (po)kroku. Modrá bola dobrá, ale už nie je. Teraz, po dvadsiatich piatich rokoch, je dobrý aj „Posledný križiak“ Milan Krajniak. Ten chce revolúciu slušnosti, a revolúciu strednej vrstvy. V mnohom s ním súhlasím. Ale, ak by proti nemu nikto nebojoval, bol by len bohatým turistom v mentálnom Jeruzaleme. Ja, ako predposledný samuraj a siedmy revolucionár, sa preto rád ujmem povinnosti kritizovať niektoré jeho, podľa mňa, mylné koncepty. Napríklad brand križiaka. Keďže pod odkvapom je najväčšia tma, bude to nudné. Rovnako anti-psychopati, ktorí rozdávajú väčšinu svojho zárobku podľa filozofie Petra Singera, nie sú moc zaujímaví. Diskusie o gilotínach v podaní facebookových hrdinov a urezané hlavy v rukách idiotských nindžov sú určite zaujímavejšie. 

Donchichotská vznešenosť neexistuje

Nazval som sa siedmy revolucionár, lebo som vyrastal na siedmom poschodí. Takže pod nami ich bolo aspoň šesť. Ale teraz vážne. V predchádzajúcom článku som v skratke tvrdil, že zlo a dobro treba vnímať ako škálu bez ohraničenia, a že existujú aj „anti-psychopati“.  A že by sme nemali démonizovať Pentu, lebo ju zbytočne robíme silnejšou a bránime v jej „normalizácii“. Bol som kvôli tomu niektorými priateľmi označený za najväčšieho normalizátora, ktorý robí hrubú čiaru za (lepšou) budúcnosťou. Rozmýšľal som dosť dlho, kde som urobil chybu v mojom úsudku. Nakoniec som trochu zmenil názor a uvedomil si, že dnes sme možno príliš kritickí k ľudom, čo úprimne veria v zmenu systému. V deväťdesiatych rokoch, keď nebol rozšírený internet a ľudia nemali toľko zahraničných zdrojov, by sme ich asi považovali za kvalitnejších autorov. Aj tak si myslím, že Posledný križiak je občas niečo ako Alojz Hlina naopak. A niekedy nemá ďaleko ku komikovi Russelovi Brandovi. Z jeho knihy Revolution si robia posmešky mnohí kritici. Je to totiž miestami zmes New Age mystiky, narcizmu a konšpiračných teórii napísaných dadaistickým prúdom myšlienok. Niečoho podobného sa možno dočkáme, keď Majk Spirit napíše svoje zamyslenie sa nad nespravodlivým svetom. Samozrejme týmto porovnaním Poslednému križiakovi krivdím, len som chcel dotiahnuť gro mojej kritiky ad absurdum. Bolo by chybou kritizovať koncept križiaka len ako marketingový počin. Alebo poukazovať len na jeho historické bremeno. Chcem ísť hlbšie. 

Samuraji a križiacki rytieri určite nežili nudným životom. Ale ani vznešeným. Prirovnať ich k dnešným úbožiakom, ktorí idú bojovať do Sýrie za ISIS vôbec nie je prehnané. Nikto ešte spoľahlivo nevysvetlil proces radikalizácie (mladých novovercov). Ale ani to, prečo je týchto „hard-core bláznov“ tak málo. Ak s tým nemáte osobnú skúsenosť, najlepšie tento „mentálny a emocionálny bug“ pochopíte cez filmy. Napríklad Believer s Ryanom Gosslingom je o mladom skínovi, ktorý je zároveň fanatickým židom, ktorý nenávidí židov, hnevá sa na Boha a myslí si, že Abrahám bol slaboch. Leftovers je až choro perverzný a melancholicko-temný sci-fi seriál o sekte, ktorá vznikla po nevysvetliteľnom zmiznutí (alebo nanebovzatí)  siedmych percent populácie. Film Master je o začiatkoch scientológov a hrá v ňom výborný Philip Seymour Hoffman. A kniha od Chucka Palahniuka, Program pre preživších, je tiež výbornou sondou. Tieto filmy vo vás vyvolajú rozporuplné emócie, mnohé otázky, a možno až rozcitlivenosť.

Ja si vysvetľujem radikalizáciu ako mentálny heroín. Totiž úplné podriadenie sa nejakému pánovi alebo ideológii vyvoláva neskutočný pocit šťastia. Predstavte si točité, zlatom vykladané schody, po ktorých horlivo kráčate hore a okolo vás je len prázdny priestor. Zrazu sa skončia a vy zistíte, že tam hore nič nie je. Len možnosť skoku. Kierkegaardov krok viery je v tomto zmysle metaforou sebevraždy. Aspoň mentálnej.  Abrahám potom, čo skoro zabil svojho jediného syna Izáka, vyzeral asi rovnako vznešene, ako dlhoročný narkoman. Alebo barbar, ktorý zdieľa selfie s urezanou hlavou cez twitter. Alebo pomaľovaný hooligan, ktorý má pripevnené balóny okolo hlavy a v rukách drží dve živé ryby, ktoré zobral na zápas. Keď prídete z križiackej výpravy alebo mentálneho koncentráku, tak vyzeráte úboho. Samuraji a križiaci boli stelesnením banálneho zla. Nič viac, nič menej. Asi každé organizované násilie má pôvod v snahe odplatiť nejakú neprávosť, alebo poslúchnuť „vyšší princíp“. Viac o fenoméne súčasnej radikalizácie píše War Nerd. Hovorí, že „ISIS is the new Skinhead“ (Treba proti týmto úbožiakom bojovať, ale nedémonizovať ich).     

Hipsterský Kierkegaard

Na začiatok si povedzme kto je Slavoj Žižek. A čím nie je. Slavoj je pop-filozof pre hipsterov. V skratke je to sofistikovaný zabávač. Je to značka v šoubize pre inteligentnejších. O hipsteroch sa toho popísalo veľa, ale dajú sa definovať jednou vetou: Narcistická a ironická apropriácia (v minulosti vznešených vecí a ideálov) mimo kontextu. Irónia a vtip ako životný štýl. Vegánsky Eintopf bez námahy, hĺbky a podstaty. V ktorom má človek mylný pocit, že je hlavným hrdinom filmu zvaný život. V tejto spanilej jazde do zatratenia je režisér nepodstatný. Alebo je to nejaký bradatý, nosatý pán Konšpirácia. Je to totálny výpredaj kultu a kultúry s heslom, že ak vyzeráte ako Jim Morrison, tak ním možno aj ste. Good luck.  

Marx mal pravdu v tom, že náboženstvo je ópiom ľudstva. Lenže pre Kierkegaarda je náboženské štádium života vrcholom. A on sa taký život snažil žiť. Nie len na YouTube. Nižšie a menej vznešené bolo preňho etické štádium. A ešte nižšie štádium estetické. Hipsteri sa pohybujú niekde okolo estetiky. Pre mňa je ideálom Singerova etika. Náboženstvo už zaváňa „narkomániou“.

Aj podľa Maslowa je seba-presahovanie na vrchole pyramídy potrieb. Estetika začína asi s plným žalúdkom a bezpečným domovom. A etika je zodpovedné správanie (ale v bezpečí komfortnej zóny). Byť dobrým nie je jednoduché, ale ani zložité. Len je to (existenciálne) nudné. Peter Singer vidí etické maximum v zamestnaní sa v sektore, ktorý najviac platí a rozdaní čo najviac peňazí na charitu, ktorá zachraňuje životy. Teda žiaden komunizmus globálnych vydedencov a veľkolepá záchrana verejných pastvín.  Singer inšpiroval komunitu reálnych ľudí, nie je to len teória. Mladí ľudia dajú sľub, že počas svojho života darujú napríklad milión dolárov. Potom sa zamestnajú vo firmách ako JP Morgan a Goldman Sachs (niečo ako naša Penta a J&T). A žijú čo najskromnejšie, aby čo najviac ušetrili. Nudný, poctivý život, ktorý priznáva, že sa nedá úplne uniknúť zo „systému“, ale dá sa ho hacknúť.

Poetická ekonómia nežnosti

S touto Singerovou filozofiou sa dá polemizovať, ale my sa v prípade konceptu križiaka bavíme o „presahovaní etiky“. A teda o samurajoch páchajúcich sepuku a v zmysle Abrahámovej (skoro)vraždy svojho syna a Kierkegaardovej knihy Bázeň a chvenie. Lenže tento zážitok sa nedá (skoro vôbec) mediovať. Teda vysvetliť človeku, ktorý to nezažil na vlastnej koži. Ale pokúsim sa. Vraj ak bežíte a zároveň sa modlíte v štvrtý deň vášho sedemdňového pôstu, tak cítite úžasnú ľahkosť tela a mysle. Vzduch, ktorý prerážate, vnímate ako pohladenie od Boha. Máte viac energie ako kedykoľvek predtým. Vôňa jedla k vám prehovára nespočetnými farbami z diaľky päťdesiatich metrov. Po siedmych dňoch len o vode, je teplá japonská polievka miso, to najlepšie čo ste v živote jedli. Ak by ste si druhý deň dali niečo iné, ako znovu polievku, len tentoraz aj s rozvarenou ryžou, tak si koledujete o trvalé poškodenie žalúdka. Toto je easy. Beginner Level 2. Ale vraj keď vidíte prvýkrát mamu po štyridsaťdňovom pôste, vyzerá ako mimozemšťan a blúzni o tom, že vzťahy sú večné. Má pravdu, ale moc vám to nesadne do konceptu vášho prebiehajúceho rozvodu a vianočnej večere. So ženou sa potom večer pohádate. S tou ženou, ktorej ste dali svoj prvý bozk v živote a teraz ju strácate. Chápete, že?  Hneď ako človek napíše podobné riadky vie, že práve vyhodil tonu zlata do žumpy. Ale fuck it. „Život je len bublinka v sóde“. Nekupujte si drogy, náboženstvo vám ich dá „zadarmo“.

Nechcem tým povedať, že Milan Krajniak nemá právo na svoju križiacku výpravu. Len, že mám právo kritizovať jeho koncept križiaka. Lebo som z toho zmaturoval. Neľutujem to. Len viem, aká deštruktívna sila to je. Zároveň sa musím epistemologicky pýtať, kde robím chybu a kde sú hranice môjho poznania. Bojovať proti zlej zlej finančnej skupine je v tejto perspektíve len placebo, a nie sedemhlavý drak mentálneho heroinu. Nejdem si kúpiť doménu SecondLastSamurai.biz, aj keď Hagakure čítam pravidelne. Aby som vedel, že tadiaľto cesta nevedie. Páči sa mi odtiaľ jedna myšlienka: „Keď silno prší, môžete buď utekať popod strechy domov, alebo pokojne kráčať. Zmoknete rovnako.“ Jasne, že treba bojovať proti korupcií. A hlavne tej systémovej, ako insider trading a rentierstvo. Len si to netreba zamieňať za rytierstvo. Ak niekoho démonizujeme, zároveň tým zabraňujeme hackovaniu systému a odstraňovaniu "bugov". Napríklad v zmysle zodpovednejšieho podnikania (CSR), zmeny investičnej filozofie penzijných fondov, alebo propagácie životného štýlu anti-psychopatov Petra Singera, ktorí rozdávajú skoro všetko čo zarobia.   

Podľa mňa je zbytočné pýtať sa, či je náboženský a politický fanatizmus na niečo dobrý. Nie je.  Rovnako je hlúpe si po rokoch klásť otázku, či bolo „nežné“ poňatie revolúcie správne. Bolo, a celý svet na nás bol za to hrdý. Už len taký detail, že nežnosť je strategicky dôležitá. Ak by eštebáci vedeli, že ich do jedného obesíme, bojovali by krvavo do poslednej chvíle. A nežnosť je dôležitá aj filozoficky. V schopnosti odpúšťať a povzniesť sa nad krivdu je veľkosť ducha. To nás robí človekom a zbavuje pudovosti zvierat. Normalizácia finančných skupín neznamená, že im dovolíme tancovať v Smotánke, alebo sa promenádovať na plese. Who cares? Normalizácia znamená, že sa zbavíme absurdnej predstavy, že človek môže dosiahnuť šťastie a uznanie cez peniaze. No Range Rovers and beachfront houses.

 Aj človek vo Fábii kombi môže byť vznešený. A čakať kedy na semafore zasvieti zelená. No a čo, že ho predbehnú gorily v bielom Cadillacu Escalade?

Forget Žižek. Embrace Singer. And the sublime beauty of existential boredom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?