Aliancia za rodinu alebo za pohanstvo?

Autor: Jakub Šimek | 12.1.2015 o 0:29 | Karma článku: 12,05 | Prečítané:  9046x

Dá sa Aliancia za rodinu kritizovať, nie len z liberálnej, ale aj z nábožensky alebo sociálne konzervatívnej pozície? Podľa mňa dá, a jednoducho. Liberálna kritika vie byť niekedy kontraproduktívna, lebo ju oponenti vnímajú teologicky ako „znak kontradikcie“. Znak, že bojujú za správnu vec. Ale je to naozaj tak? Nejde náhodou o regres do pohanstva? „Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ Táto prvá veta z veľdiela Leva Tolstoja sa v štatistike nazýva princíp Anny Kareniny. Spopularizoval ho Jared Diamond a vysvetľuje ním, prečo ľudia domestikovali počas dejín len tak málo zvierat. Dopĺňa ho „princíp krehkosti dobrých vecí“, matematika Vladimíra Arnolda, ktorý sa dá tiež aplikovať na manželstvo. Pre vznik a udržanie „dobrej“ (stabilnej) rodiny a manželstva je nutné splniť viacero nevyhnutných podmienok. A len porušenie jednej z nich môže všetko zničiť. 

Z konzervatívneho pohľadu, je nevyhnutnou podmienkou dobrej rodiny prirodzená biológia muža a ženy. Z vyššie uvedeného príkladu je ale jasné, že táto podmienka je nepostačujúca. Preto by bolo férovejšie, ak by sa aktivisti za referendum premenovali na „Alianciu proti homosexuálnym zväzkom“. Treba im uznať, že liberáli sa z konzervatívneho pohľadu nemôžu tváriť, že ak by sa nanovo definovalo manželstvo, tak sa nič podstatné nestane. V zmysle, že nejde len o administratívnu nápravu a zrovnoprávnenie istej menšiny v post-politickom diskurze. Ide v ich očiach o (badiouskú) Udalosť, ktorá „všetko zmení“. Na webe Aliancie za rodinu je aj malá sekcia s „pozitívnym obsahom“ nazvaná Ako chrániť manželstvo. Ide podľa mňa o veľmi nekvalitný a nepostačujúci text, ktorý nepriamo prezrádza, že poslaním Aliancie je boj proti „homoloby“ a zlepšovaním situácie rodín a manželstiev sa budú zapodievať až keď „ohrozenie tradičnej rodiny“ pominie. Bolo by jednoduché namietať, že „tradičná“ nukleárna rodina je moderný koncept a vytvorenie „alternatívnej minulosti“, keďže iba nedávno sa rodina chápala ako trojgeneračná a po tisíce rokov sme žili v tlupách, klanoch a rôznych polyandrických vzťahoch. Tradičná rodina je v tomto zmysle len funkciou ekonomického rozvoja, urbanizácie a modernity. Z tohto pohľadu sa dá tvrdiť, že kultúrna vojna dnes je len náhradným (ersatz) politickým bojom, ktorý zakrýva hlbšie sociálne a ekonomické antagonizmy.

Ako príklad „blížiacej sa novej totality“ dávajú aktivisti Aliancie „prenasledovanie“ odporcov homosexuálnych zväzkov – šéfa Mozilly, alebo slovenského zamestnanca zahraničnej IT spoločnosti, ktorí boli prepustení zo zamestnania. Anton Chromík je povolaním právnik a špecializuje sa na zastupovanie zamestnancov. Skúsme si pripomenúť globálny, a teda výsostne „kresťansky univerzálny“, kontext – v mnohých chudobnejších krajinách je percento populácie so stabilnými pracovnými úväzkami vo formálnej ekonomike rovnaké, ako často uvádzané štyri percentá homosexuálov. Opakujem, to čo my chápeme ako práca a chodenie do práce, je vo svete anomáliou, nedosiahnuteľným snom pre väčšinu ľudí. Skutočnou „Udalosťou“ v tomto zmysle, by boli pochody a referendá za ukončenie hladu, násilia a dlhoročného drancovania krajín ako Kongo, bez ktorého by sme nemali notebooky, na ktorých ohnivo blogujeme o „kultúre smrti“. Ale späť k pohanstvu.

Nálepka „rodina“ a prízvukovanie biologickej, teda zvieracej, prirodzenosti je šikovným marketingovým počinom a objavením najnižšieho spoločného menovateľa. Na Pochod za život, by išlo menej ľudí ako na Pochod za rodinu. Kto, pre Boha, by sa nechcel zasadiť za „šťastnú rodinu“? Otázkou je, či tým nestrácame tak trochu „Boha“ a zmysel kresťanstva, ktorý na rozdiel od pohanstva nespočíva v hľadaní šťastia. Tento regres Aliancie do pohanstva je očividný napríklad v argumentácii Mateja Mihálika, ktorý inak v dosť primitívnom článku vyčíta slovenským gejom, že majú za svoj vzor Imricha Matyáša, ktorý spáchal samovraždu. Ak niekedy existovalo čisté metafyzické Pohanstvo, tak sa dnes cez pána Mihálika pýta: „Prečo dúhový aktivisti radšej neponúkajú ako príklad niekoho, kto si založil rodinku?“. Ježíš opakovane hovoril o tom, ako treba nenávidieť svojich rodičov a súrodencov, ako priniesol meč a ako ho treba milovať viac ako svoju rodinu. Na chvíľu si predstavme raného kresťana, ako príde k svojim židovským, gréckym alebo rímskym rodičom a povie im, že konvertoval na kresťanstvo a mali by aj oni. Paradoxne, jeho rozpoloženie je, v zmysle prenasledovania, oveľa bližšie k dnešným homosexuálom v postkomunistických krajinách, alebo k menšinovým náboženstvám, ako k dnešnej Cirkvi. Nebolo by autentickou snahou o znovuzrodenie kresťanstva pravý opak toho, čo robí Aliancia za rodinu? Nehľadať ekumenických spojencov, ale naopak oddeľovať „zrno od pliev“ a propagovať napríklad katolícke a ultra-konzervatívne Opus Dei? Neviem si úplne predstaviť, že by niečo ako Aliancia za rodinu u nás vzniklo v deväťdesiatych rokoch, v dobe fukuyamovského „Konca dejín“. Ale určite by neodkazovali na svojom webe na organizácie nových náboženstiev, ktoré sa vtedy hanlivo nazývali sektami, alebo na konšpiračné weby. Vtedy by nejaký úprimne veriaci katolík na oddelení SIS, ktoré sa venuje novým náboženstvám, poslal Aliancii anonymný fax, kde by ich upozornil, že tá a tá organizácia je „nebezpečná“. Je dobré, že dnes sa to nedeje a že sme si zvolili prezidenta aj napriek podozreniam na jeho minulé kontakty so „sektou“. Zároveň je to trochu zarážajúce, že dnes sa konšpiračné myslenie, regres do pohanstva a hľadanie spoločného nepriateľa v tzv. gendrovej ideológii stalo konzervatívnym mainstreamom.

Ak dnes Aliancia za rodinu bojuje proti „kultúre smrti“ a je teda na „strane života“, treba jej pripomenúť ultimátneho filozofa života – ktorým nebol nikto iný, ako „antikrist“ Nietzsche. Ten zredukoval filozofiu na život, bojoval proti kresťanstvu, ako náboženstvu slabých a presadzoval vitalitu a prežitie najsinejších. Presne tento Nietzscheho tieň je dnes badať vo vyjadreniach blogerov píšucich za Alianciu.

Konzervatívne a uzavreté Opus Dei, ako „cirkev v cirkvi“ sa dnes stalo obľúbencom Vatikánu a zaberá privilegované miesto, ktoré mali v minulosti liberálnejší jezuiti. Zaujímavé na Opus Dei je, že kladie dôraz na každodennú prácu a kariéru, v ktorej sa príslušník stáva „božím dielom“.  Myslím si, že je to podobný fenomén ako stále populárnejší koncept „mindfulness“, a teda moderná (zen)budhistická tendencia. Tá je z kresťanského pohľadu tiež istým regresom do pohanstva, lebo človek nemôže byť spasený prácou, iba božou milosťou. Opus Dei prevádzkuje aj španielsku univerzitu IESE s najlepším MBA programom v celej Európe, a teda podobne ako meditačné techniky mindfulness, prepája duchovno s duchom kapitalizmu a je v jeho samotnom epicentre. Tiež počas histórie bolo Opus Dei silným oponentom ľavicovej teológie oslobodenia, ktorá prepájala katolícke učenie s marxizmom. Dnes desiatky miliónov chudobných obyvateľov slumov po celom svete vyznávajú letničné (pentacostal) evanjelické cirkvi, ktoré kombinujú vieru s „biznisom so zázrakmi“ a predstavujú prevládajúcu ideológiu chudobným obyvateľov v mestách. Aj pod vplyvom Západu ich tiež trápi podobná kultúrna vojna ako u nás. Aj keď ich ekonomická situácia je diametrálne odlišná.

Popri filozofii života mal Nietzsche bizarný koncept nadčloveka, ktorý dnes kresťanstvo ohrozuje v podobe filozofie singularity Raya Kurzweila – prepojenia umelej inteligencie a človeka. Rodová ideológia je oproti tomuto ohrozeniu marginálna, a nielen akoby z iného storočia. Dnes sa vysmievame moslimom, že nevedia zniesť karikatúry ich náboženstva. Ale zároveň robíme z nášho náboženstva karikatúru, slabocha, ktorý nevie zniesť jednu hodinu sexuálnej výchovy, alebo pohľad na inakosť. Amiši, tradične žijúci a nemecky hovoriaci kresťania v USA majú tradíciu zvanú Rumsprunga. Svoje dospievajúce deti nechajú na pár rokov užívať si výdobytky moderného sveta, ako autá, elektrinu, sociálne siete a divoké zábavy. Až potom sa majú rozhodnúť, či chcú pokračovať v „biblickom“ živote mimo civilizácie. Deväťdesiat percent detí sa rozhodne pokračovať v tradícii. Možno by sme mohli trochu viac dôverovať sile kresťanskej výchovy.

Neupieram nikomu právo bojovať za definíciu manželstva, no zároveň si myslím, že kresťanský univerzalizmus by mal byť definovaný pozitívne – bojom proti chudobe a za hodnoty: napríklad abstinencie, pomoci blížnemu a širšie poňatú bio-etiku. Ktorá by mala zabrániť tomu, aby bol človek čoraz viac vnímaný mechanicky, ako stroj. Moc nepomáha, keď dnes Aliancia takto mechanicky vníma samotnú rodinu a na piedestál stavia biológiu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?