Utečenci dávajú tejto krajine zmysel

Autor: Jakub Šimek | 19.8.2015 o 18:35 | (upravené 19.8.2015 o 18:44) Karma článku: 10,17 | Prečítané:  3475x

Je rozdiel, či sa človek snaží žiť život šťastný alebo zmysluplný. Hľadanie šťastia znamená zamerať sa na svoje túžby. Ale hľadaním zmyslu človek presahuje sám seba. Preto sa snažme, aby naša krajina dávala svetu viac než brala.

Zamerať sa na zmysel pritom neznamená sa úplne poprieť, alebo rozdať. Často stačí len zniesť krátkodobé nepohodlie kvôli vyššiemu dlhodobému cieľu. Napríklad viaceré štúdie hovoria, že po narodení dieťaťa sa rodičom zníži blahobyt a šťastie viac, ako počas rozvodu, alebo úmrtí blízkej osoby. No nikto nepochybuje o tom, že dlhodobo sa im zvýši pocit, že ich život má zmysel. Daniel Kahneman rozlišuje vo vedomí dva odlišné stavy - zažívanie ( experiencing self) a pamätanie (remembering self). Dobrý zážitok nám často môže úplne pokaziť nejaké vyrušenie, alebo nepríjemnosť na jeho konci. Napríklad hádka na konci dovolenky. Človek akoby zabudol na všetko to blaho, čo dovtedy prežíval. Kahneman kladie otázku, či by sme si zvolili rovnakú dovolenkovú destináciu, ak by sme vedeli, že všetky naše spomienky a fotografie sa po dovolenke vymažú. Dnes často počuť o meraní šťastia a o rebríčkoch najšťastnejších národov. Ale človek môže mať vysoký pocit blahobytu a šťastia (prežívanie), no zároveň môže byť hlboko nespokojný so smerovaním svojho života, ktorému chýba zmysel (pamätanie).

Psychiater Viktor Frankl sa rozhodol neemigrovať do USA, lebo mu svedomie prikazovalo postarať sa o svojich rodičov, ktorým hrozila deportácia do koncentračného tábora. Nakoniec sa v ňom ocitol aj sám a neskôr napísal knihu o hľadaní zmyslu aj v tých najťažších životných situáciách. Dnes od nás nikto nepožaduje rovnaké obete, iba mať viac otvorené srdce a myseľ a dokázať zniesť malé nepohodlie. Filozof Peter Singer dáva príklad s topiacim sa dieťaťom a pýta sa, či by sme obetovali sako za tisíc dolárov, ak by sme mohli skočiť do rieky a zachrániť ho. Väčšina ľudí by odpovedala áno. Prečo sme potom ľahostajní k osudom mnohých detí, ktoré zabíjajú bežne liečiteľné choroby, alebo konflikt? Podobné je to aj v prípade utečencov. Nikto od Slovenska nepožaduje, aby sme otvorili dvere každému imigrantovi, len aby sme odbremenili niektoré hraničné štáty a pomohli administratívne posúdiť žiadosti o azyl. A poskytli ho tým, ktorí spĺňajú prísne kritéria. Okrem morálneho imperatívu pomôcť ľuďom, ktorí prežili nepredstaviteľné je to aj strategicky dôležitý krok, ktorý zabráni kolapsu celého Schengenu. Utečenci sú oveľa menšia kategória a treba ich odlišovať od imigrantov. Ak rodina Sulíka emigrovala do Nemecka kvôli komunizmu, tiež boli utečencami. A od mnohých dnešných Sýrčanov boli na nerozoznanie. Ok, možno boli opticky trochu belší než väčšina, ale tiež ich tam asi nedoviezol Uber Black.  

Kognitívne vedy dobre popisujú prečo je zameranie sa na hľadanie šťastia zradné. Ak sa napríklad príliš sústredíte na upokojenie sa, často vás to ešte viac rozruší. Podobné je to s cieľmi ako chudnutie. Kľúčom je zamerať sa na niečo mimo vás, a odolať tak popudu okamžitého pôžitku. Ľudí, ktorí sú necitliví k ostatným a prejavujú patologické správanie, často nazývame psychopati. Dôležité je ale rozmýšľať o psychopatii, ako o škále s dvoma opačnými pólmi. Na opačnom konci sú extrémni altruisti. Napríklad v USA je len 1000 ľudí, ktorí sú ochotní darovať obličku anonymovi. Trochu menej extrémny príklad:  Na Slovensku je len niečo vyše sto ľudí, ktorí sú ochotní prichýliť u seba utečenca. Väčšina z nás je niekde okolo stredu tejto škály a čaká od politikov nejaké racionálne riešenie. Avšak je dokázané, že ľudia s vyhranenými názormi často predstavujú chvost, ktorý „vrtí psom“ (Granovetter peer effect model). Podobne sa dá ilustrovať dôležitosť zaujatia správneho postoja elít a to ako formujú verejnú mienku modelom „potlesku v stoji“ ( Standing ovation model).  Preto je tak dôležité, že horde populistických politikov a hlučných internetových diskutérov dokáže oponovať prezident, niektorí novinári a verejní predstavitelia. A rovnako je dôležité, aby každý človek dobrej vôle nebol ticho a nenechal sa zmiasť „blbou náladou“.

Simon Anholt, odborník na country branding hovorí, že pre imidž krajiny je kľúčové to, či je vnímaná ako krajina, ktorá dáva svetu viac, než z neho berie.  Preto sa rozhodol zostaviť rebríček, ktorý nazýva Good Country Index a kde porovnáva pomocou mnohých ukazovateľov to, ktoré krajiny sú „viac dobré“. Napríklad príspevok vojakov do mierových misií OSN skóre zvyšuje a export zbraní znižuje. Slovensko je podľa tohto rebríčka na 42. mieste. Nič oslnivé, ale ani hrozné. Ak ale chceme brať „značku Slovensko“ vážne, tak by sme sa mali prestať hrať s atrapou tatranského tigra a začať sa v medzinárodnom spoločenstve správať ako dospelý svetový občan. Prijatie o trochu viac utečencov, než nám „kážu kvóty“, by bolo v tomto kontexte asi to najjednoduchšie. Možno ešte jednoduchšie by bolo prestať vyvážať zbrane do krajín, odkiaľ utečenci prúdia. Zmysel našej krajine môže dať len vízia, hodnoty a hlavne drobné skutky, ktorými svojou trochu prispievame k svetovému blahu. Je to občas bolestivé a nepohodlné, ale všetko ostatné je márnosť. Aj najšťastnejšia krajina môže byť stále sebecká.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?