Platonická idea priateľstva žije na kraji temnoty

Autor: Jakub Šimek | 27.8.2015 o 19:38 | (upravené 28.8.2015 o 10:22) Karma článku: 6,99 | Prečítané:  701x

Žiaden režisér by nevymyslel temnejšiu scénu, než tá, ktorej svedkami sme sa stali dnes v Rakúsku pri našich hraniciach.

Päťdesiat mŕtvych tiel utečencov, natlačených do zamknutého, opusteného nákladiaku, ktorý predtým patril výrobcovi hydiny. Policajti v bielych plášťoch zbierajú dôkazy, ktoré by mali pomôcť usvedčiť vodiča, ktorý je na úteku. Ani seriál tak temný, ako True Detective by nevymyslel nasledovnú pointu. Pred pár mesiacmi ten istý výrobca mal reklamu, ktorá sa viezla na vlne všeobecného strachu z utečencov, a kde dával svoje kurence do protikladu k „nelegálnym imigrantom“ – dovezeným kurčatám.

Po prečítaní týchto správ a vzhliadnutí nechutných komentov na facebooku ma okamžite napadol pojem „homo sacer“ od Giorgia Agambena. Väzni v koncentračných táboroch, alebo obyvatelia slumov sú homo sacer a predstavujú ľudskú bytosť vo svojej univerzalite. Človek, ktorý má iba svoj holý život a predstavuje určitú výnimku – je mimo zákon a zároveň je pod zákonom. Svätý František sa stal takým človekom, keď sa vzdal svetskej slávy a všetkého majetku. Každý sa môže stať homo sacer kvôli nešťastným okolnostiam ako vojna alebo prírodná katastrofa.

Čo nás robí ľuďmi je práve schopnosť cítiť súcit s ľuďmi v takýchto neľudských podmienkach. Je privilégiom cítiť sa ako človek v týchto dňoch, nie podmienkou. Ľudia nesprávne predpokladajú, že barbarstvo je niečo cudzie. Čo je to človek? Môžeme lokalizovať jeho jadro v mozgu, v nervových spojeniach, v abstraktom pojme „duša“. Iba tenká pokožka nás oddeľuje od mäsa. Ľudstvo je iba krehký závoj.   

Potom som si hneď spomenul na myšlienku platonickej idey priateľstva, ktorá vychádza z najtemnejších miest. Slavoj Žižek v rozhovore s Michaelom Hauserom, ktorý mal nadpis „Humanizmus nestačí“ vysvetľuje na príklade, čo myslí pod pojmom platonická idea priateľstva. Budem ho citovať, lebo by som to lepšie neprerozprával:

„Nedávno som čítal Jorge Sempruna, španielskeho spisovateľa. Bol v koncentračnom tábore Buchenwald. Napísal vo svojich pamätiach nádherný príbeh. Je to veľmi patetické, bude to znieť ako poézia, ale pre mňa je to ontológia. Hovorí, že raz keď bol v tábore, uvidel vlak s 180 Židmi, a pretože to bolo v zime boli všetci zmrznutí. Iba v strede, keď väzni umierali, boli vo vlaku dva dni, dali deti do stredu medzi seba. A tak aj keď boli všetci príšerne zmrazení, v strede prežilo 18 detí. Nemeckí strážnici ich vzali von a zastrelili, zostali len dve deti. Jeden chlapec trochu starší, šesť rokov, ďalší mal štyri roky. A potom poslali na chlapcov psov, aby sa zabavili. A čo sa stalo je, že dvaja chlapci, jeden šesť, druhý štvorročný, začali utekať pred psami. Menší chlapec spadol. Starší chlapec sa ale hrdinsky vrátil a chytil ho za ruku. A v tej chvíli boli napadnutí psami a zabití.

Ale Semprun hovorí veľmi pekne, že "Ich ruky boli spojené na večnosť." To bol pre mňa moment, kde je to úplne absurdné gesto, vieš, že zomrieš. To je česť za ktorú stojí zomrieť. Nemá to žiadnu podstatu, ale je to pre mňa moment etickej večnosti, zopätými rukami, ako hovorí Semprún veľmi presne. Dokonca som si predstavil, ako by mala byť táto scéna natočená, obraz by mal zamrznúť, na soundtracku počujete ako deti umierajú, psy ich trhajú na kusy, ale obraz je tá platonická idea. Tam stojí.“

Takže dnes, keď vidím príklady hrozných komentov na tragický osud tých 50 utečencov, a ten až nadmieru surrealistický kontext výrobcu hydiny, premýšľam o tých barbarských trolloch na facebooku ako strážcoch v koncentračnom tábore zo Semprunovho príbehu, ktorí metaforicky posielajú virtuálnych psov, aby zabili duše už mŕtvych detí. Ale nemali by zabiť aj nášho ducha. Pretože idea priateľstva je večná a univerzálna. A objavuje sa keď sa Realita láme a cez pukliny presvitá krása Univerzálna v hrdinských činoch ľudí, ktorí sa neboja vyjsť s kožou na trh. V hre, ktorá sa nazýva „byť človekom“. Je to privilégium, nie podmienka. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?