V Kolíne išlo hlavne o organizovanú kriminalitu gangov

Autor: Jakub Šimek | 6.1.2016 o 23:15 | (upravené 8.1.2016 o 10:33) Karma článku: 5,68 | Prečítané:  1476x

Ako rozmýšľať o masívnom obťažovaní a okradnutí žien v Kolíne, ktoré sa odohralo na nedávnych oslavách príchodu nového roku? Ide o kultúru gangstrov, ktorá je bohužiaľ univerzálna. 

Nebolo by správne odsúdiť tento zločin len ako individuálne zlyhanie mladých mužov, ktorí pravdepodobne pochádzajú z druhej generácie imigrantov, a teda nie sú čerství žiadatelia o azyl. (Oprava: vynárajú sa nové informácie, že väčšina útočníkov boli asi žiadatelia o azyl).   V tomto prípade môže byť obava ľudí, ktorí sa boja novej vlny prisťahovalectva oprávnená, lebo niečo podobné sa môže stať v budúcnosti. A stalo sa už pred pár rokmi v Paríži a Londýne počas nepokojov a rabovania. Lenže Sulík a spol. si môžu vydýchnuť, lebo tu nejde o stret civilizácii, len o stret s kultúrou násilných gangov. Asi by ste neuhádli, ktorá krajina má v Európe s veľkým predstihom najviac násilných fyzických útokov. Je ňou Škótsko. Švajčiarsko, ktoré má najviac imigrantov v Európe – až štvrtinu populácie, malo v roku 2013 podľa štatistík UNODC iba 7 napadnutí na stotisíc obyvateľov, jednu z najnižších hodnôt na svete. Slovensko ich malo 37 a Škótsko neuveriteľných 1188. Treba dodať, že vo viac etnicky pestrejšom Anglicku je číslo menej ako polovičné. Lenže očividne tu nejde len o individuálne zlyhania a práve rámec konkrétnej formy organizovaného zločinu s jeho vnútornými rituálmi nám dáva možnosť analyzovať tento jav jasnejšie.

Podoby súčasného ohavného ritualizovaného násilia na ženách sa vynárajú napríklad v Mexiku, kde gangstri unášajú a vraždia emancipované pracovníčky fabrík v Ciudad Juarez alebo Kanade, kde bieli muži unášajú ženy z indiánskych rezervácii.  Tento fenomén popisuje napríklad Slavoj Žižek a porovnáva ho s početnými prípadmi obťažovania detí v katolíckej cirkvi. Hrozné na tom je podozrenie, že nemožno dané násilie úplne redukovať na zle vychovaných jedincov, ale je akoby ritualizovanou temnou kultúrnou praxou istých uzavretých spoločenstiev. Pri vyššie popísanom násilí v Mexiku alebo pri skupinových znásilneniach Indiek z nižších kást by možno mohol niekto tvrdiť, že ide o spiatočnícku „macho“ kultúru. Lenže v prípade kanadských Indiánok, alebo v prípade vyčíňania mužských elitných spolkov na amerických internátoch ide aj o „našu“ (ne)kultúru a mentalitu gangov.

Gangy a poézia úspechu

Lenže rovnako ako protiprisťahovalecká paranoja, aj súčasné feministické škatuľkovanie mladých mužov ako násilníkov je cestou do slepej uličky. Oba prístupy sú veľmi nákladné, lebo neoddeľujú zrno od pliev a situáciu zahmlievajú cez otvorený, alebo naopak politicky korektný „progresívny“ rasizmus. Rovnako tu nepomôže politická korektnosť, ktorá často zabraňuje širšiemu pohľadu – ako to bolo v prípade dlhotrvajúceho násilia na britských školáčkach v Birminghame, ktoré páchali tamojšie pakistanské gangy. Samozrejme, že bez konkrétnych Pakistancov by daný gang neexistoval, no rovnako to nevylučuje podobné zločiny páchané napríklad slovenskými mafiánmi.        

Ak súhlasíme, že rámec organizovaného zločinu je užitočný, tak treba povedať, že by sme ho mali vnímať ako škálu a nie binárne. Blízko jedného konca môžu byť drobní zlodeji, ktorí popri krádeži obchytkávajú ženy a na druhom konci môžu byť zločinci najvyššieho kalibru, ako vodcovia Islamského štátu a Severnej Kórei. Žižek má zaujímavý poznatok, že „nebola genocída bez poézie“. Napríklad Karadžič a Mao Cetung boli básnici. Podobne aj kultúra gangstrov má svoju poéziu. Nemyslím tu len hiphop, ktorý mám inak rád, ale širšiu poetiku, ktorá ženie ľudí za istým ideálom – napríklad bohatstva, alebo ochrany vlasti, či náboženstva. Táto poetika poháňa tiež štrukturálne násilie. To sa dá ilustrovať v zmysle Brechtovho citátu „Čo je vykradnutie banky, oproti založeniu novej?“.  Túto myšlienku zrealizovali nedávno v praxi podnikavci v Číne, ktorí založili falošnú pobočku Goldman Sachs v Shenzene. Organizovaný zločin je štvrtou najväčšou ekonomikou sveta. No ak by sme zobrali aj štrukturálny zločin v tomto Brechtovom zmysle, tak možno tvrdiť, že je motorom dnešnej globálnej ekonomiky. Riaditeľ Goldman Sachs prišiel so skratkou BRICS pre rýchlo sa rozvíjajúce sa ekonomiky. Tieto neliberálne štáty ale nie sú odpoveďou na globálny kapitalizmus, len znásobujú jeho neduhy.

Nová rezervná mena ultrabohatých

Primárnou úlohou štátu je ochrana obyvateľstva. Lenže pri prijímaní stále nových protiteroristických balíčkov by sme si mali uvedomiť, že úlohou štátu je hlavne udržovanie určitého ekonomického zriadenia, ktorému sa bohužiaľ podriaďuje aj naša bezpečnosť. Nejde len o bezpečnosť v širšom zmysle sociálnych istôt a zamestnanosti, ale aj o prevenciu útokov, akých sme boli nedávno svedkami v Paríži. Dlhodobo sa vie, že štáty Perzského zálivu podporujú rozširovanie islamizmu a často aj finančne podporujú terorizmus. Lenže naša obsesia konzumom a  napríklad autami, ako totemom úspechu nám znemožňuje oslobodiť sa od uhľovodíkov a obrovského vplyvu, ktorý tieto krajiny majú na naše ekonomiky. V tomto zmysle nestačí zmeniť len politickú ekonómiu, ale treba zmeniť aj niečo, čo nazývam „poetická ekonómia“. Dalo by sa to jednoducho pomenovať aj ako tvorba brandu, značky ktorá je hodnotnejšia než všetky aktíva. Jej stredom je istý drive - pud, ktorý nás ženie za určitou vidinou úspechu. Nestačí tento pud zničiť cez nejakú zen-budhistickú meditáciu, ktorá je chimérou a danú vidinu len efektívne podporuje. Treba zmeniť koncept toho, čo individuálny a spoločný úspech predstavuje. V súčasnosti sa v bohatších komunitách dostáva do popredia post-hedonizmus so znakmi úspechu ako Tesla, vlastný startup, blog na Medium, efektívny altruizmus a prísľub vedeckého pokroku a nesmrteľnosti v podobe transhumanizmu. Zároveň u globálnej populácie s nižšími príjmami panuje stále sen hedonizmu - Range Rover, alebo obrnený Land Cruiser a helikoptéra (lebo zlé cesty a vysoká kriminalita) a zvyšuje sa nacionalizmus a reakčný náboženský fašizmus. Pritom vzniká jasné rozdelenie – globalizovaná elita, ktorá často cestuje do finančných metropol a žije za hradbami svojich palácov a zvyšok, ktorý by sa dal nazvať pojmom homo sacer od Giorgia Agambena –  ľudia na periférii, ktorým sa môže stať všetko a nikto im nič negarantuje. Podobne ako obyvateľom dnešných slumov. Zároveň ultrabohatá elita má svoju vlastnú rezervnú menu – moderné a súčasné umenie za desiatky miliónov dolárov, športové kluby a hybridné investičné nadácie, akú nedávno založil Mark Zuckerberg. 

Tesla a Ai Weiwei

Dobrou ilustráciou alternatívnej predstavy úspechu je auto Tesla, ktorým Elon Musk dokázal skĺbiť boj proti klimatickej zmene a závislosti na rope z Blízkeho východu s elegantným a „macho“ produktom športiaku pre bohatých. Elon Musk pracuje s predpokladom, že keď si elektromobily obľúbia boháči, tak sa ľahšie zmení infraštruktúra a ich ponuka pre bežného človeka. Lenže otázka je, či je tento predpoklad poetiky úspechu správny a dostatočne radikálny. Podobne ako s jeho predstavou batérii pre domácnosť, Elon Musk je vo svojej predstavivosti obmedzený prostredím krajín s vyšším príjmom. Radikálny výrobok by bol napríklad lacný, štýlový elektro-bicykel, ktorý môže v kombinácii s náhradnou batériou a menším solárnym panelom slúžiť aj ako zdroj energie pre chudobné domácnosti v rozvíjajúcich sa krajinách. Ide tu o zmenu celej infraštruktúry, kde chladnička a práčka majú radikálne iný dizajn a nižšiu spotrebu. Totiž dnes najbohatšia miliarda planéty spotrebuje viac energie než zvyšných šesť. Do roku 2050 pribudne ešte jedna miliarda s takouto spotrebou. Odpoveďou nie je len asketizmus, ale redizajn smerom k elektro-bicyklom a obehovej ekonomike, kde sa odpad stáva surovinou a nahrádzajú sa iba poškodené časti produktov. Teda nie kúpa nového telefónu, iba jeho modulárnej časti, ako fotoaparát, alebo displej. Skôr telefón od Google Project Ara a FairPhone ako iPhone. Možno si myslíte, že som riadne uletel od násilia a islamizmu. Lenže v každej batérii a v každom telefóne sa skrýva kúsok násilia z najväčšej a najdlhšej súčasnej vojny - tej v Kongu.  

Druhým príkladom úspešnej tvorby „rezervnej meny“ v podobe globálneho brandu je najznámejší čínsky súčasný umelec Ai Weiwei. Je zároveň aj ilustráciou súčasného údelu homo sacer, ktorý bude stále viac viditeľný aj na západe. V knihe o jeho zatknutí, Hanging Man od Martina Barnabyho, Ai Weiwei spomína na rozhovor s vyšetrovateľom, ktorému povedal: „Pred osemdesiatimi rokmi čínski nacionalisti zatkli môjho otca a on vo väzení začal písať poéziu, básne prepašoval a stal sa z neho najúspešnejší čínsky básnik minulého storočia. Dnes by niečo také nebolo možné, strážite ma nonstop dvoma vojakmi, ktorých sleduje kamera a sú vždy prehľadávaní. Som v horšej situácii ako môj otec a nič sa nezmenilo.“  Jediné, čo ho uchránilo od mučenia a rokov väzenia bola jeho globálna značka špičkového umelca, ktorého obľubujú súčasné elity. No mnohí jeho spolupracovníci zmizli bez stopy. Čína je príkladom responzívneho autoritárskeho režimu, ktorý dovoľuje regulovanú online diskusiu o lokálnych problémoch, ale prísne potlačuje verejné zhromaždenia a protesty a kde nevládne zákon, ale Strana, ktorá je nad ním. Treba mať na pamäti, že veľkú časť systémov sledovania týchto policajných štátov pomohli budovať západné firmy a že sami si pomaly dusíme svoju slobodu prijímaním ľahko zneužiteľných protiteroristických zákonov.     

Pravda a láska zvíťazí

Odkaz Václava Havla a heslo našich disidentov možno vyjadrovalo utopickú nádej konca osemdesiatych rokov, no je nadčasovou ukážkou našich najlepších ašpirácii. Nádej generácie Číňanov, ktorí vyrastali počas Kultúrnej revolúcie a na konci sedemdesiatych rokov mali rovnaké ideály sa dodnes nenaplnila. Rovnako sen Arabskej jari vyzerá byť v nedohľadne pre väčšinu krajín, možno okrem Tuniska. No práve počas temnej noci sveta najlepšie vidno hviezdy. Popri všetkých hrôzach minulého roku napríklad dnes tri krajiny experimentujú so zavedením univerzálneho príjmu. Prijali sme nové globálne Ciele udržateľného rozvoja. Myšlienky efektívneho altruizmu sa dostávajú do popredia a registrujú ich ľudia ako Elon Musk a Bill Gates. Ujali sa dva nové indexy, ktoré búrajú obmedzenú predstavu o ekonomickom úspechu (Social Progress Index) a sebeckú predstavu o krajinách ako ostrovoch (Good Country Index).  Vzniká hlbšie pochopenie toho, čo znamená pokrok a dobre spravovaný moderný štát, a čo spôsobuje jeho rozklad. No hlavný poznatok je, že spoločenská zmena k lepšiemu sa nedá dosiahnuť bez individuálnej obete disidentov a whistleblowerov.  Mali by sme sa držať hesla „Nebáť sa a nekradnúť“ a namiesto hľadania spoločného nepriateľa by sme mali hľadať to čo nás spája – spoločný a univerzálny boj o lepšie spravovanú spoločnosť slobodných ľudí. Slobody v širokom zmysle fyzickej, psychickej a sociálnej bezpečnosti a priestoru, kde môžeme vyjadriť aj kontroverzné názory a nikdy pritom neprestať hľadať spoločnú kultivovanú reč medzi konzervatívcami a liberálmi.

Ako som kedysi dávno napísal - Boh je láska, ktorá tu nie je. Iba jej stratou ju znova nachádzame – strach, bolesť a pocit straty je to univerzálne, čo nás robí ľuďmi a nikdy sa nedá úplne vyplniť nejakou harmonickou protézou organickej jednoty. Nenechajme si vziať toto prázdne miesto lásky a nevyplňme ho produktmi priekupníkov svetlých zajtrajškov, ktorí robia pre ľudí a chránia ľudí, čo okrádajú ľudí. Tí nás nezneužívajú a neokrádajú tak okato, ako gangstri v Kolíne. No sú omnoho nebezpečnejší a silnejší.  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?