reklama

Duch doby neexistuje

Martin Šimečka trefne píše, že liberálna demokracia je na ústupe a vyzerá to tak, že autoritárske tendencie u mladých aj starých sú na vzostupe. A takýto je Zeitgeist. Lenže všeobecný duch doby neexistuje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
M.C.Escher ilustrácia relativity perspektívy. Zdroj obrázku http://mmekourdukova.livejournal.com/468333.html
M.C.Escher ilustrácia relativity perspektívy. Zdroj obrázku http://mmekourdukova.livejournal.com/468333.html (zdroj: M.C. Escher)

Liberál v Bratislave môže byť dnes smutný nad Facebook feedom svojho iPhonu a lamentovať nad dezinformáciami. A v rovnakom čase môže konžský vojak, ktorý stráži bane na kobalt, pri pohľade na svoju starú Nokiu, jasať, že mu prišla po mesiacoch výplata na jeho m-banking účet.

 Pointa nie je v tom, že bez Konga by nebol iPhone. Nejde o to, že „všetko so všetkým súvisí.“ Lebo to tiež znamená, že nič s ničím nesúvisí. Sú to podobne informačne hodnotné tvrdenia ako „univerzum je iba simulácia“ alebo „univerzum je v skutočnosti hore nohami“. Znie to mysticky, ale nie je to niečo overiteľné. Tento apel na abstraktnú univerzálnosť je jednou z chýb, ktoré sme robili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo sa asi pokazilo

Druhá chyba je apel na rovnováhu. Svet by mal byť vraj v rovnováhe. Ani príliš veľká inflácia, ani príliš veľké zadlžovanie, zbrojenie alebo otepľovanie. Inak prekročíme istú hranicu a spustíme lavínu. Nejde o to, že ľudia neveria expertom a sú skeptickí voči vede a globálnemu otepľovaniu. Problém je, že široká verejnosť ešte stále vníma zastaranú ekologickú teóriu o rovnováhe v prírode ako danú. Nie, príroda nesmeruje k rovnováhe, príroda je chaos, entropia, deštrukcia, darvinizmus, maoizmus taviaci kovové kľučky v domácich železiarňach, aby sme dosiahli kvóty aj napriek hladomoru. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tretia chyba je apel na (i)racionalitu. Nejde o to, že niektorí ľudia sú ako stroje. A v ich logike je ok vyhodiť horiaci dom do vzduchu bombou, aby sme odtiaľ dostali mačiatko. Podobne bude asi veľa ľudí ok s tým, keď Trump urobí zo Sýrie nukleárnu pustinu, len aby sa zbavil ISIS. Teda virtuálneho, ľahko replikovateľného brandu. Veľakrát som písal, že ľudstvo je povrch – nie je to mozog, ani srdce, ale len koža, obal, krása v oku hľadiaceho. Snažíme sa zracionalizovať a zaškatuľkovať svet – ak niekto študoval na škole x, tak je pravdepodobné, že bude voliť y, rešpektovať práva z, alebo nezačne veliť vyhladzovacím Einsatzkomandám....not. Lepší model ako Aristotelova tautologická logika (liberál je človek s liberálnym vzdelaním a názormi) je bayesiánska logika, ktorá si neustále aktualizuje pravdepodobnosti podľa nových informácii. Teda ak terorizmus na západe najviac koreluje s francúzskou sférou vplyvu, je to podľa niektorých vedcov preto, že francúzska laickosť riešila ako prvá zákaz šatiek moslimiek. A niektorí ľudia, moslimovia, si aktualizovali svoje postoje a emócie. A povedali si, že toto je posledná kvapka. Podobne je možno vzostup krajne pravicových síl v anglosaskej sfére vplyvu reakciou na príliš rýchle zmeny v kultúrnej oblasti – napríklad uzákonenia manželstiev homosexuálov. Alebo na nedávne zmeny v náraste počtu utečencov a dlhodobý nárast svetovej populácie. Alebo v dlhodobej zmene vzhľadu miest, kde žijú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stretnutie s falošnými správami a propagandou, môže tieto tendencie krátkodobo posilniť. Asi tak, ako krátkodobo fungovala čítanosť článkov, ktoré mali v nadpisoch spojenie „this weird trick“. Alebo asi tak dlho, ako budú fungovať rôzne „nudge“ riešenia. Ale na rozdiel od široko zakorenenej viery, že človeku možno vymyť mozog, toto vedci vyvrátili v 80-tych rokoch. Samotný termín „vymyť mozog“ vznikol v USA vo vymyslenom príbehu a knihe, ako dielo propagandy proti čínskym komunistom počas Kórejskej vojny v 50-tych rokoch. Skôr ako dumať nad formuláciou a poradím otázok na dotazníkoch, by sme mali stretávať živých ľudí a dať im pocit, že sme bratia aj napriek rozdielom vo farbe pleti, sexuálnej orientácii alebo viere a názoroch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Štvrtá chyba je podceňovanie komplexnosti. Humanitárnou intervenciou v Rwande sme pomohli posilniť dlhotrvajúcu vojnu v Kongu. Rozšírením hypoték pre chudobných ľudí sme pomohli spustiť Veľkú recesiu. Čína politikou jedného dieťaťa zvýšila mieru úspor čínskych rodín, a umožnila tak cez nákup dlhopisov financovať spotrebu Američanov a ich nákladné nedávne vojny. Často počúvame, že komplexnosť má tzv. emergentnú vlastnosť – teda, že celok je viac, než súčet častí. Ale toto pomenovanie len zakrýva fakt, že stále nevieme, a asi nikdy nebudeme vedieť, ako komplexnosť funguje. 

Piata chyba je preceňovanie estetiky na úkor etiky. Je úžasné, že si Amerika dvakrát zvolila černošského prezidenta. Menej úžasné je, ako Obama rozšíril právomoci prezidenta a rozšíril Bushov program cieleného zabíjania nepriateľov štátu bezpilotnými lietadlami v siedmych krajinách. Hlavne v kontexte zvolenia Trumpa je toto spätne dosť „nešťastné“. Vojna a zabíjanie nie sú esteticky príťažlivé. No orwelovské zakrývanie vojny estetikou, nemôže nahradiť etiku.

Čo môžeme urobiť – objať etiku a paradox viery

Trump ako prezident je strašný úder pre liberálnu estetiku. Možno to bude „len“ druhý Nixon, alebo si Amerika zažije aj svojho Hitlera. Nevieme. Ale nemali by sme sa zameriavať na estetiku jeho vyjadrovania a konania. Možno bude pokračovať v sladkých rečiach, ako bola tá jeho úvodná. Ale dôležitá bude etika jeho činov. Tu treba silno zdôrazniť rozdiel medzi inštrumentálnou a vnútornou hodnotou vecí, činov a myšlienok. Ľudia neznášajú, keď sa s nimi narába ako s nástrojmi. Teda, ak sú využívaní inštrumentálne, ako prostriedok na dosiahnutie niečoho. Sústavne sa pýtame – rozprával sa so mnou ten človek, lebo sa o mňa zaujíma, alebo som len panáčik v nejakej jeho surreálnej šachovnici života? Podobne inštrumentálny dôraz na estetiku môže zakrývať podstatu získavania moci. Administratíva, ktorá pekne hovorí o ženách a menšinách, môže mať stále eticky aj prakticky škodlivý dosah na svet. V tomto zmysle Hillary Clintonová môže hovoriť našou estetikou a Trump estetikou, ktorá v nás budí hnus a hrôzu. Ale charakter rozhoduje viac. Julian Assange, dnes viac ako rozporuplná postavička, mal zaujímavý postreh o „duchovnej korupcií“ Clintonovej. Keď sa v priamom prenose počas televíznej diskusie dozvedela, že Saddam Hussein Muammar Kaddáfí bol chytený, znásilnený a umučený, tak sa na tom začala smiať. Korupcia charakteru a robenia biznisu v podaní Trumpa je samozrejme iná liga a ihrisko. Ale estetika nášho tímu, by nám nemala zatvárať oči pred otáznou etikou našich favoritov. V amerických voľbách vyhrala estetika reality šou Big Brother nad estetikou seriálu House of Cards. Etika sa o voľby ani nešuchla a nebola predmetom voľby.

Etika nám hovorí, že by sme mali znižovať utrpenie a zvyšovať blahobyt iných. Mali by sme sa zamerať hlavne na najslabších, lebo je to najefektívnejšie v zmysle hraničnej užitočnosti. A tiež je etické, keď z našich politík majú najväčší úžitok najchudobnejší a najslabší. Lenže tu je obrovský kameň úrazu - rámec individualizmu. Individualizmus zabil liberálnu demokraciu. Ľudia chcú byť súčasťou niečoho väčšieho a vedia preto prinášať osobné obety alebo vyhľadávať obetných baránkov. Individualizmus nevie poraziť kleptokraciu a získať moc, lebo všetko berie len ako prostriedok na sebarealizáciu a seba-vyjadrovanie. Nevie prinášať obety pre kolektívnu akciu. Teda je cool ísť párkrát na protest proti Gorile, ale málokoho dnes napadne obetovať päť rokov svojho života pre túto tému, ako to urobilo niekedy kopec mladých ľudí z bohatých rodín, ktorí sa pridali k utláčaným černochom v boji hnutia za ľudské práva v USA. Vstúpiť dnes do politiky a pošpiniť si meno a kariéru? Zabudnite.

Potrebujeme niečo ako rámec „kolektívneho utilitarizmu“, ktorý by vedel zastaviť úpadok individualizmu do autoritárstva. Teda do kapitalizmu s „ázijskými hodnotami“ a singapurského modelu, ktorý vyzerá byť čoraz viac dominantnou formou vládnutia súčasnosti a nahrádza liberálnu demokraciu. 

Od utilitárskej etiky k paradoxnému meta-racionalizmu 

Rámec individualizmu a liberálnej demokracie má teoretický problém v tom, že umožňuje nezastaviteľnú špirálu pretekov nadol, až kým sa nedosiahne dno. Teda niekto môže získať moc cez estetiku, ktorá sa páči masám, či už liberálnu, alebo až fašistickú, ale potom má tendenciu zviesť sa na estetických riešeniach s najmenším odporom a fakticky neurobiť nič zásadné. Alebo využije demokraciu len inštrumentálne a zásadne zmení pravidlá hry a skončí až v Osvienčime. Výstižnejší je nadpis článku FP o Dutertem vo Filipínach: „It’s All Fun and Games, Until Someone Unleashes Death Squads”.

Podobne, utilitárska etika, ktorá hlása univerzalizmus, hodnotu za peniaze a napríklad dnes efektívny altruizmus v podaní filozofa Petra Singera, narazí na limit a paradox: Ak chcem zachrániť čo najviac životov, mal by som čo najviac zo svojich príjmov venovať na efektívne, zväčša zdravotné, intervencie v chudobných krajinách, kde má každé euro najväčší dopad. Lenže neohraničený altruizmus by nás zruinoval. Podobne ako keď sa Sv. František stal z boháča žobrákom, alebo keď ateista William Hamilton, zhrozený zo svojho objavu evolučnej podstaty sebeckého správania človeka, prestúpil na kresťanstvo a všetok svoj majetok rozdal bezdomovcom a neskôr spáchal sebevraždu. Preto sa ľudia riadia pravidlami, ako napr. náboženský desiatok, ktorý nezruinuje, ale pomôže žiť „eticky, nie len esteticky" (Kierkegaard).

Podobne aj neohraničené sebectvo nás dokáže ľahko dostať do špirály smrti a pretekov nadol. Namiesto diskusie s libertariánmi, ktorí ešte nedozreli na teóriu hier, im skúste len dať prečítať príbeh o rybacej farme od Scotta Alexandra, ktorý dobre a jednoducho ilustruje tzv. tragédiu spoločných pastvín. Bez spoločne uznávaných pravidiel hrozí vzájomne zaručená deštrukcia.

Pointa ale nie je, že „pravda je v strede“ a treba nájsť nejaké mierne pásmo (Goldilocks condition) medzi sebeckosťou a altruizmom a napríklad rovnováhu v ekonomickom udržateľnom raste, alebo nukleárnom zastrašovaní. Ide o problém skôr meta-racionálnej podstaty a o nájdenie ďalších rámcov a dimenzií, ktoré by nás vedeli vykoľajiť z deštrukčnej špirály. Je to mechanizmus pokroku a hľadania zástupných obetí a znižovania násilia: od primitívneho obetovania ľudí, cez zvieratá, až po veci a symboly. Dnes sa zdá, že musíme nejako obetovať myšlienku nacionalizmu, individualizmu, ale aj globalizmu, pre niečo lepšie ale zároveň partikulárne (v dialektickej triáde individuálne-partikulárne-univerzálne). Inak sa štáty možno rozpadnú na mestské štáty, alebo dospejeme na pokraj nukleárnej, alebo klimatickej katastrofy. 

Limit racionality ilustruje takzvaný Newcombov paradox, ktorého autorom je vraj Robert Nozick. Predstavuje myšlienkový experiment, kde má človek na výber, či si zoberie iba tmavú krabicu, kde buď je, alebo nie je, milión dolárov, alebo aj priesvitnú krabicu s tisíc dolármi. Ak sa človek dopredu rozhodne len pre čiernu krabicu a zariskuje, tak veštica, ktorá vie predvídať jeho rozhodnutie, vloží do krabice milión dolárov - len ak sa rozhodne pre čiernu krabicu. Racionálny krok je vziať obe krabice, lebo buď človek získa o tisíc dolárov viac, alebo len tisíc dolárov a milión mu ujde. Ak sa rozhodne len pre čiernu krabicu, môže odísť naprázdno. Ale opakované experimenty ukazujú, že väčšina ľudí si zvolí len čiernu krabicu. Podobá sa to trochu na príbeh o Abrahámovi a Izákovi a paradoxné prekročenie etiky. Alebo to čiastočne vysvetľuje, prečo ľudia volili Brexit a Trumpa. Argumenty expertov o ekonomickej škodlivosti tohto kroku ich nepresvedčili, bojujú za vyššiu myšlienku. Možno to vysvetľuje prečo sa niektoré mravce obetujú za pokračovanie svojho druhu, alebo aktivisti za pokračovanie nejakej idey. Teda toto správanie má evolučné vysvetlenie v širšom rámci.

Ako sa vymaniť z deštrukčnej špirály

Jedným nástrojom, ktorý dokáže ponúkať nové rámce a modely rozmýšľania sú technologické inovácie. Akoby otvárali nové fronty v hre Plukovníka Blotta. Teda, ak pozorujeme preteky nadol v tom, ktorá automobilka vyrobí najväčšie SUV, tak tieto preteky vie prerušiť napr. Elon Musk a revolučný nápad luxusného elektromobilu. Ten zadefinuje hru nanovo (ale bez štátnej podpory by asi nevznikol, podobne ako x technologických inovácii). Ak pridáte k elektromobilu dom so strechou zo solárnych panelov a efektívnejšie batérie, zrazu dostávate alternatívu k distribútorom elektrickej energie. Lebo (čoskoro samoriadiace) elektrické auto vie aj prenášať uloženú energiu. No prudký rozvoj automatizácie nás môže dostať do vražednej špirály, keď sa mladí muži bez práce a hrdosti nadchnú autoritárstvom a nájdu si nejakého obetného baránka. Ale ak prekročíme rámec individualizmu a nájdeme nový rámec kolektívneho utilitarizmu, tak namiesto hry s nulovým súčtom, kde bude pár víťazov a zvyšok porazených, vieme (možno) nájsť model, ako zabezpečiť univerzálny základný príjem. Šanca je dosť malá, ale možno ešte nemáme veľké myšlienky a technológie, ktoré vyrobia nové technológie, metafory a vzorce správania.

V lete sme s kamarátom Tomášom Uhnákom urobili rozhovor s francúzskym filozofom Jeanom Pierrom Dupuyom, výrazným vplyvom napríklad na Slavoja Žižeka. Od Dupuya som čerpal viaceré myšlienky aj pre tento článok. Dupuy v rozhovore hovorí, že neexistuje teoretické riešenie spravodlivosti v spoločnosti hnanej súťaživosťou a rivalitou. Preto by sme sa mali zamerať na tretí termín z motta Francúzskej revolúcie – bratstvo. Podľa neho, by bola Rawlsova vízia spravodlivej meritokratickej spoločnosti nočnou morou, kvôli existencií závisti a vedomia mnohých ľudí, že si za svoj mizerný život môžu sami. No aspekt šťastnej náhody, či nešťastia je kľúčový na pochopenie (ne)úspechu. A potrebujeme budovať pocit bratstva, dôvery a spolupatričnosti, aby sme tieto úskalia falošnej meritokracie prekonali. Tá zabíja kultúru. Napríklad mnohí sa pýtajú, prečo by mali umelci (a vedci) dostávať od štátu peniaze, alebo od mesta budovy zadarmo. Nech si na to zarobia. Akoby títo ľudia nechápali, že skoro všetok kultúrny a intelektuálny pokrok v histórii majú na svedomí ľudia, ktorí boli finančne zabezpečení a nemuseli pracovať dlhé hodiny. V skratke závisť dokáže oddialiť pokrok o stovky až tisíce rokov.

Paradoxná viera v bratstvo a bootstrapovanie lepšej budúcnosti

Technológie dokážu dematerializovať spotrebu a urobiť z istého druhu asketizmu cnosť. A majú aj veľký potenciál prekonávať spoločenské nerovnosti. Zrazu nepotrebujeme auto, stačí nám aplikácia. Onedlho možno nebudeme nepotrebovať banky, občianske preukazy a kryté meny, stačí nám blockchain technológia s x spôsobmi využitia. Potom nebudeme potrebovať drahé vysokoškolské vzdelanie, ktoré má dnes skôr signalizačnú hodnotu a nekoreluje s výkonom a kreativitou. Mohli by sme pokračovať. Ale rovnako treba spozornieť – technológie nie sú nejaký neutrálny dar z nebies. Kľúčová je filozofia ich využitia. A veľké myšlienky a metafory, ktoré pomáha rozširovať. Dnes po Brexite a zvolení Trumpa padá jedna metafora, že ľudia sú ako racionálne bunkové stroje. Vo svete, kde bude prevládať evolučná paradigma sociálneho darvinizmu a predbiehania sa so susedmi, nemáme ako ľudstvo moc svetlú vyhliadku na prežitie. Zároveň nemôžeme ignorovať evolúciu a snažiť sa nájsť „nového človeka“. Môžeme sa len stretávať a snažiť sa nájsť nové (meta-racionálne) rámce a veľké myšlienky, ktoré nám pomôžu naplniť ideu bratstva. Musíme sa vzdať poslednej bigotnosti – neznášania a prenasledovania ľudí s iným názorom. Musíme prekročiť nielen estetiku, ale aj súčasnú etiku. A cez paradox viery v lepšiu budúcnosť ju vybudovať zdola (bootstrapovať). 

Ten paradox sa volá bratstvo – síce vyzeráš inak, veríš v niečo iné, správaš sa podľa mňa hrozne, závidím ti tvoje šťastie a blahobyt – ale si môj brat alebo sestra. Pri tomto postoji človek nevníma „nastavenie druhého líca“ inštrumentálne – ako nejakú stratégiu v teórii hier. Pri tomto postoji človek nevníma existenciu a konanie svojich bratov inštrumentálne – nie sú tu, aby nás ovládli, zobrali nám ženy, majetky a zvíťazili nad našou vierou. Pri postoji bratstva vníma človek paradoxnú ľudskosť ako podstatu, nie nástroj. Táto podstata je virtuálna – je to len povrch, obal, koža, krása v oku hľadiaceho a zmena uhľa pohľadu. Král je nahý, politici sú skorumpovaní, svet sa rúti do záhuby, všetko pod nebesami je v nevýslovnom chaose - situácia pre precvičovanie si paradoxnej dôvery v bratstvo ľudí je excelentná. 

Jakub Šimek

Jakub Šimek

Bloger 
  • Počet článkov:  157
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Študoval som medzinárodné vzťahy na FMV EUBA a pracoval som 12 rokov ako projektový manažér zahraničných projektov rozvojovej spolupráce. V súčastnosti pracujem ako konzultant v oblastiach ako rozvojová spolupráca, sociálne inovácie a dopad, zodpovedné podnikanie, efektívny altruizmus a freelancujem ako finančný/projektový manažér, copywriter či prekladateľ. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu