Tento príklad hlbšie rozoberá článok na blogu Washington Post. V skratke ide o to využiť napríklad finančný systém na dosiahnutie maxima v konaní dobra. Tu má šikovný človek najväčšiu istotu, že dobre zarobí. Bez rizika, ktoré prináša napríklad podnikanie. Ľudia, o ktorých sa píše v spomínanom článku, si dali predsavzatia venovať počas života na filantropiu milión dolárov a žiť čo najskromnejšie. Chcel by som s týmto názorom polemizovať. Opačný extrém by bolo úplné zavrhnutie „systému". Život v kláštore alebo nejakom alternatívnom „hipisáckom" spoločenstve. Otázka je, či existuje zlatá stredná cesta, alebo úplne iné možnosti. Napríklad meniť systém cez politiku a lepšie „politiky". Teda zákony a stratégie.
Ak by sme postupovali podľa prvého príkladu, mohli by sme napríklad zarobiť peniaze cez poskytovanie úverov. Robia to banky, splátkové spoločnosti a napríklad aj držiteľ Nobelovej ceny mieru Muhammad Yunus. Ten založil Grameen Bank a spôsobil revolúciu zvanú mikropôžičky. Dnes je tento sektor obrovský a mnohé spoločnosti čelia obviňovaniu z úžery. Ide o veľmi tenký ľad a rozdiely medzi dobrákmi a podvodníkmi sú naozaj iba v slovíčkach a presných podmienkach v úverovej zmluve. Samotná výška úroku hovorí len málo o poctivosti finančnej spoločnosti. Keďže ide o veľmi malé úvery, administrácia takýchto úverov je príliš drahá a málo lukratívna pre štandardné banky. Tie sa uspokoja s bonitnými klientmi, ktorým vystavia kreditky. Na tých je mimochodom často ročná miera nákladov v rozpätí 10 - 20%. Ale ich administrácia stojí zlomok toho, čo poskytnutie a vymáhanie malého úveru pre nebonitných klientov. Po predaji úspešnej firmy by sme mohli založiť a financovať systém, ktorý za svoju existenciu podporí rodiny s chorými deťmi v celkovej sume 21 miliónov eur. Pre porovnanie, je to skoro polovica ročnej sumy, ktorú ľudia a firmy poskytnú mimovládkam cez asignáciu dvoch percent svojich daní. Je to skoro suma, ktorú poskytlo Slovensko na bilaterálnu rozvojovú spoluprácu v zahraničí za tri roky.
Tiež by sme mohli popri práci napríklad špičkového advokáta vstúpiť do politiky a snažiť sa prinášať nové lepšie idey a zákony a ašpirovať na významné posty. Tu sa dá pozitívny prínos pre spoločnosť oveľa ťažšie kvantifikovať. Nepoznáme totiž kontext a zákulisie tvorby zákonov. Nejde len o korupčné kauzy, na ktoré nemá konkrétny politik vždy dosah. Ide hlavne o zákony, ktoré sú šité na mieru rôznych záujmov. Volá sa to rentierstvo. Nikdy ho nemožno vykoreniť, vždy bude ľahké zobrať miliónu ľudí pár eur každý mesiac a dať ho pár firmám. Napríklad na faktúrach za mobil, na bankových poplatkoch, atď. Politici ale rovnako môžu prilepšiť mladým rodinám, rozvinúť ekonomiku a občiansku spoločnosť. Hodnota pozitívneho dopadu sa často pohybuje nie v miliónoch, ako pri filantropií, ale v miliardách eur. Z grafov a lacnejších hypoték sa naozaj dá najesť. Ten rozdiel medzi dobrým a zlým politikom môže predstavovať aj pár veľkých nákupov pre jednu rodinu. Často aj oveľa viac, ak je človek napríklad nezamestnaný.
Zlatá stredná cesta je podľa mňa v spojení hlavnej ekonomickej činnosti s pozitívnym sociálnym dopadom. Preto majú lekári, učitelia a napríklad aj policajti poslanie, nie len zamestnanie. V súkromnom sektore môže ísť o prácu v oblasti zodpovedného podnikania. (Napríklad CSR manažér, ktorý nerobí len PR, ale tvorí novú, sociálnejšiu filozofiu firmy).
Platí, že iba ten, kto nič nerobí, sa nezašpiní. Ako hovorí raper Boy Wonder „od prezidenta až po smecára". Dom sa stavia niekedy roky a stačí deň na jeho zbúranie. Vzťahy sú dôležité. Všetko je krásne, ale krásne nie je všetko. Asi najdôležitejšie je mať víziu, ktorá presahuje človeka a mamon.