No uchádza mu, že oba vychádzajú z kresťanstva, ktoré so židovstvom „odčarovalo“ svet.
Milanovi Krajniakovi vadí, že liberálna demokracia odstránila z verejného života slovo „my“ a ponechala iba „ja“ - atomizovaných jedincov napospas konzumu a bez zjednocujúcej vízie. Vraj nevidí vzor v Rusku, ani v Číne. A nenadchýna ho ani kapitalizmus s „ázijskými hodnotami“, ako ho preslávil singapurský premiér Lee Kwan Yew, ktorý vládol tri desaťročia a zomrel minulý rok. Podľa Slavoja Žižeka, práve jemu budú aj o 200 rokov stavať sochy, lebo k tejto vízii smeruje dnešný svet. Žižek toto tvrdil už pred desiatimi rokmi, keď analyzoval fenomén Berlusconiho a rozmach kapitalizmu v Číne.
Ďalej Krajniakovi vadí humanizmus a neomarxizmus, ako pokračovanie osvietenstva, ktoré podkopávajú kresťanskú európsku kultúru a oslabujú nás pred cudzím kultúrnym importom. Problém vidím v tom, že prehliada subverzívnosť samotného kresťanstva, ktoré podľa Webera „odčarovalo“ a desakralizovalo svet. Ukázalo totiž, že ľudská obeť je často nevinná, nespravodlivá a nelogická.
Konzum je len posvätno, ktoré zabraňuje násiliu vojny
Krajniak dnes narieka, že sme kvôli liberalizmu zostali osamotení. Ale Ježišov odkaz je oveľa radikálnejší, keď volá „Otče, prečo si ma opustil?“. Čo je liberálny individualizmus oproti existenciálnej úzkosti pri ktorej „Boží syn stratí boha“? Na kríži zomrel starozákonný Boh, ako záruka poriadku vo svete, a zostala po ňom radikálna sloboda v zmysle Ducha svätého – láska revolučného spoločenstva bratov a sestier vo viere. Ježiš vravel, že „Ani Riman, ani Grék“. Krajniak dnes píše o nejakej neurčitej vízii „národnej demokracie“.
No nemožno ho jednoducho odbiť. Otázka je, či môže univerzalizmus dnes prežiť bez niečoho partikulárneho? Či sa jedinec dokáže spojiť a cítiť ako občan sveta, ktorý vidí blížnych v každom kúte sveta? Národ ako niečo, čo spája je novšia myšlienka, než napríklad osvietenstvo, ktoré kritizuje Krajniak. Nevysvetľuje, prečo by národ mal byť víziou pre kresťanstvo. Ani neubezpečuje, že táto vízia národa kresťanstvo nezničí tak, ako by to určite urobil nacizmus, keby sme ho neporazili. Pojem Blížneho má v judaizme a kresťanstve príchuť priepasti, hrôzy a strachu z nepoznaného a cudzieho. Blížny nie je človek, ktorí nám dokonale rozumie a je ako my. Práve naopak. Je to konkrétny človek ktorého nám „zoslal Boh“ ako suseda, ktorého sme si nevybrali, ale predstavuje celé ľudstvo (Chesterton).
Posvätno je exteriorizované a inštitucionalizované násilie. Je to „stroj“ na zabraňovanie násiliu, ale násilnými prostriedkami. Politika niekedy nahradila cirkev ako miesto tvorby posvätna a dnes už dlhšie ekonomika nahradila politiku ako miesto tvorby posvätna. Lenže je v tom čoraz menej účinná a dôsledkom toho je zvyšovanie násilia. Kresťanstvo kolieska na stroji na výrobu posvätného zadrhlo, lebo ukázalo nezmyselnosť a nevinnosť ľudskej obeti. Tento stroj sa z toho nikdy moc dobre nespamätal. Liberálna demokracia je pokračovanie tejto logiky, kedy sme po hrôzach holokaustu a banalite násilia pochopili, že toto je niečo, čo sa môže ľahko zopakovať, ak prestaneme „šliapať vo vode entropie“ – proste ak začneme byť ľahostajní, tak sa spustí špirála deštrukčného násilia. Toto je tiež logika jadrového zastrašovania – nebyť príliš blízko, ani príliš ďaleko od „posvätna“ (apokalypsy). Toto je tiež mechanizmus tvorby vízie lepšej budúcnosti cez technický pojem proroka, ako ideálny stred medzi expertom, ktorý si príliš verí a futurológom, ktorí je moc optimistický nad počtom možností. Prorok vie jasne pomenovať hrozbu a tak umožní vyhnúť sa jej. Alebo vie ako dosiahnuť koordináciu smerom k želanej budúcnosti. Nie je to populista, ktorý sa živí ničením dôvery v budúcnosť a ľudstvo a deštrukciou sociálneho kapitálu.
Logickým dôsledkom Brexitu a Trumpa bude návrat k mestským štátom
Kresťanstvo je pokračovaním v odčarovaní sveta, ktoré sa začalo už v judaizme, keď Abrahám namiesto svojho syna Izáka obetoval nakoniec zviera. Pokrok civilizácie je podľa francúzskeho filozofa Jeana-Pierra Dupuya hľadanie zástupných obetí – od ľudí, cez zvieratá, rastiliny, bábky, až po symboly a abstraktné entity. Dnes to vyzerá, že nastupuje nová doba nacionalizmu a globalizácia je na ústupe. Ale prečo by mala byť táto, iba dvesto rokov stará, myšlienka nacionalizmu záchrancom kresťanstva? V roku 1700 sa nikto, kto žil na území Francúzska nepovažoval za Francúza. V Roku 1800 sa každý považoval za Francúza. Prečo by sme ako Abrahám nemohli obetovať ideu a symboly nacionalizmu, ak tým zabránime ďalšej genocíde, alebo totálnej záhube ľudstva? Prečo by sme nemohli obetovať to, čo je nám najcennejšie – aj keď je to viera? Ako Boh obetoval svojho jediného syna za záchranu ľudstva.
Dnes vidíme ako sa po Brexite chce z Veľkej Británie odtrhnúť každý, od Gibraltaru až po Londýn. Niečo podobné sledujeme v USA po zvolení Trumpa. Trvalo asi hodinu, kým sa mnohí vplyvní podnikatelia na twitteri dohodli, že ich top priorita je financovanie hnutia za odtrhnutie Kalifornie. Podobný záblesk iniciatívy za vytvorenie mestského štátu v Bratislave bol aj po zvolení neslávneho tria: Slota, Mečiar, Fico.
Už dlhšie vidíme podobnú, sebeckú (?), logiku pomaly aj v otázke parkovania v Petržalke a Starom meste. Niekto si povie, prečo by sme mali prijať pár stoviek utečencov? Niekto iný si zas môže povedať, prečo by v hlavnom meste mali zvyšovať ceny nehnuteľností a nájmov ľudia, ktorí tu nemajú trvalý pobyt a nenarodili sa tu? Vidíme kam vedie táto logika. Bratislava aj Kalifornia tvoria násobky HDP iných regiónov a potrebujú jedine prílev zručnej pracovnej sily. Bez folklóru populistov a importu exotov by dokázali prežiť.
V skratke populisti dnes bojujú za návrat slávy ich národov a viery. Ale kľudne sa môže stať, že tieto preteky smerom nadol sa neskončia pri štátoch a plynule prejdú do mestských štátov. Štyridsať miest na svete má viac obyvateľov než Slovensko. Romerova idea „Charter Cities“ je stále pri živote a môže dostať druhý dych. Niekedy tu bol taký nápad, že Projekt Singapur. Dnes ak niekto panikári z Krajniaka, tak by mal vedieť, že exotické nápady tu boli vždy – napr. pomenovať víziu pre rozvoj krajiny podľa hlavného ideologického nositeľa neliberálneho kapitalizmu. Samozrejme ďalšia irónia, je že Projekt Singapur by sa dal dokončiť veľmi rýchlo – Bratislava je v HDP na hlavu dnes šiestym najbohatším regiónom v EU. A aspoň v tejto štatistike je pred Prahou a dokonca aj Viedňou.
Asi dnes nevyriešime čo partikulárne má v ľuďoch vytvoriť pocit bratstva a zmyslu, ktorý ich presahuje. Najskôr to bude komunita susedov, kolegov, ľudí s podobnými záujmami, ktorých si človek nevyberá a dal nám ich boh/náhoda. Kľudne to môže byť mestský štát, efektívny altruizmus, alebo hociktorá utópia. No, je veľmi jednoduché naštartovať preteky smerom nadol a spustiť deštrukčnú špirálu. Dom sa buduje roky, ale vie sa zbúrať za deň. Podobné je to zo vzťahmi a dodržovaním ľudských práv a bráneniu totálneho násilia pogromov a genocíd. Potrebujeme neustále budovať sociálny kapitál a to čo nás spája. Niekedy pre to musíme obetovať symboly, ktoré sú nám vzácne. OK, som ochotný pripustiť, že možno univerzalizmus a globalizmus nestačia a musíme nájsť niečo nové. Ale rovnako krehká je dnes aj myšlienka nacionalizmu, alebo kresťanstva, v strete so sebectvom a individualizmom.
Kresťania, ktorí sa cítili „utláčaní“ liberálnou demokraciou mohli zažiť na chvíľu to, čo zažíval ich zakladateľ a zažíva mnoho menšín. Je to najrýchlejšia možnosť priameho spojenia s vierou, ako o nej hovoril Kierkegaard, ktorý bojoval proti „nivelizácii“ verejnosti a médií. Namiesto toho ľudia ako Krajniak rozdúchavajú monštrum závisti a strachu, ktoré môže zasa nadobro pošpiniť nielen ich vieru, ale aj túto krásnu krajinu.
Pravda a láska zvíťazí. Možno. Ale iba ak neprestaneme šliapať vo vode entropie.
Úspech nedosiahneme len správnosťou našich názorov. V podstate samo o sebe až tak nezáleží, aké názory majú predstavitelia tej či onej inštitúcie, krajiny, strany, či firmy. Je super pocit, ak je na vrchu človek, čo má rád rovnakú hudbu, komikov a filozofov ako vy, ale tam to niekde končí. Tiež je super keď nešpiní históriu ľudstva, viery a krajiny podvedomým navádzaním na genocídu. Ale to by sme v dnešnej dobe chceli asi veľa. No dobrá idea sama nie je to, čo robí krajinu úspešnou a prosperujúcou. Toto je častý omyl všakovakých Blahov čo vyzdvihujú napr. Venezuelu a potom sú tichučko, keď tam ľudia nemajú čo jesť a zbierajú ovocie. Excelentný projektový manažment a neustály boj proti entropii a zveľaďovanie zručností a „technológii, ktoré tvoria nové technológie“ nás môže dostať bližšie k nejakému ideálu, ale samotná „správnosť idey“ veľa neznamená ak jej prevedenie lajdácke, alebo sa prestaneme snažiť. Alebo nepanuje všeobecná dôvera a sociálny kapitál je nízky. Toto je v skratke aj rozdiel medzi bohatými a chudobnými krajinami – v úrovni precíznosti, ktorá sa zvyšuje s prosperitou. Improvizácia nám pomáha byť kreatívnym, ale na istej úrovni prestane byť účinná a musí nastúpiť majstrovstvo a precíznosť. V Číne všadeprítomnú kultúru improvizácie, robenia skratiek a švindľovania nazývajú „chabuduo“ – znamená to „skoro dobre“, alebo len „máličko a bolo by to fajn“. Podobnú kultúru máme aj my. A zároveň sa spája s úžasnou byrokraciou, ktorá narastá každé štyri roky geometrickým radom. Za chvíľu budete potrebovať súhlas o súhlase o zverejnení zverejnenia. Autokracia vzniká z nepotizmu (rodinkárstva) a to vzniká z nízkeho sociálneho kapitálu, dôvery a nízkej miery politickej organizovanosti (odbory) - vtedy spoločnosť nevie ako zorganizovať efektívnu kolektívnu akciu, lebo nemala čas rozvinúť si priemysel a naučiť sa organizovať sa politicky v odboroch. Dnes narastá dezindustrializácia, ktorá je paradoxne ešte rýchlejšia v rozvojových krajinách. Lebo roboty ohrozujú prácu oveľa viac v Indii a Afrike, než na Slovensku, či v USA.
Pravda a láska zvíťazí. Možno. Ak neprestaneme šliapať nohami v hlbokej vode, inak sa ponoríme do entropie a po ľudstvu a planéte zostanú len kulisy. Entropia a chaos je sú prirodzené. Mier, rovnováha a poriadok sú vzácne. Svojich pudov a evolučných pretekov a sociálneho darvinizmu sa tak ľahko nezbavíme. Ale ľudstvo je kultúra. A tá vzniká, keď má človek popri boju s inými, boju o prežitie a úmornej práci aj trochu čas naviac. Preto ponúkam jednoduché pravidlo – ak politik vykrikuje, že treba nahnať lenivých ľudí k lopate, je to typ človeka, ktorí nakoniec kultúru zničí a smeruje k entropii a genocíde. Naopak, poctivý, láskavý a vľúdny politik si kladie ťažké otázky: Napríklad ako riadiť „svet po práci“, kde automatizácia zoberie prácu možno polovici ľuďom? Ako potom oddeliť prácu od príjmu? Ako pomôcť ľuďom pochopiť, že náhoda hrá veľkú rolu v úspechu a šťastí? Ako zlepšiť učenie sa a hodnotovú výchovu?
Boh sa dá zredukovať na náhodu. Na osamelosť vo svete. Na lásku, čo tu nie je. Pri strate pociťujeme hodnotu. Ale niekedy je lepšie nestratiť ľudskosť, aby sme pochopili hodnotu ľudskosti. Niekedy je lepšie nestratiť ľudstvo, aby sme pochopili hodnotu našej kultúry a histórie. To je jediné, čo nás oddeľuje nielen od zvierat, ale aj od oblakov a kremíkových dosiek. Náboženstvo je jej súčasťou. Rovnako aj ľudia s inou vierou a názormi. Posledná neprekonaná bigotnosť dnes je neznášanie ľudí s inými názormi. Týka sa rovnako liberálov ako konzervatívcov. Podozrievame tých druhých z nepoctivosti – že to, čo robia má inštrumentálne a nie vnútorné dôvody. „Teda slniečkári obraňujú ľudské práva, lebo tu chcú navoziť cudzincov, aby nás ovládol islam. A kresťanskí katolibanci tu zas chcú zaviesť ich fašistický kalifát maskáčovej brutality, zablatených Lád a prepitých mozgov.“ Znie to povedome? Píšu o tom ľudia ako Jonathan Haidt, alebo Joshua Knobe. Nejde o fatalizmus a inak nastavené mozgy. Ľudia sa neustále menia. Len sa k sebe musíme viac správať s láskou ako k Blížnym (= občas hrôzu budiacim) a bratom.
