Ľudia sa odlišujú od prachu či stroja len svojou kultúrou

Autor: Jakub Šimek | 18.2.2017 o 15:50 | (upravené 19.2.2017 o 20:10) Karma článku: 3,81 | Prečítané:  308x

V článku vysvetľujem, že rasa je konštrukt, cudzinec je len virtuálny, sused je niekedy hrôzostrašný, a dnes nespoznávame často ani sami seba. A prečo by sme nemali vidieť svet len cez tabuľky a grafy. 

Minule som kritizoval Sulíkovo nazeranie na svet cez Excel a spomenul som, aká kľúčová je dôvera v blížnych a viera v možnosť lepšej budúcnosti, pre dosahovanie pokroku a blahobytu. No podobné excelovské uvažovanie majú často aj ekonómovia, ktorí obhajujú imigráciu. Problém sa nedá vyriešiť porovnávaním s nejakými platonickými ideálnymi modelmi z knižiek, alebo citovaním anekdot z minulosti.  

Naozaj by v USA mali záporné mzdy, keby imigranti znižovali platy?

Ekonóm Martin Kahanec v rozhovore pre Denník N obhajuje zamestnávanie imigrantov. Vo všeobecnosti aj ja, no niektoré jeho tvrdenia sú problematické, alebo sploštené.

Chápem, že nadpis rozhovoru je bombastický a pre efekt: „Ekonóm Kahanec: Keby migranti brali prácu a znižovali platy, tak v Amerike by mali záporné mzdy“. Ale keď autor tvrdí niečo veľmi kontraintuitívne, tak by mal dať veľmi veľké množstvo indicií, ktoré jeho tézu potvrdzujú. A to sa podľa mňa nestalo. Ide len o obdobu Sulíkovho čarovania s Excelom, no tentoraz na podporu opačného názoru.

Napríklad mzdy nízko zarábajúcich Američanov sa medzi rokmi 1979 a 2013 znížili o 5%, ale vysoko zarábajúcim sa v rovnaký čas zvýšili o 41%. Pracovníci so strednými príjmami si polepšili len o 6%.

Celý článok je defakto venovaný vysoko kvalifikovaným imigrantom - ak nebude dostatok programátorov a výrobných pracovníkov, tak firma x možno nedostane zákazku, alebo neotvorí u nás nové centrum, či fabriku. Chápem, že to treba opakovať a vysvetľovať, lebo dnes nikto nič negarantuje, a ľuďom možno za chvíľu začne vadiť už aj Čech v reklame.

USA by bez zahraničných vedcov a vzdelaných pracovníkov neprežili, lebo len štvrtina tamojších žiakov sa kamaráti s matematikou. A u nás je to podobné. Ale Gaussova krivka nepustí, a tak väčšina ľudí má nižšie a stredné príjmy, a ich sa migrácia môže dotýkať viac, aj keď to v celkovom súčte to Excel ukáže ako plus pre spoločnosť.

Potrebujeme uznať oba protichodné naratívy o imigrácii

Autor ďalej tvrdí, že keď sa postavil plot, tak sa zvýšil počet nelegálnych migrantov z Mexika:

„Môžem povedať iný príklad, čo sa stalo, keď Američania postavili na mexickej hranici múr – a teraz chcú postaviť ešte vyšší. Keď si pozriete štatistiku Mexičanov v Spojených štátoch, vidíte, že predtým, ako bol múr, postupne rástol počet Mexičanov v Amerike, pričom 95 % z nich bolo legálnych a len malé percento bolo ilegálnych. Keď sa múr postavil, celkový trend imigrácie sa nezmenil, len sa obrátilo ich zloženie. Zrazu počet nelegálnych Mexičanov začal rýchlo stúpať a predbehol legálnych. Migrácia sa stala jednosmerná, v USA ostávali aj vtedy, keď už nemali prácu a ani povolenie na pobyt.“

 To mi intuitívne príde veľmi divné tvrdenie a opäť by som potreboval viac indície, lebo to znie len ako korelácia a nie kauzalita. Nevidím, prečo by sme nemohli mať dva protichodné naratívy naraz:

1. Vysoko a stredne kvalifikovaní imigranti vytvárajú nové pracovné miesta (fintech startupy, etiópske reštaurácie...).

2. Ale nízko kvalifikovaní, a často ilegálni imigranti, si vytvárajú pracovné miesta, ktoré nie sú až tak výhodné pre spoločnosť (pešiak v drogovom gangu, podomový predavač suvenírov a fake značiek).

No a v mnohých krajinách sa dlho toleroval a ignoroval tento rozpor, lebo miestne elity často používali podobne abstraktné filozofické reči ako "nikto nie je ilegálny". Pritom žili v bohatších a bezpečných štvrtiach, chodili na elitné školy, kde ilegálnych imigrantov moc nestretávali. Nanajvyš ich zamestnali ako lacné pestúnky, alebo upratovačky. A tých legálnych potrebovali, aby im napríklad vytvárali algoritmy pre ich hedžové fondy a technologické firmy.

Zároveň chudobnejší *legálni* imigranti boli frustrovaní touto nespravodlivosťou, a zlou bezpečnosťou v ich štvrtiach. A preto prekvapivo mnoho hispáncov volilo Trumpa, aj napriek všetkých jeho hrôzam.

Miami v Exceli

Asi najviac ma fascinovala časť rozhovoru o kubánskych imigrantoch do Miami, a že ich mesto absorbovalo bez problémov - možno ale opäť iba v Exceli:

„Druhá skúsenosť je, keď Castro pustil 125-tisíc azylantov do Miami. V priebehu troch mesiacov prišli do mesta, ktoré malo v tom čase len okolo 350-tisíc obyvateľov. Trh práce ich absorboval.

Ako?

Bol tam veľký sektor služieb, reštaurácií, kde sa Kubánci uplatnili. Nevidíte tam negatívny ekonomický vplyv na majoritnú americkú populáciu.

Bolo to preto, že to boli veľmi špecifickí ľudia, ktorí chceli z Kuby odísť?

Aj to zohralo rolu, mnohí boli disidenti, ale Castro tam primiešal aj rôznych kriminálnikov, ľudí z psychiatrických kliník, aj keď nie je jasné, kto na Kube tam bol. Boli to rôznorodí ľudia a trh práce ich absorboval.“

 Minulý rok sa harvardský ekonóm George Borjas znovu pozrel na súvisiace dáta a zistil, že Kubánci z exodu v 1980 priamo súťažili vlastne len s jednou kategóriou ne-hispáncov: mladých nekvalifikovaných ľudí, ktorí nedokončili strednú školu. A na nich to malo *veľmi* signifikantný dopad, lebo pre túto skupinu boli v Miami mzdy o 20% nižšie než v iných mestách po celé 80-te roky.

A potom je tu už len taký detail, že Miami bolo v 80-tych rokoch svetovým hlavným mestom kokaínu, najmä vďaka Kolumbijčanom. A kubánski zločinci, ktorých poslal Castro medzi imigrantmi to asi nezlepšili. Napríklad v článku v NYT z 87-meho, ktorý sa v nadpise pýta "Can Miami Save Itself?" sa slovo „Cuba“ spomína 50-krát.

Pointa je, že je možné byť proti xenofóbii, rasizmu a za imigráciu, no zároveň vidieť možné problémy s nízko kvalifikovanými mladými ľuďmi a mať dva protichodné naratívy naraz. A nasilu ich nespájať do jednej Excel tabuľky.

Všetci sme si cudzinci, kostlivec v skrini je deštrukcia sociálneho kapitálu

[Tu nastáva moment, kedy by som mal prestať písať, aby som článok nenatiahol, a tak sa pokúsim pred filozofovaním len zhrnúť myšlienku najprv do jedného paragrafu nižšie. Zvyšok textu bude trochu viac špekulatívny a inšpirovaný napr. Benjaminom Brettonom a technologickým akceleracionizmom.]

Sociálny kapitál je v skratke miera dôvery medzi ľuďmi v spoločnosti a viera v možnosť lepšej budúcnosti. A keď je táto dôvera aj viera vysoká, tak sa v spoločnosti oveľa ľahšie podniká, pracuje, vychováva deti a krajina sa ľahšie a lepšie spravuje. No krátkodobo je možné zvýšiť celkovú prosperitu aj na úkor zníženia sociálneho kapitálu. Kapitál je niečo, čo sa časom znehodnocuje, kvôli entropii vo vesmíre – dom sa bez opráv rozpadne, záhrada časom spustne, a smotana sa zmieša s kávou.

Udržovanie, či nebodaj zvyšovanie sociálneho kapitálu stojí veľa námahy. Celkovo si viac dôverujú ľudia, ktorí sú si geneticky, kultúrne či názorovo bližšie. Funguje tu evolučný altruizmus – skôr sa obetujete pre mamu a dcéru. Menej pre babku, či bratranca. A ešte menej pre svokru. Viac si pomáhajú ľudia na dedine, lebo je väčšia šanca reciprocity ako vo veľkomeste. Viac si pomáhajú ľudia ktorí spolu vyrastali, alebo chodia do rovnakého kostola, či cirkvi.

To neznamená, že sme odsúdení nenávidieť cudzincov, len že spolužitie s ľuďmi, ktorí sú rozdielni v kultúre a názoroch vyžaduje viac energie a snahy. A potrebujete na to sociálny kapitál (dôveru, vieru). Napríklad prvú vlnu kubánskych utečencov v 50-tych rokoch ľudia vítali, no druhej vlny v 80-tych rokoch sa báli. Sociálny kapitál môže znižovať neschopnosť inštitúcii, dlhodobo neriešená korupcia, kriminalita, chudoba ale aj zahraničná propaganda. Sme evolučne prispôsobení na útek pred nebezpečenstvom a často nevieme rozlíšiť paranoju od reálneho rizika. 

Dánsko a celkovo Škandinávia mala veľmi vysoký sociálny kapitál, ale aj dnes tam vidíme rozmáhanie sa xenofóbnych strán. Môžu za to imigranti, islamský terorizmus v Európe, Rusi, či Facebook? Každý asi trochu, ale problém treba ešte viac rozpitvať a dostať sa na abstraktnejšiu úroveň.

Čo by vlastne znamenalo tvrdenie z nadpisu, že by mali v USA ľudia negatívne mzdy? Nemali by žiaden príjem a museli by zo svojho usporeného kapitálu platiť aj tak dane. Je to nanajvýš absurdné, ale niečo podobné sa deje so sociálnym kapitálom v zle spravovaných krajinách. Ubúda ho.

Zle spravované spoločnosti sú tiež drahé najmä pre chudobných. Napríklad excelmajstri povedia, že 15% percentná sadzba dane je lepšia než 40% sadzba, a že v Škandinávii je štát prebujnelý, a preto zlý. No pointa je v tom, že najvyššie dane platia ľudia v diktatúrach a neslobodných spoločnostiach, a pritom môžu mať tieto krajiny kľudne 15% sadzbu dane. Prečo? Napríklad premiér môže nepriamo vlastniť monopol na výkup poľnohospodárskej produkcie a tým zdaní väčšinu populácie v chudobnej krajine, tak brutálne, že Škandinávia je oproti tomu daňový raj. Ehm, pamätáte sa ako sme niekedy „trošku“ viac platili za mesačné paušály mobilných operátorov? Ak by bol raz premiér Kotleba, tak ľudia budú platiť oveľa viac, ako pri jeho sedliačine s výberom desiatkov od svojich zamestnancov v Banskej Bystrici, čo sa dnes nerobí ani v banánových republikách. Platy na úrovni Moldavska (250€) by boli náš menší problém. Zabudnite na dovolenku v Juhoslávii, či na Kryme. Možno by sme to dali až na Kubu, či indických farmárov, a 50€ mesačne by bola vysnená méta. 

Dobre, kostlivec v skrini nám naznačuje, že ľudia z výrazne iného kultúrneho a etnického prostredia nám môžu znižovať sociálny kapitál, alebo nás budú stáť viac energie v zmysle jeho udržania. Pritom si všimnite, že problémom nie je genetika, a nedajbože nejaká nevyhnutnosť či ospravedlnenie rasizmu.

Všetci sme prišli z Afriky a naši dávni predkovia asi preto neboli moc podobní Švédom. Mali najskôr tmavú pokožku. Rasistom vlastne vadia ľudia s relatívne nedávnymi predkami z iného podnebia. Ich teórie sú hlúpy balast a sociálny konštrukt.

No do sveta sa rozšírila len časť Afričanov, a preto dnes môže mať Slovák k Číňanovi geneticky bližšie, než dvaja Afričania, zo susedných dedín, ale z iných kmeňov. To len znamená, že v Afrike je oveľa väčšia diverzita, aj keď všetci pre našinca „vyzerajú ako černosi“.

Lenže tiež nás výrazne definuje kultúrna a jazyková blízkosť. To znamená, že „bielemu“ Britovi je moslim a pakistanský Brit s britským prízvukom bližšie ako Slovák, ktorý rozpráva po anglicky horšie než Borat. Preto sa aj Brexit zameriaval najmä na našincov z bývalého Východného bloku. A tiež aj preto, že našinci súťažia najmä s menej kvalifikovanými Britmi, podobne ako vyššie spomenutí kubánski utečenci v Miami. 

Dobrá správa je, že som videl viacero snaživých študentov z Afriky, ktorí po roku na Slovensku rozprávali po slovensky lepšie než Andrej Danko. Podobne je ľahšie dôverovať ľuďom, ktorí majú rovnaké záujmy, názory, a prácu ako vy, aj keď pochádzajú z iného kultúrneho a etnického prostredia. Preto je problém, ak sa dnes ľudia menej stretávajú fyzicky v skupinách, atomizujú sa ako jedinci, alebo sa zhoršuje stabilita práce a remesiel a znižuje členstvo v rôznych združeniach, či cirkvách. A keď sa ľudia uzatvárajú do online bublín.

Trumpoty so susedmi a cudzinec v nás 

Predvčerom nastal v mojej Facebook bubline zaujímavý úkaz. Vznikla morálna panika z toho, že niekoľko mestských poslancov nepodporilo absolútny zákaz hazardu v Bratislave. Okamžite sa objavila konšpirácia, že boli podplatení mafiou. Zároveň sa objavila opačná konšpirácia, že práve mafia urobila petíciu proti hazardu. 

Ľudia vytvorili zoznamy zradcov a hovorili, že táto krajina nemá budúcnosť. Nepripomína vám to niečo? Pri morálnej panike z utečencov sa robili zoznamy nás slniečkarov, a zrazu sme boli všetci platení Sorošom, škodili tomuto národu a želali sme si jeho zánik.

Nejde o to, že ľudia sú nemorálni, rasistickí, či nebodaj za to môžu výsostne Rusi a Facebook. Lepšie vysvetlenie ponúka príbeh o evolúcii:

V pradávnych časoch išiel jeden dedinčan do pralesa a uvidel tigra, zľakol sa, utiekol a povedal o tom susedom. Tiger ho nezjedol a jeho gény prežili. Druhý dedinčan videl len mačku a zomrel. A jeho gény neprežili. No bol aj tretí dedinčan, ktorý bol v pralese o deň skôr a videl tigra, aj keď tam vôbec nebol. Mal len paranoju. No aj on utiekol a jeho gény sa tiež rozmnožili. Takto vznikli konšpirácie a „fake news“, ktoré sa rýchlo šíria a zarábajú sociálnym sieťam a bulváru, alebo oslabujú krajiny propagandou. Ako sa dá proti tomu bojovať?

Racionalita si vyžaduje pri nezvyčajných správach, žiadať oveľa väčšie množstvo indícii, ktoré by ich potvrdzovali. No kontraintuitívne názory a šokujúce mémy sa rýchlejšie šíria a lepšie zapamätajú. Niečo, čo sa nazýva Occamova britva nám radí, aby sme zvolili najkratšie možné vysvetlenie. Ako krátke vysvetlenie sa nám môže zdať: „Poslancov podplatila mafia“. Lenže keď sa začneme pýtať otázky, ako presne to urobila, tak zistíme, že lepšie vysvetlenie je, že každý kto nehlasoval mal na to svoj, často rôzny dôvod. Je dosť náročné zozbierať kompromitujúce materiály pomaly z detstva, zaplatiť niekoho cez bitcoiny, alebo daňové raje, či neviem čo poslancom sľúbiť. Nemožno vylúčiť, že pár poslancom sa to stalo, ale že by všetkých podplatila mafia je asi tak pravdepodobné, ako že zajtra vyhráte lotériu.

Podobne len veľmi malé percento moslimov a cudzincov predstavuje skutočné nebezpečenstvo. Ale kvôli evolúcii sme náchylní panikáriť z neznámeho a máme obranné reakcie, ktoré sú často racionálne, no inokedy nie. Napríklad ak do autobusu nastúpia hlučné Rómky, ktoré sa na spolucestujúcich tlačia, nie je rasizmus, ak sa človek podvedome dotkne svojej peňaženky. To neznamená, že všetci Rómovia sú zlodeji. Ak by nastúpili indickí turisti, alebo Rómovia z fušky, či koncertu, tak to asi človek neurobí. Ide len o rozpoznávanie istých znakov a vzorcov, a často je nepresné a ovládané rôznymi skresleniami. Napríklad viac rešpektujeme ľudí, ktorí sú vyšší a preto sú riaditelia firiem napr. v USA nadpriemerne vysokí. Etická úloha dneška je zlepšovať sa v racionalite a vedieť oddeliť reálne riziko od paranoje a ochrániť tak nevinných a naopak potrestať vinníkov extrémizmu, teroru a kriminality.  

Evolúcia podobne ako propaganda na internete je reálna a často nespoznávame svojich blízkych a niekedy ich pomätené názory, ktoré kdesi stokrát čítali online. Preto autoritárske krajiny kontrolujú internet a sú veľmi alergické najmä na hromadné akcie a demonštrácie.

Dnes je Trump prezidentom, niektorí naši blízki to možno schvaľujú a z nejakého záhadného dôvodu zároveň nemajú radi prezidenta Kisku, lebo si myslí, že celistvosť Ukrajiny je chránená medzinárodnými záväzkami a Západ zlyhal ak dovolil ich porušenie.

Zrazu sme sa odcudzili a nič nechápeme. Sociálne siete na nás chrlia zmes paniky a nezmyslov. Proti „fake news“ sa dá naučiť priamočiaro bojovať cez tzv. bayesiánsku racionalitu – Pýtať si vždy veľa indícii pre šokujúce správy a pravidelne aktualizovať svoje názory podľa nových indícii a pozerať sa či sú z hodnoverného zdroja. Vyžaduje si to vedomé úsilie, prístup k rôznorodým názorom bez uzatvárania sa do bublín, a relatívne krátky tréning, ale nie nejaké pokročilé zručnosti v štatistike a matematike. Vskratke nevyhádzať si všetkých kamarátov s ktorými nesúhlasím z Facebooku, a keď má človek pocit morálnej paniky a naštvanosti, že ho dorazila nejaká správa, treba sa zhlboka nadýchnuť a spomenúť si na evolúciu a pozrieť sa, či nejaký dôveryhodný kamarát alebo zdroj to nevidí trochu inak.  Úvod do tohto typu uvažovania poskytuje Philip Tetlock v jeho knihe Superforcasters. Trochu hrubšia je kniha Rozumnosť od A po Z od Eliezera Yudkowského, ktorú preložil Viliam Búr a ponúka ju zadarmo na stiahnutie a je formou zároveň dostupnejšia aj tínedžerom. 

No náročnejšie je pochopiť, že evolučne spôsobenú paranoju majú aj samotné stroje, ktoré sme stvorili. Že nie sme v tomto jedineční. Celkovo nie sme vo vesmíre vôbec jedineční. Od oblakov a prachu nás odlišuje len naša kultúra. Napríklad snaha o vytvorenie umelej inteligencie cez tzv. hlboké učenie (deep learning, machine learning, Bayesian neural networks) spôsobuje v strojoch podobné paranoje. Keď si dáte nejakú fotku a prehráte ju cez sieť naopak, tak stroje akoby snívali o tom, čo videli najčastejšie – psov a mačky, a projektujú to do vášho obrázku, aj keď tam žiadne mačky nemáte. Môžete si to vyskúšať na stránke Deep Dream Generator. Ide o reverznú „Uncanny Valley“. Robot je nám zrazu nepríjemný, ak sa dostane do bodu, kedy sa príliš podobá na nás. No v tomto prípade sme si my nepríjemní a odcudzujeme sa, lebo sa zrazu príliš podobáme na stroje – na algoritmy Facebooku, teda na evolúciu, paranoju a chaos „neživej“ prírody.

O tom ako je dôvera a viera v možnosť lepšej budúcnosti aj v najtemnejšej hodine som písal minule pri kritike Sulíkovho nazerania na svet cez Excel. Dnes som len chcel zdôrazniť, že rasa je konštrukt, cudzinec je len virtuálny, sused je niekedy hrôzostrašný, a nespoznávame často ani sami seba. Človek je tiež virtuálny - niečo medzi prírodným a nadprirodzeným. Len membrána, pokožka, projekcia a zrkadlo samému sebe. Hra života celulárnych automatov - kde vidno pohyb a život len z istej perspektívy. No odpoveďou nesmie byť rezignácia a zdieľanie nihilistických memov online.

Odpoveďou musí byť paradoxná viera v zdanlivo nemožný humanistický ideál, ktorá nás ženie vpred až do bodu, kedy sa zdá byť aspoň trochu reálny. Napríklad vízia elektormobilov a solárnych panelov Juhoafričana Elona Muska bola pred pár rokmi šialená. Dnes je o dosť menej. Podobne aj my musíme veriť, že lepší svet je možný aj napriek dnešnej xenofóbii a Trumpovi v Bielom dome.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Mladí Slováci predviedli skvelý výkon, Švédom strelili tri góly

Prvý gól Slovenska strelil Martin Chrien, druhý pridal Jaroslav Mihalík a tretí Ľubomír Šatka.

KOMENTÁRE

Pracovné podmienky vo VW nie sú na hranici s mučením, ale sú tvrdé

Požiadavky odborárov nie sú uletené.


Už ste čítali?