Páni Viktor Ždanov a Donald Henderson a ich spolupráca, aj napriek Studenej vojne, znamenala, že zachránili päťkrát viac ľudí pred smrťou, akoby odvtedy zachránil svetový mier. Podobné rozmýšľanie sa nazýva efektívny altruizmus, alebo hodnota za peniaze. Niektoré veľmi dobré intervencie a projekty sú tisíckrát efektívnejšie, než iné, „iba“, dobré projekty.
Rovnaký fakt sa dá povedať aj o zlých aktivitách a iniciatívach. Napríklad štvavé básne na Balkáne, a nenávisť šírená rádiom v Rwande výrazne prispeli ku hromadnému krviprelievaniu. Aj keď samotné vyprodukovanie tohto mediálneho, alebo kultúrneho obsahu je pomerne lacné. Podobne môžeme vnímať dnes aj šírenie falošných a poplašných správ na internete a sociálnych sieťach. Mediálni zlatokopi na digitálnom divokom západe objavili, že strach a nenávisť na internete dobre predávajú reklamu. A rôzni štátni aktéri cez propagandu a vymyslené správy systematicky mýlia a psychicky oslabujú populácie cudzích štátov.
Dá sa ale porovnať koľko „dobra“ a pozitívnej „hodnoty za peniaze“ krajina vyprodukuje pre svojich občanov a pre svet ako celok?
Od spoločenského pokroku doma, po blaho celého sveta
V predchádzajúcom článku som písal, že Západ sa dá asi najlepšie definovať ako 100x multiplikátor príjmov. Typickým mesačným zárobkom farmára v chudobnej krajine ako India je 25€ mesačne, plus to čo vypestuje a nepredá. Typickým príjmom pracujúceho človeka v stredne bohatých krajinách, ako Moldavsko, je 250€ mesačne. No a v najbohatších krajinách na svete, ako je Rakúsko, je mesačný príjem pracujúceho človeka 2500€.
Západ, kde počítame Japonsko aj Južnú Kóreu, nie je nejako kultúrne homogénny, no spája ho bohatstvo a liberálna demokracia dosiahnutá hlavne vďaka rozvinutej priemyselnej výrobe. Tá umožnila ľuďom organizovať sa v odboroch, podporila budovanie občianskej spoločnosti, a dala pracujúcim ľuďom moc. Ekonóm Dani Rodrik zmeral, že keď krajiny prekročia úroveň ročného HDP 7000 dolárov na hlavu, tak ich demokracie sú stabilnejšie. V dnešnej dobre treba dodať - dúfajme, že sa nemýlil.
Priemysel umožnil ľuďom organizovať sa v odboroch a dožadovať sa kvalitnejších podmienok na prácu a život. A tiež umožnil štátom získavať zdroje cez vzdelávanie populácie a efektívne využitie pracovnej sily más ľudí vo fabrikách a firmách. Demokracie sú relatívne stabilné, lebo elity investujú do ľudského kapitálu a snažia zlepšovať blahobyt voličov, lebo toto je ich primárny spôsob získavania príjmov do štátnej kasy a následne pre elity a sponzorov. Nerobia to teda „nezištne“ a neznamená, že ľudia a politici v bohatších krajinách sú lepší. No sú vzdelanejší, rovnejší a menej zdieraní štátom.
„Západ, kde počítame Japonsko aj Južnú Kóreu, nie je nejako kultúrne homogénny, no spája ho bohatstvo a liberálna demokracia dosiahnutá hlavne vďaka rozvinutej priemyselnej výrobe.“
Paradoxne aj veľmi zlé režimy a diktatúry sú tiež stabilné, lebo tam vládnuce elity obyvateľov pre zabezpečenie svojho blahobytu nepotrebujú. Lebo majú napríklad ropu, alebo, ešte horšie vzácne kovy a drahokamy. Bez Konga a jeho vzácnych kovov ako koltán, by sme nemali smartfóny a notebooky. Ale táto asi potenciálne najbohatšia krajina na svete, je stále v chaose a začiatkom tisícročia sa tam odohrávala najväčšia vojna od Druhej svetovej.
Najbohatšia miliarda spotrebuje viac ako zvyšok sveta dokopy
Sedem miliárd obyvateľov zeme by sa dalo rozdeliť podľa prístupu k elektrine, pračke a k cestovaniu letecky. Hans Rosling ukázal, že 2 miliardy najchudobnejších nemajú prístup k elektrine a varia s použitím dreva a majú príjem do dvoch dolárov na deň za domácnosť. Ďalšie trocha bohatšie tri miliardy majú elektrinu, ale nemajú pračku a príjem do 40 dolárov na deň. Pračka nie je bežná napríklad v Keni ani u príslušníkov strednej vrstvy. Je to aj pre časté výpadky elektriny. Ďalšia ešte bohatšia miliarda ľudí vlastní práčku a má príjem do 80 dolárov na deň. Potom je tu siedma najbohatšia miliarda, ktorá si môže dovoliť lietanie. Táto najbohatšia miliarda obyvateľov zväčša západných krajín spotrebuje toľko energie, než zvyšok populácie sveta spolu.
S rastom populácie je kľúčová otázka celosvetového významu je, ako budú získavať a spotrebúvať energiu dnešní mladí ľudia v krajinách ako Keňa. Elon Musk, ktorý je pôvodom z Južnej Afriky, má víziu prepojenia elektromobilov a domovov so solárnymi panelmi a veľkými batériami. Touto infraštruktúrou chce konkurovať tradičným energetickým spoločnostiam. V krajinách ako Keňa by sa skôr ako elektromobily mohli podobne ako v Číne rozšíriť elektrobicykle. Tie by v spojení s čoraz lacnejšími solárnymi panelmi mohli vytvoriť podobnú energickú infraštruktúru. Otázka je aký dizajn by mali mať pračky a chladničky, ktoré nebudú stavané pre domovy na Západe, ale pre chudobné vidiecke obyvateľstvo v Indii a Afrike?
Slovensko v štyridsiatke naj krajín. Ale čo prinesú roboty?
Slovensko vyprodukovalo v roku 2015 hrubý domáci produkt 18 648 dolárov na hlavu. V 1992 to bolo len 7 676 dolárov. Asi najväčší hospodársky zázrak súčasnosti je Južná Kórea. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola Južná Kórea chudobnejšia ako vtedy Keňa (!) a mala HDP na hlavu len 1103 dolárov. V súčasnosti má HDP vyše 25 tisíc dolárov na hlavu. Teda viac ako Slovensko. Tento pokrok je nemysliteľný bez rozvoja priemyslu. Južná Kórea je dnes tiež líder v automatizácii a má svetovo najviac robotov vo svojich fabrikách – až 530 na 10 tisíc pracovníkov vo výrobe. Údaj za Slovensko je 88 robotov.
„Medzi dosahovaním blahobytu doma a snahou byť ako krajina dobrým globálnym občanom nie je protiklad.“
Primárnym cieľom politikov by malo byť zvyšovanie blahobytu všetkých občanov, bez drancovania prírody, alebo škodeniu iným krajinám. Ako efektívne jednotlivé krajiny prinášajú spoločenský pokrok oproti ich bohatstvu meria napríklad Social Progress Index, kde Fínsko je prvé, Česko obsadilo 22. a Slovensko 31. priečku. Najviac nás dole v rebríčku ťahá oblasť Príležitosti. Južná Kórea je na 26. mieste. Keňa je na 99th mieste, za Indiou a pred Malawi.
Ako veľa „dobra“ pre svet prináša krajina relatívne svojmu bohatstvu a veľkosti populácie, meria Good Country Index, kde prvé je Švédsko a Slovensko je 37-me. Najväčší relatívny prínos v rebríčku máme v oblasti kultúry, napríklad vývoz kreatívnych produktov a sloboda tlače. Najviac nás dole ťahá nízky príspevok na humanitárnu pomoc. Podobné rebríčky samozrejme majú svoje nedostatky a každý rok zlepšujú svoju metodiku.
No veľmi zaujímavý je jeden fakt. Fínsko je v Good Country Index tiež skoro navrchu – na siedmej priečke. Nadol ho ťahá hlavne vývoz zbraní. No dokazuje to jednu podstatnú vec – medzi dosahovaním blahobytu doma a snahou byť ako krajina dobrým globálnym občanom nie je protiklad. Práve naopak, oba sa navzájom podporujú. Rovnako dôležité je, že ak vás svet vníma ako dobrého globálneho občana, tak je to jedným z rozhodujúcich faktorov kvality vašej národnej značky. Aspoň to má výskumami podložené Simon Anholt, zakladateľ country brandingu a zakladateľ Good Country Index. V skratke to znamená byť krajinou, ktorá nedáva jednou rukou a druhou berie viac.
Veľkosť ekonomiky nie je všetko. Kultúra robí krajinu nesmrteľnou.
Tieto a podobné indexy sú zmenou v myslení, lebo sa snažia zachytiť kvalitu, a nie len veľkosť a rast bohatstva krajiny. Je to iný pohľad, než len dôraz na ekonomický rast a výkonnosť ako má napr. „BRICS“ – skratka rýchlo rastúcich ekonomík Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Južnej Afriky. Lebo napríklad Brazília a Južná Afrika, aj napriek korupcií a politickým problémom, vedia zabezpečiť výrazne lepší sociálny pokrok než zvyšok skupiny. Rusko, Čína a India sú veľké ekonomiky, ale nie až tak efektívne v zmysle dosahovania blahobytu. To že Čína ekonomicky rastie rýchlejšie aj dosahuje lepší sociálny progres ako India, je dané hlavne tým, že má oveľa vzdelanejšiu populáciu a väčšiu mieru gramotnosti. Rusko je na 75. mieste v Social Progress Index, o 9 priečok vyššie než Čína. USA je na 19. mieste a Kanada na druhom mieste po Fínsku.
Vidíme, že USA nie je „Number One Country“, ale má skromnejšie miesto v prvej dvadsiatke krajín, ktoré najefektívnejšie dosahujú „sociálny progres“. Slovensko je o 12 priečok nižšie.
„Rusko, Čína a India sú veľké ekonomiky, ale nie až tak efektívne v zmysle dosahovania blahobytu.“
Otázka je ako definovať víziu čo chce krajina dosiahnuť. Z dlhodobého hľadiska je asi dôležitá kultúra a veda. Napríklad Dánsko je dnes známe svojim blahobytom, ako súdržná krajina, ktorá jediná ochránila svojich Židov pred holokaustom. Má špičkovú gastronómiu, s najlepšou reštauráciou na svete, Noma, a firmy ako logistický gigant Maersk alebo jednotku vo výrobe veterných elektrárni, Vestas. Dokonca Francis Fukuyama má výraz „Getting to Denmark“, pre ideál dobre spravovanej krajiny, ku ktorej by sa ostatné krajiny mali chcieť priblížiť. No ak sa pozrieme na dlhodobejší kultúrny prínos , tak aspoň pre mňa Dánsko sa najviac zapísalo vo svete cez filozofa Sorena Kierkegaarda, myšlienkového zakladateľa existencializmu.
Krajina môže mať za cieľ zvýšiť blahobyt pre svojich obyvateľov v strednodobom horizonte cez industrializáciu a budovanie výrobných kapacít doma a výrazné zlepšenie praktického vzdelania a zručností obyvateľstva, tak aby mohli napríklad pracovať a programovať na diaľku pre zahraničných klientov, alebo budovať vlastné technologické klastre. Ešte jednoduchšie je zvýšenie blahobytu priamo – zvýšením redistribúcie, ak to ekonomický výkon, stav štátnych financií a úroveň boja proti korupcií dovoľujú. V praxi to znamená pohrávať sa s myšlienkou univerzálneho základného príjmu ktorý by zjednodušil sociálny systém a nahradil mnohé dávky. Ale v krátkodobom horizonte to znamená zvýšenie dávok v hmotnej núdzi.
„Ešte jednoduchšie je zvýšenie blahobytu priamo – zvýšením redistribúcie, ak to ekonomický výkon, stav štátnych financií a úroveň boja proti korupcií dovoľujú.“
Napríklad žena, päťdesiatnička mimo Bratislavy má veľké problémy zamestnať sa a štát ju v jej ťažkej situácii podrží len čiastočne. Nakoniec skončí na dávkach v hmotnej núdzi, alebo musí chodiť na týždňovky opatrovať starých ľudí do Rakúska. Štát by jej mohol zvýšiť príjem cez dávky priamo, alebo nepriamo, cez vytvorenie pracovných miest, ktoré by vznikli ak by mali ľudia na Slovensku vyšší príjem.
Pred desiatimi rokmi by boli tieto myšlienky heretické, lebo vtedy bol ešte populárny libertarianizmus. Ideológia, ktorá prišla cez spisovateľku Ayan Rand z Ruska do USA a presadzovala ideál atomizovaného podnikavého jedinca, ktorý sa vymedzoval voči štátu a bol hrdý na svoje sebectvo. Je len irónia, že Ayan Rand nemala vnútorný problém s tým, že jej ideológia protirečila tomu, že istí čas poberala dávky v hmotnej núdzi.
Slovensko patrí do prvej štyridsiatky najbohatších krajín. No mohlo by dosahovať pre svojich občanov oveľa väčší „sociálny progres“ a nemuselo by byť pritom bohaté ako Luxembursko. Rovnako sa môže stať lepším globálnym občanom. Ako nám ukazuje príklad Fínska tieto dve ašpirácie nie sú v protiklade.
