Dobrá krajina buduje dôveru a sociálny kapitál

Autor: Jakub Šimek | 12.3.2017 o 17:36 | (upravené 12.3.2017 o 17:47) Karma článku: 4,20 | Prečítané:  306x

Článok je pokračovaním zamyslenia sa ako byť najviac dobrým človekom a najviac dobrou krajinou. Teda ako skĺbiť koncept hodnoty za peniaze s morálnou filozofiou. Zveľaďovanie sociálneho kapitálu je v tejto snahe kľúčové.  

V prvom článku na túto tému som ilustroval ako vzájomná spolupráca inak znepriatelených krajín v Svetovej zdravotníckej organizácii a dvoch ľudí, Viktora Ždanova a Donalda Hendersona, pomohla eradikovať pravé kiahne a zachrániť tak 60-120 miliónov ľudí. Čo je päťkrát viac akoby od 70-tych rokov zachránil svetový mier.

V druhom článku som sa venoval rôznym spôsobom ako byť najviac dobrou krajinou. A teda ako dosiahnuť čo najviac prosperity s obmedzenými zdrojmi a bez toho aby sme škodili prírode, alebo iným krajinám. Napríklad Fínsko je pri vrchole rebríčkov Social Progress Index a aj Good Country Index. To znamená, že byť dobrou krajinou pre vlastných občanov a byť ako krajina dobrým svetovým občanom sa nevylučuje. Práve naopak.

No úspech napríklad škandinávskych krajín úzko súvisí s vysokou úrovňou vzájomnej dôvery, ktorá v týchto krajinách panuje. Dá sa označiť aj ako sociálny kapitál. Ak ho má krajina vysoký, tak ide všetko ľahšie a ľudia zažívajú menej prekážok pri vzájomnej spolupráci. Rodičia si vážia učiteľov. Podnikatelia a odbory si vedia oveľa ľahšie sadnúť k jednému stolu a dohodnúť sa. V krajine je bezpečne a ľudia nemusia stavať vysoké múry a platiť osobných strážcov, ako to býva bežné u bohatých ľudí v Južnej Amerike. Dánske mamičky napríklad nechávajú kočíky s deťmi pred obchodom. 

Definujú nás naše vzťahy

 Úspech jednotlivca je totiž do veľkej miery podmienený prostredím kde vyrastal a kde žije. Určite ste čítali články o tom, ako je vaša hmotnosť, alebo váš príjem blízko priemeru hmotností, alebo príjmov vašich piatich najbližších priateľov. Ak žijete v bohatej krajine, tak zarábate viac. Hlavne vďaka ľuďom okolo vás. V Indii je veľa geniálnych matematikov a ekonómov. Ale ako jedinec tam prerazíte oveľa ťažšie, než napríklad v Kanade.    

V krajine s vysokým sociálnym kapitálom je ľahšie podnikať, a zlyhávať pri podnikaní. Preto vidíme škandinávske krajiny, aj napriek vysokej miere zdanenia a prerozdeľovania, pri vrchole rebríčkov ako Doing Business. Ak stratíte prácu, tak vám štát pomôže postaviť sa na nohy a rekvalifikovať. Preto je v Škandinávii na počet obyvateľov tak veľa startupov a kvalitných hudobných skupín.

Ak žijete v bohatej krajine, tak zarábate viac. Hlavne vďaka ľuďom okolo vás.

 Naopak súťaž krajín cez nízke daňové sadzby je často znakom nekompetencie a korupcie tamojších elít. Nehovorím, že škandinávsky systém sociálneho štátu je jediný správny. Napríklad Nový Zéland dokázal v 80-tych rokoch a pod vedením sociálnych demokratov svoj štát zmenšiť a zároveň zefektívniť, a pritom dosiahnuť väčší sociálny progres. Nejde ani tak o ideológiu, ale skôr o vysoký sociálny kapitál a samotnú efektívnu realizáciu politík. Napríklad toľko ľavicou ospevovaný Hugo Chávez dokázal pravý opak – znásobiť všetky nevýhody kapitalizmu a socializmu a dostať Venezuelu na vrchol rebríčka vrážd a násilných činov.  

 Silná spoločenská súdržnosť podporuje zdravú národnú hrdosť. Škandinávske krajiny majú tiež silný export kultúry, či už hudobných skupín, alebo svetoznámych dizajnérov. Vedia sa správať úctivo k menšinám a znevýhodneným ľuďom. Vedia že úspech je často hlavne otázkou šťastia. A silní sme len ak držíme spolu. Nenazývajú svojich umelcov darmožráčmi, podnikateľov nenásytnými, mimovládky agentmi a pracujúcich lenivcami a nepracujúci parazitmi. 

Ekonomika je viac záhrada ako stroj

Dnes sa zdá, že popularita libertariánov v ich skalopevnú vieru v neviditeľnú ruku trhu je na ústupe. No treba im uznať jednu vec – regulácie sú jedným z hlavných zdrojov ekonomickej nerovnosti. Väčšina ľudí si myslí, že nerovnosť v USA spôsobujú hlavne úspešní podnikatelia ako Mark Zuckerberg. No tých je v populácii relatívne málo. Oveľa viac bohatých ľudí má regulované slobodné povolanie, ako napríklad zubár, alebo právnik. Čím viac kompetencií získa zubárova asistentka bez toho aby musela absolvovať školu za 200 tisíc dolárov, o to sa zníži jej priepastná príjmová nerovnosť oproti zubárovi.

Ekonomika je skôr ako záhrada, o ktorú sa treba starať. A ekosystém, ktorý vôbec nemusí skončiť v rovnováhe.

No druhý zdroj nerovnosti je takzvaná „trickle-down economics“. Teda viera, že čím nižšie dane budú pre bohatých, tým viac pracovných miest vytvoria. Úspešný investor Nick Hanauer vysvetluje, že je to presne naopak lebo iba prosperujúci spotrebitelia s dostatkom peňazí vytvárajú pracovné miesta. A preto potrebujeme zvýšiť minimálnu mzdu a zamerať sa na to, čo nazýva „middle-out economics“. Podarilo sa mu zaviesť 15 dolárovú minimálnu hodinovú mzdu v Seattli a v štáte Washington.

Na zdôvodnenie svojho postoja používa príklad pozitívnej spätnej väzby, čo je pojem z ekológie a teórii komplexných systémov. V skratke ak kuchárovi a čašníkovi výrazne zvýšite minimálnu mzdu, spôsobíte, že zrazu bude vnímať prácu ako hodnotné remeslo a tiež bude mať viac peňazí, aby mohol aj on zobrať rodinu do reštaurácie. A štát pritom ušetrí na sociálnych programoch, lebo zrazu pracovník nebude pod hranicou chudoby.

Nick Hanauer ako pozitívny príklad uvádza Henryho Forda a to ako začal platiť ľudí dvakrát viac ako musel, ale jeho pracovníci si zrazu mohli dovoliť jeho autá. A ako negatívny príklad uvádza Walmart, ktorý zamestnáva milión ľudí a veľa z nich je pod hranicou chudoby a štát im musí platiť tzv. food stamps. Ak by dal každému zo zamestancov na platoch o 10 000 dolárov ročne viac, tak urobí zisk nie 27 miliárd dolárov, ale len 17 miliárd. No štát a teda daňový poplatníci by na nich nemuseli doplácať.

Nick Hanauer a Eric Liu napísali knihu Gardens of Democracy, kde vysvetľujú, že ekonomika sa nepodobá na metaforu dobre namazaného mechanického stroja, ktorý treba nechať na pokoji.  Ekonomika je skôr ako záhrada, o ktorú sa treba starať. A ekosystém, ktorý vôbec nemusí skončiť v rovnováhe. Môže ho napríklad ohroziť metaforická burina. Pretože krajina sa nakoniec stane tým, aké je správanie jej jednotlivcov. Ak tí ničia dôveru v systém a znižujú sociálny kapitál, aj krajina s bohatými a šikovnými ľuďmi môže upadať. V súčasnosti riaditelia veľkých korporácii a politici často neukazujú dobrý príklad. A aj to je jedným z dôvodov nárastu fenoménu Trumpa a extrémnej pravice.

Slovensko - prístav pre sociálne inovácie?

Sociálne podnikanie má na Slovensku pošramotené meno. To je asi jedno z najväčších zlyhaní Ficovho vládnutia. V pilotných sociálnych podnikoch sa šafárilo a rodinkárčilo a celá myšlienka išla dostratena. Ani samotný názov sociálne podnikanie nie je dobrým prekladom. Lepšie by tento koncept vystihoval „spoločensky prospešné podnikanie“. Často si pod tým našinec predstaví len chránenú dielnu, ktorá vyrába ručne robené výrobky.

iPhone bez vstupu na sluchátka, alebo ďalšia sociálna sieť má nižšiu hraničnú užitočnosť, ako elektromobil dostupný pre široké masy.

Pointa je, ale že ide o každé podnikanie, ktorého primárnym účelom je zlepšenie spoločnosti alebo životného prostredia. Obrazne sa tento koncept dá vysvetliť ako terč so zmenšujúcimi sa kruhmi: Zarobiť peniaze je ako trafiť sa blízko stredu, zarobiť ich poctivo a spoločensky a ekologicky prospešne je ako trafiť sa do čierneho. Je to oveľa ťažšie a preto hodnotnejšie. Nie každá zmena je dobrá, ale každé zlepšenie je z definície zmena. Inovácie v oblasti sociálneho podnikania sú preto veľmi hodnotné.

V angličtine sa používa výraz social entrepreneurship. Už sme si vysvetlili, že slovo social má širší význam v zmysle „spoločensky prospešné“. Podobne aj slovo entrepreneurship má zaujímavé odtiene významov. Napríklad Thorstein Veblen rozširuje pojem „entrepreneur“ od „businessman“. Entrepreneur sa zameriava viac na kreatívne vytváranie produktov a je spojený so slovami ako hacking (inovatívne riešenie problémov cez rekombináciu technológii) alebo tinkering (majstrovanie). Businessman je ten, čo sa viac zameriava na akumuláciu kapitálu, ovládnutie trhu a imitáciu statusu úspešných ľudí.

 Neznamená to, že businessman je zlý a entrepreneur dobrý. Ale spoločnosť by si viac mala minimálne rovnako vážiť vynaliezavých ľudí, ktorým ide o kreatívne zlepšenia a vynájdenie nových vecí. Súvisí to s pojmom hraničná užitočnosť. Ak je človek stratený na púšti, tak pohár vody má preňho cenu zlata. Ale desiaty pohár môže mať už negatívnu dodatočnú užitočnosť. iPhone bez vstupu na sluchátka, alebo ďalšia sociálna sieť má nižšiu hraničnú užitočnosť, ako elektromobil dostupný pre široké masy.

Napríklad Slovák Marek Rosa zarobil peniaze vývojom počítačových hier a teraz ich vráža do svojej organizácie GoodAI, dlhoročného projektu vytvoriť umelú inteligenciu priateľskú k ľuďom. V istom zmysle je toto ideál, lebo vývoj umelej inteligencie od 80-tych rokov nebola ochotná dostatočne financovať ani americká vláda. Často ide o dlhoročné projekty s neistým výsledkom a mnohými slepými uličkami, pri čom musíte platiť tímy drahých top expertov. A mnoho z nich pôjde radšej robiť pre komerčné firmy, kde je bezpečnosť a prežitie ľudstva až druhoradá.     

Podobne krajina, ktorá má ambíciu byť „najviac dobrou“ by sa mala zamerať na oblasti, ktoré sú zanedbávané a kde nie je silná konkurencia a existuje tam priepasť medzi financovaním a potrebami. 

Estónsko si buduje značku digitálneho lídra, USA má svoj Silicon Valley. A daňové raje ako Írsko nie sú v dnešnej dobe nárastu príjmových a majetkových nerovností tak spoločensky atraktívne. Slovensko sa v koncepcii národnej značky prezentuje hodnotou „vynaliezavosti“. Malo by mať preto väčšie ambície ako dostať sa do prvej dvadsiatky krajín v rebríčku Doing Business, alebo len byť nižšími daňami atraktívnou krajinou pre investorov. Mohlo by byť prístavom pre sociálne inovácie. Nechcel som použiť slovo daňový raj, lebo evokuje nezdravú súťaž a cenovú vojnu smerom nadol. Tá sa podobá obchodnej vojne, kde si obe krajiny nakoniec takýmito pretekmi pohoršia.

Prilákať sociálnych podnikateľov by mohli nielen daňové úľavy, ale hlavne poskytovaný servis. Výhody by mali podľa úrovne transparentnosti a reportovania. Napríklad by sa mohli registrovať online a na diaľku, podobne ako pri estónskej e-Residency. Portál by im pomohol vytvoriť si biznis model kanvas, zmapovať konkurenciu a nastaviť meranie sociálneho dopadu ich projektu, či podnikania.

Automaticky by za nich reportoval podľa rôznych štandardov a snažil sa im uľahčiť život. Dôležitým aspektom by bolo niečo ako zamýšľané startup víza. Ale podobne ako pri estónskej e-Residency by mala byť ambícia, aby si sociálne podniky mohli cudzinci zakladať zo zahraničia a nemuseli na Slovensku žiť a cestovať. Podobne by sa dali prilákať tzv. impact investori.

Predstavte si, že by Slovensko bolo rajom pre hedžové fondy impact investorov. Znie to možno dosť zle a príliš technicky. A hedžové fondy majú pošramotené meno. Ale ide iba o menej regulované nástroje na investovanie. Ak by cieľom investovania mali byť spoločensky prospešné inovácie, tak to pritiahne ľudí, ktorým ide o objavení ďalšieho Elona Muska, a nie o nejaké prefíkané počítačové stratégie ako zbohatnúť na veľkých výkyvoch na trhu.

Slovensko patrí do prvej štyridsiatky najbohatších krajín. No mohlo by dosahovať pre svojich občanov oveľa väčší „sociálny progres“ a nemuselo by byť pritom bohaté ako Luxembursko. Rovnako sa môže stať lepším globálnym občanom. Ako nám ukazuje príklad Fínska tieto dve ašpirácie nie sú v protiklade.

Rozširovanie nedôvery je lacná a veľmi škodlivá zbraň

No bez vzájomnej dôvery a budovania sociálneho kapitálu sa ďaleko nepohneme. Dnes žijeme v čase keď mnohí preberajú rétoriku extrémnej pravice, hľadajú nepriateľov národa, a okrem boja proti korupcii, ktorej ani moc nerozumejú, nič pozitívne neponúkajú. Jedinou víziou je byť autoritatívny ale permisívny štát na štýl Ruska, Turecka a Maďarska. Takýto moderný autoritársky štát je ako rodič s nízkymi nárokmi, ktorý svoje deti rozmaznáva. Zrazu je OK fyzické násilie v rodinách (ako ukazuje nedávno prijatý zákon v Rusku), hrubé správanie sa k spoluobčanom a vyhrážanie sa každému s kým nesúhlasíme. No nejde o dystópiu, ale nejakú hyper-normalizáciu a „untópiu“. Absenciu akejkoľvek pozitívnej utópie a vízie v lepšiu spoločnosť.

Rozbíjanie dôvery v inštitúcie, vedu a elity je lacným a účinným prostriedkom napríklad zahraničnej propagandy ako oslabiť krajiny vo sfére ich záujmu. A dosiahnuť stav, kde veci sa mihajú príliš rýchlo a nikto nikomu nedôveruje, a prestáva rozumieť svetu. To je v skratke definícia hyper-normalizácie z rovnomenného dokumentu Adama Curtisa. Dnes vidíme ako celebrity propagujú homeopatiu a známi lekári obhajujú autokratický režim a zavrhujú očkovanie. Inak práca pre výrobcov homeopatík je dosť možno treťou najhoršou kariérou na planéte, v zmysle negatívneho dopadu.

Budovanie dôvery a sociálneho kapitálu je presný opak. Len vďaka nej a paradoxnej viery v lepšiu budúcnosť môže dosahovať spoločnosť pokrok. Teda nachádzať spoločensky prospešné inovácie a riešenia problémov.          

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Ak veríme politikom, v Česku vláda nevznikne. Nemá ako

S Babišom nechcú strany vládnuť. Len Okamura, ale toho nechce Babiš.

DOMOV

Strašifták, Buzik, Čačurák. Ako sa žije ľuďom s netradičným priezviskom?

Hanlivé priezvisko úrad zmení za tri eurá, inak to stojí stovku.

DOMOV

Odišiel milionár, ktorý nechal hovoriť iných

Príbeh Petra Vajdu je úzko spätý s novinami.


Už ste čítali?