Ako byť najviac dobrou krajinou - Slovensko a Agenda 2030

Autor: Jakub Šimek | 5.4.2017 o 16:23 | (upravené 5.4.2017 o 17:58) Karma článku: 2,15 | Prečítané:  275x

Každá krajina potrebuje odvážnu, ale uveriteľnú víziu do budúcnosti, ktorá dokáže inšpirovať občanov pre dlhodobejšie ciele a utužiť vzájomnú dôveru. No ťažšie je popísať praktické kroky na jej dosiahnutie. O to sa chcem pokúsiť. 

Vízia - Viac (ako) roboty

Cieľom pre Slovensko do 2030 by malo byť dostať sa do prvej desiatky v rebríčkoch Social Progress Index, Good Country Index a Doing Business Index.

Prvé dva rebríčky obsahujú princíp hodnoty za peniaze – teda prepočítavajú koľko dobra vie krajina dosiahnuť za jedno euro a na obyvateľa. Taktiež je v rebríčkoch zahrnutý  aspekt súladu politík (pre udržateľný rozvoj) – ak krajina jednou rukou dáva a druhou berie, ide o rozpor. A pozitívne sa vykráti negatívnym na úkor zlepšovania pozície v rebríčku.

Byť vysoko v rebríčku Doing Business Index zasa predstavuje ambíciu byť robustnou či dokonca anti-krehkou krajinou, ktorá je otvorená pre šikovných ľudí z celého sveta a chce byť prístavom pre spoločensky prospešné podnikanie.

Môže sa zdať, že napríklad dosahovanie sociálneho pokroku doma sa vylučuje so snahou byť dobrým svetovým občanom, alebo krajinou otvorenou pre podnikateľov. Ale viaceré vyspelé krajiny, ako Dánsko alebo Nový Zéland dokazujú, že je to práve naopak – tieto ciele sa navzájom podporujú. A dá sa k nim dostať rôznymi cestami – Nový Zéland cez menší, ale efektívnejší štát a Dánsko cez väčšiu angažovanosť štátu v ekonomike.

Cieľom je byť krajinou aktívnych, šťastných a vzdelaných ľudí, ktorí žijú v blahobyte, no nie na úkor prírody, budúcich generácii, alebo iných krajín.

Výhodou toho, že indexujeme (benchmarkujeme) víziu Slovensko 2030 k týmto rebríčkom je, že prácu merania pokroku za nás robí niekto iný. Taktiež je to dynamický cieľ a princíp toho, že sa chceme porovnávať s najlepšími a nie s najhoršími.

Dynamickosť rebríčkov je ďalšou výhodou v zmysle nečakaných rizík a príležitostí s veľkým dopadom. Napríklad ak by umelá inteligencia výrazne pomohla k vzdelaniu ľudí, tak by sme možno dosiahli nejaké konkrétne ciele (napr. niektoré Globálne ciele v Agende 2030) s predstihom, ale nebolo by to zásluhou politikov. No porovnávanie sa cez rebríčky krajín nám zabezpečuje dynamiku – ak sa zlepší vzdelanie výrazne v Dánsku aj v Rusku vďaka umelej inteligencií, tak ak sa chceme udržať na vrchole rebríčka musíme tiež pridať a neuspokojiť sa s dosiahnutím daného cieľa. 

Hlavným rizikom je, že sa krajina dostane na vrchol rebríčkov cez výrazné schodky rozpočtu hlboké zadlženie, a teda na úkor budúcich generácii a hlavne so zvýšením rizika zriedkavých rizík s extrémnym dopadom, ktoré sa označujú ako čierne labute. Preto by krajina mala čo najskôr tvoriť rozpočtové prebytky aspoň 10% a polovicu z nich dávať na rýchlejšie splácanie dlhov a druhú na štátny investičný fond po vzore tzv. sovereign wealth funds.  

Ďalším rizikom je, ak sa jeden z týchto troch indexov prestane publikovať. V tom prípade musí mať krajina spôsob ako tento index počítať namiesto pôvodných vydavateľov. Ak vie ako sa tieto indexy vypočítajú, vie taktiež reverzne určiť, ktoré ukazovatele treba najviac zlepšiť na to, aby krajina v rebríčku výrazne napredovala.

Ako sa tam dostať?

Dôležité je zdôrazniť, že: „Mapa nie je územie.“ Teda, že dané rebríčky a zlepšovanie sa v ich ukazovateľoch sú len pomôckou a nástrojom. Cieľom nie je byť prvý, za cenu porušenia pravidiel, alebo nejakého metaforického „dopingu“ a „nešportového správania“.

Cieľom je byť krajinou aktívnych, šťastných a vzdelaných ľudí, ktorí žijú v blahobyte, no nie na úkor prírody, budúcich generácii, alebo iných krajín. Krajina občanov, ktorí veria v možnosť lepšej budúcnosti a majú pocit, že sa k nej dá dostať vlastnou aktivitou a vytrvalou snahou, aj napriek mnohým prekážkam a budúcim nástrahám nepredvídateľných rizík.

Jedným spôsobom je určiť si tzv. „cestovnú mapu“, ale ešte lepší spôsob nájsť spôsoby správania sa v neznámom teréne, teda určité heuristiky. 

Cestovná mapa by ako prvý cieľ kam sa dostať obsahovala určenie inštitúcie, ktorá bude za celú stratégiu zodpovedné (whole-of-government approach). Keďže Ministerstvo financií má veľkú moc a tiež odborné kapacity, je najvhodnejším kandidátom. Spolu s Úradom vlády a Radou pre rozpočtovú zodpovednosť, ktoré by ho mali kontrolovať.  

Možno by bolo vhodné navrhnúť aj vznik novej inštitúcie, ktorá kombinuje 1. štátny investičný fond a 2. výskumnú projektovú agentúru na štýl legendárnej DARPA. Mohol by sa volať Fond pre budúcnosť, a mal by mal byť manažovaný viacerými súkromnými investičnými manažérmi. Jeho nástroje a modality by mohli byť súťaže (najlepšia praktická aplikácia umelej inteligencie do vzdelávania, investície rizikového kapitálu do firiem, sociálnych podnikov, granty pre mimovládne organizácie a iné organizácie a vlastné projekty (napr. testovanie základného príjmu, tzv. impact bonds, atď.).

 Ministerstvo financií spolu s analytickými útvarmi na ďalších ministerstvách následne určia prioritné ciele. Teda, ktoré ukazovatele obsiahnuté v indexoch SPI, GCI a Doing Business chceme naplniť ako prvé. A to podľa troch heuristík:

1. hodnota za peniaze (tzv. „nízko visiace ovocie“);

2. asymetrické zisky a limitované straty (využiť pozitívne čierne labute a vyhnúť sa tým negatívnym);  
3. politická priechodnosť

Tie kľúčové ukazovatele, ktoré spĺňajú všetky tri podmienky, by mali mať najvyššiu prioritu. Následne by mali dostať v pomere najviac financií a časovú prioritu s tým, že by štát mal každú intervenciu štíhlo a v malom testovať – ideálne do troch mesiacov. Na každú intervenciu zhora, by mal ako poistku investovať cez Fond pre budúcnosť aj do intervencií zdola – a nevytláčať pri tom existujúce kvalitné iniciatívy vlastnými novými kópiami.

Príklad:

Možno chce štát zlepšiť školstvo zhora: napríklad väčšou spoluprácou učiteľov a študentov pedagogiky na spôsob atestácie u lekárov, zavedením predmetu filozofia a digitálna fabrikácia na všetky školy, výrazným posilnením angličtiny a odstránením povinnosti dabovať zahraničnú produkciu v televíziách, vzdelávaním ku globálnemu občianstvu ako prierezového predmetu, či využívania diskusie ako metódy učenia väčšiny predmetov. Alebo cez zrušenie predmetov a zavedenia tém. No štát by mal rovnako podporiť tieto témy cez organizácie, ktoré sa venujú týmto oblastiam „zdola“, a aj mimo formálneho vzdelávania. Mal by podporiť čo najviac podobných iniciatív, zmerať ich úspech a pozitívny dopad cez súťaže spojené napr. s nástrojom „impact bonds“ a potom opätovne podporiť, tie ktoré ich dlhodobo vyhrávajú na štýl agentúry DAPRA.     

Orientácia v neznámom teréne budúcnosti

Spomenuli sme, že indexovať ciele národnej vízie dynamicky je vhodnejšie a úprimnejšie ako stanoviť ich pevne a príliš konkrétne. Napríklad ak chceme zvýšiť prospech žiakov zo slabšieho sociálneho prostredia o x%, možno sa to krajine podarí cez nové nepredvídané a prevratné vynálezy ako asistent všeobecnej umelej inteligencie pri vzdelávaní. A štát na tom nebude mať výraznú a priamu zásluhu. Alebo naopak umelá inteligencia spôsobí, že budeme v budúcnosti potrebovať oveľa menej právnikov a výrobných pracovníkov. Potom by sa cieľ zvýšiť počet učňov, alebo obyvateľov s vysokoškolským vzdelaním, minul účinku.

Preto je vhodné ciel meniť systém zhora dopĺňať o podporu spoločenských inovácii na štýl legendárnej americkej agentúry DAPRA, ktorá stojí za vznikom množstva prevratných technológii napríklad internetu. Taktiež je dosť možné, že veľa inovácii vznikne v súkromnom sektore a v praxi, nie v akademických ústavoch.

Preto treba mať na podporu napríklad vzdelania celostný pohľad a stratégiu. A podporiť skôr čo najviac subjektov malými čiastkami,  ako len obmedzený počet a veľkými čiastkami. Taktiež treba znížiť byrokraciu a nechať učiteľom a výskumníkom čo najviac času venovať sa ich hlavným činnostiam a znížiť im čas potrebný na administratívu. To si ale vyžaduje cieľavedomé úsilie na zvýšenie dôvery v spoločnosti, teda zvýšenie sociálneho kapitálu.

Ako sa dá orientovať v neznámom teréne?

Prvý cieľ je vyhnúť sa komplexite, ktorá „vzniká v strede“. A snažiť sa dosiahnuť simplicitu dvojitou stratégiou: "nízke a vysoké,  no nie stredné", ktorú Nassim Taleb nazýva „barbell strategy“. Teda ako má metaforická činka dve závažia spojené tyčou.

Napríklad ak chceme zvýšiť blahobyt obyvateľstva, môže nás to lákať vymyslieť množstvo nadväzujúcich intervencií na podporu zamestnanosti, rekvalifikácie, učňovských programov, duálneho vzdelávania, investičnej podpory pre firmy, atď. No tým robíme napríklad systém vzdelávania komplexnejším a istá reťaz intervencii môže zlyhať a zmariť ďalšie. Častokrát zostanú podobné vízie iba na papieri a v šuflíkoch. Lebo sú príliš komplikované, a nikto nevie kde začať, a vždy sa zdá byť neskoro.  

Príklad komplexity: Investujeme množstvo peňazí do učňovského vzdelávania, ale kvôli nízkej prestíži u našej verejnosti tým vytvoríme úzke miesto (bottle neck) a vyškolíme len obmedzený počet uchádzačov. Napríklad Švajčiarsko má učňovky a duálne vzdelávanie ako základný kameň ich prosperity. Ale len ťažko presvedčíte masy Slovákov, aby dávali svoje deti na učňovky a nie na štúdium práva. Formálne vzdelanie je totiž do značnej miery vecou prestíže, niečo ako luxusný tovar v podobe absolvovania prestížnych univerzít a len obmedzene koreluje s reálnymi schopnosťami absolventov.

Lepšie by bolo investovať: 1. na *nízkej úrovni* do základných kompetencii – digitálna fabrikácia na každom type základnej a strednej školy a 2. na *vysokej úrovni* podpora praktických inovácii cez štýl DARPA - súťaží, grantov a investícii rizikového kapitálu do súkromných a verejných inštitúcii, firiem, ústavov, neformálnych skupín a ich ziskových a neziskových aktivít. A za podmienky výrazného zníženia byrokracie.

Prečo je hotovosť kľúčom k jednoduchosti

Druhý príklad simplicity je takzvaný univerzálny základný príjem alebo nepodmienené finančné transfery. Politicky ide o kontroverznú myšlienku, lebo oddeľuje prácu od príjmu. Ale táto myšlienka siaha už do antických Atén. A teda treba ju odlíšiť od napríklad reálneho socializmu, ktorý dosahoval pravý opak – prikazoval prácu pod hrozbou väzenia. Táto myšlienka nemusí byť prijateľná pre každého, no viaceré výskumy napríklad GiveDirectly z Kene ukazujú, že nepodmienené transfery pomáhajú efektívne zvyšovať blahobyt. Napríklad extrémne chudobní ľudia, potom čo dostávajú stály mesačným príjem, často začnú podnikať, alebo investujú viac do vzdelania svojich detí, či zlepšenie príbytkov. 

Teda nepotvrdzuje sa stereotyp, že ľudia začnú viac zneužívať alkohol a drogy. Ich zneužívanie je často dôsledkom predchádzajúcej bezvýchodiskovej situácie a chýbajúcej vízie na zlepšenie osobnej situácie. Preto by priame hotovostné transfery mali byť meradlom (benchmarkom) efektívnosti – štát by mal investovať iba do sociálnych intervencií, ktoré sú efektívnejšie než dať priamo peniaze ľuďom. Hotovosť je jednoduchá a štátne programy sú komplexné a často konkurujú a vytláčajú súkromné investície.      

Ide o pomerne revolučnú myšlienku o ktorej sa dnes na verejnosti živo diskutuje. No dobrý príklad na ilustráciu potenciálne neefektívnej intervencie je darovanie hmotnej humanitárnej pomoci v prípade hladomoru. Lebo tá sa môže rozkradnúť a predávať na miestnych trhoch, čím paradoxne ešte viac zvýši riziko hladomoru. Lebo malých farmárov vytlačí z trhu napríklad lacnejšou kukuricou. A nedostane sa často k obyvateľom, ktorí hladujú. Je oveľa efektívnejšie priamo poslať hladujúcim ľuďom, ktorí prišli o úrodu v oblasti sucha, peniaze na ich mobily cez mobilné bankovníctvo, ktoré je v mnohých afrických krajinách rozšírené. Niečo podobné robí organizácia GiveDirectly mesačne a testuje tak v Keni a v Ugande nepodmienený základný príjem ľuďom, ktorí žijú v extrémnej chudobe.

Druhý cieľ je vyhnúť sa krehkosti, ktorá priamo súvisí s komplexitou. Znamená to znížiť vystavenie sa negatívnym čiernym labutiam – zriedkavým udalostiam s extrémnym negatívnym dopadom. Bez tohto pohľadu je „hodnota za peniaze“ nedostatočným nástrojom. Pritom cieľom by nemalo byť len dosiahnutie robustnosti. Ale snaha o vyťaženie potenciálu z tzv. pozitívnych čiernych labutí a dosiahnutie anti-krehkosti. Nassim Talib vo svojej knihe Antifragile predstavuje triádu: krehkosť – robustnosť – antikrehkosť. Robustnosť je v strede, ale len tá nestačí.

Na dosiahnutie antikrehkosti je dôležité okrem investícii do čo najviac šikovných ľudí a efektívnych organizácii na štýl fondov rizikového kapitálu a agentúry DARPA, taktiež  decentralizovať, a čo najviac právomocí a príjmov preniesť na mestá, ktoré sú historicky stabilnejšie než štáty a ríše.

Napríklad Švajčiarsko zažíva na lokálnej úrovni kantónov a miest časté turbulencie s množstvom dôležitých otázok a ohnivých susedských sporov, ktoré sa riešia cez časté referendá. Švajčiarsko má zároveň najväčší počet cudzincov v Európe, až 25%. To samotné nie je dostatočný argument za viac cudzincov. Ale ukazuje, že práve maximálne decentralizovaná krajina s množstvom konfliktov na lokálnej úrovni má na makro úrovni obrovskú stabilitu.

Záver

Ciele udržateľného rozvoja a takzvaná Agenda 2030 by sa mala stať súčasťou našej národnej vízie Slovensko 2030. No namiesto ich popisu som sa snažil priniesť praktické návrhy ako to urobiť: Stanoviť si dynamický cieľ dostať sa do prvej desiatky v troch indexoch – Social Progress Index, Good Country Index a Doing Business Index. Stanoviť si Ministerstvo financií ako hlavného zodpovedného manažéra procesu s tým, že ho bude kontrolovať Úrad vlády a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Analytické útvary na ministerstvách určia prioritné ukazovatele ktoré chceme zlepšiť na základe troch kritérií: Hodnota za peniaze, Antikrehkosť, Politická priechodnosť. A že celá spoločnosť musí aktívne spolupracovať na zvyšovaní dôvery a budovaní sociálneho kapitálu. Najmä cez lepšie vzdelanie, ktoré nie je totožné s lepším školstvom a že ide o širší pojem budovania praktických základných a čiastkových kompetencií a zručností.  

Technické poznámky:

Existujú minimálne tri myšlienkové smery, ktoré môžu slúžiť ako relevantná inšpirácia a ktoré majú dlhoročné skúsenosti s výskumom priorít a efektívnych riešení:

1. Efektívny altruizmus spája ekonomický koncept hodnoty za peniaze s morálnou filozofiou a stanovením priorít. Najviac jednoduchým a efektívnym sa vo všeobecnosti zdá byť zlepšenie globálneho zdravia. A teda sa dá predpokladať, že aj domáceho zdravia v porovnaní napríklad so zlepšením vzdelania a odstránením chudoby. Zlepšenie vzdelania sa zdá byť stredne náročné, no treba ho odlíšiť od cieľa zlepšenia školstva. Vzdelanie sa deje aj (hlavne?) mimo školy a ide o širší cieľ. Odstránenie chudoby sa zdá byť najťažšou témou v porovnaní so vzdelaním a zdravím. No výnimkou sa zdajú byť nepodmienené transfery a takzvaný univerzálny základný príjem. Ktorého poskytnutie je administratívne výrazne lacnejšie než hmotná pomoc a iné rozvojové projekty.  https://80000hours.org/problem-profiles/global-priorities-research/

2. Výskum na zlepšenie predvídania budúcich udalostí a zlepšenie kritického myslenia – Philip Tetlock a tím tzv. Superforecasters, ktorý opakovane vyhral turnaje IARPA a výrazne a dlhodobo prekonal napríklad predvídacie trhy. Philip Tetlock napísal rovnomennú knihu Superforecasters a jeho technika využíva tzv. Bayesové aktualizácie (sústavné aktualizovanie pravdepodobností a zlepšovanie predpovedacích modelov), Fermiho metódu hrubého odhadu, a vedomé odstraňovanie kognitívnych skreslení a zlepšovanie spolupráce v tímoch a využívanie inteligentných pomocníkov (počítače, umelú inteligenciu). Založil k tomu komerčný spin-off - http://www.goodjudgment.com/ a taktiež verziu otvorenú pre verejnosť, kde sa každý môže zlepšovať v predvídaní https://www.gjopen.com/.   

3. Nassim Taleb napísal knihu Antifragile, ktorá sa zaoberá zriedkavými rizikami s extrémnym dopadom (čierne labute) a stratégiami, ktoré eliminujú riziko asymetrických strát a zvyšujú pravdepodobnosť asymetrických ziskov. Z jeho práce vychádza praktické poučenie – ak máme sumu, ktorú chceme investovať, treba ju rozdeliť na čo najviac šikovných aktérov. Zvyšovaním počtu napr. startup tímov do ktorých investujeme zvyšujeme šancu výrazne asymetrických extrémnych ziskov v budúcnosti. Tým, že jednotlivým aktérom dávame pomerne malé čiastky, ak zlyhajú, limitujeme straty. Druhé odporúčanie je „vsadiť na džokeja a nie koňa“ – teda viac na „kvalitu ľudí v tíme, ako na kvalitu biznis plánu.“    

4. Ciele udržateľného rozvoja (SDGs), ktorých je 17, a širšie globálne úsilie s názvom Agenda 2030 spolu s konceptom Súladu politík pre udržateľný rozvoj (PCSD) sú dosť komplikované koncepty na prvotné pochopenie. Z pohľadu hodnoty za peniaze ich hodnotí napríklad Copenhaagen Consensus Center. http://www.copenhagenconsensus.com/post-2015-consensus

5. Dobrou ukážkou ako zapojiť verejnosť do stanovovania si vlastných čiastkových cieľov je fínska iniciatíva Commitment 2050 https://commitment2050.fi/ kde si môže napríklad mesto stanoviť, že zlepší prospech svojich žiakov alebo separovaného odpadu o x% do konkrétneho termínu. Alebo kde si napríklad pizzeria stanoví, že bude do konca roka míňať o polovicu menej energie, alebo že prejde na 100% využitie obnoviteľných zdrojov energie. Na Slovensku spustila minulý rok Platforma mimovládnych rozvojových organizácii podobne širokú iniciatívu Vyber si, ktorá by sa dala rozšíriť podobným smerom. (Disclosure: Pôsobím v predsedníctve Platformy MVRO). No podľa mňa by sa fínsky model dal vylepšiť o nástroj na konzultácie s verejnosťou, aký má napríklad Slovensko.Digital. Podobné, ale asi výrazne drahšie komerčné riešenie ponúka IBM, tzv. Collaboration Jam https://www.collaborationjam.com/  

 6. Bolo vhodné použiť štíhly „lean“ prístup a vizualizáciu ako „kanban“ a rozdeliť Globálne ciele na podrobné úlohy cez nástenky ako má Trello.com.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Memorandum proti Kotlebovi zatiaľ podpísal len Mičev

Vyzývatelia extrémistu Mariana Kotlebu Ján Lunter aj Martin Klus tvrdia, že v župných voľbách sa zachovajú zodpovedne.

KOMENTÁRE

Kotleba na 26 percent má, no na štyridsiatku nesiahne

Roztrieštenosť priniesla víťazstvo Franca, spojenectvo porážku Hitlera.

ŠPORT

Mladí Slováci predviedli skvelý výkon, Švédom strelili tri góly

Prvý strelil Chrien, druhý Mihalík a tretí Šatka.


Už ste čítali?