Áno pre islam, nie pre extrémizmus

Autor: Jakub Šimek | 1.9.2017 o 15:50 | (upravené 1.9.2017 o 16:30) Karma článku: 7,95 | Prečítané:  3384x

Pred sto rokmi bol islam uznávanou súčasťou územia Slovenska. No dnes nie je ešte stále registrované náboženstvo a je okolo neho veľa nepochopenia a morálna panika. Skutočným problémom je extrémizmus. A liekom naň univerzalizmus.

Náboženstvo stojí často v protiklade k duchovnosti. Obsahuje ju, ale zároveň ju potlačuje. Náboženstvo je kontrakt – urob a dodržuj toto, získaš po smrti tamto. Duchovnosť je nikdy nekončiaca cesta sebapoznávania a seba-presahovania, ktorá nemá nemeniaci sa cieľ, alebo presne definovanú sadu nástrojov a dogiem.

Duchovnosť je plná protikladov a obsahuje podľa mňa „nastavenie mysle na rast“. Takzvaný „growth midset“, ktorý psychologička Carol Dweck dáva do protikladu k „fixed mindset“ – viere, že človek má nemennú sadu postojov, talentov a názorov. Fixed mindset je veľmi škodlivá a rozšírená viera, že niekto je raz a navždy talentovaný na futbal, druhý na matematiku a osobná snaha to nezmení. Podobnú chybu robia aj mnohí ľudia vo vzťahu k identite a menšinám. Pripisujú im súčasné sociálne neduhy ako nezvratný osud a vyvyšujú sa nad nimi.

Náboženstvá sú len iným názvom pre ideológie a historik Yuval Harrari vysvetľuje, ako vďaka nim homo sapiens ovládol svet. Umožňujú totiž spoluprácu veľkého počtu ľudí, a tí by bez tejto masívnej spolupráce zostali niekde v strede potravinového reťazca: Vyberali by sme mravce z dier stromov a triasli sa pred silnejšími predátormi.

Človek je tvor rozporuplný

Človek by sa dal definovať ako zaseknuté a rozorvané zviera plné absurdných rozporov, ktorému stále niečo chýba. Preto má človek veľa protichodných názorov, (po)vier a identít.

Napríklad taký rytier v stredoveku sa vedel v nedeľu nadchnúť kázňou o milovaní svojich nepriateľov a nastavení druhého líca, potom ísť na žúrku kde sa pobil o svoju česť a neskôr sa vyspal s nejakou ženou, ktorá nebola jeho manželka. Na druhý deň sa mohol cítiť divne a rozhodnúť sa pripojiť k svätej vojne o dobytie Jeruzalema. Niečo podobné dnes robia mladí ľudia obalamutení ideológiou islamizmu, keď idú bojovať za ISIS.

Aj naši slovenskí holohlaví junáci vedia naraz: 1) hádzať dlažobné kocky do zahalených žien a detí, 2) pozastavovať sa nad skazenosťou západu a homosexuality, 3) obdivovať islamskú teokraciu akou je Irán, 4) hajlovať nahí vo vani alebo mať frajerov rovnakého pohlavia a 5) rozprávať o dôležitosti kresťanstva pri záchrane Európy, jej hodnôt a kultúry.  

Ďalším príkladom rozorvanosti ľudstva a rozporuplnou postavičkou takzvaného alt-right hnutia je Milo Yiannopolous. Sám je Brit žijúci v USA, Žid, gej a chodí s černochom. Ale nemá rád islam, vadí mu imigrácia, globalizácia a feministky. Alebo bývalý disident Ján Čarnogurský, ktorý brojí proti NATO a Západu na rovnakej akcií ako podpredseda KSS, Sýrčan a Košičan, Jalal Suleiman.  

Nejde o to, že máme rezignovať na snahu o koherentnosť a pozitívnu zmenu. Ale pochopiť, že paradoxnosť nemožno úplne odstrániť, len ju postupne a citlivo zmenšovať. Rovnako nie je správne sa z nej len vysmievať, či ju podceňovať. Tak ako odkaz Martina Lutera Kinga neumenšuje fakt, že mal nevery, tak aj sám život a náboženstvá prinášajú mnohé taje a rozpory.

Zmenšovať trhliny môžeme novým čítaním ideológie – napríklad biblický príbeh o Sodome a Gomore nebol o zákaze homosexuality, ale o zákaze znásilňovania a neúcty k hosťom. No môžeme ho aj štúdiom pohnútok, kalkuláciou nákladov a výnosov. Ľudia sa správajú inak ak im hrozí pokuta 10 eur a inak ak im hrozí pokuta 10,000 eur. Tiež sa správajú inak ak sú napr. platenými lobistami, alebo majú na Blízkom východe dobré biznisy, tak im zrazu moslimovia nevadia. Inak ak sú animistickí lovci a zberači, inak ak sú monoteistickí roľníci a inak ak sú dobre platení transhumanisti v Silicon Valley.  

Pokúsim sa priniesť môj laický pohľad na to, ako urobiť islam súčasťou identity Slovenska, no zároveň ako sa vymedziť voči politickej ideológii islamizmu, či extrémizmu.

Najkrajšie o láske píše Rumi – islamský sufi mystik

Mnohovrstevnosť a rozmanitosť ľudí sa odráža aj v Islame. Napríklad jeden zo základných textov islamského mysticizmu – sufizmu napísal pred 800 rokmi básnik a mysliteľ Jalaluddin Rumi. Vo svojich básniach spomína Ježiša a Máriu častejšie ako korán a jeho dielo je jedno z najpredávanejších básnických diel v USA. Ide o jedno z najlepších vyjadrení lásky aké som kedy čítal. Zaujímavé je, že v prípade Rumiho išlo hlavne o lásku k bohu vyjadrenú cez lásku k jeho zosnulému priateľovi Shamzovi Tabrisovi. Bolo by chybou obmedzovať ju len na telesnú, či homosexuálnu rovinu. Ide o prežívanie straty, smútku a nachádzanie nekonečnej energie z prekonávania prázdnoty, ťažkostí a samoty. O prekonanie ega. Aj o tomto je Islam.

Texty Rumiho preložil do angličtiny americký básnik Coleman Barks. Tu je zopár ukážok:

“Christian, Jew, Muslim, shaman, Zoroastrian, stone, ground, mountain, river, each has a secret way of being with the mystery, unique and not to be judged.”

Alebo:

“The minute I heard my first love story,
I started looking for you, not knowing
how blind that was.
Lovers don't finally meet somewhere.
They're in each other all along.”

Alebo:

“In your light I learn how to love.
In your beauty, how to make poems.
You dance inside my chest where no-one sees you,
 but sometimes I do,
and that sight becomes this art.”

Alebo:

“Goodbyes are only for those who love with their eyes. Because for those who love with heart and soul there is no such thing as separation.”

 Pointou je, že každá kultúra, vrátane islamu, má veľa rozporov a protichodných smerov. Napríklad dnes Čína razí propagandu „harmonickej spoločnosti“ ako základ nejakého „Čínskeho sna“ a konfuciánskeho ideálu. A tým ospravedlňuje autoritárske vládnutie a demokratický deficit. Ale tá istá kultúra vyprodukovala mysliteľa s úplne opačnými názormi – Lao’ C, zakladateľa taoizmu. Univerzálnosť, o ktorú by sme sa mali usilovať nie je nejaká relativistická a falošná harmónia, kde to, čo nazývame multikultúrna spoločnosť prestáva existovať, lebo kultúry v nej navzájom nekomunikujú a žijú len ako lode, ktoré sa míňajú v prístave a nikdy nestretnú.

Mali by sme sa snažiť pochopiť , že univerzálnosť ľudstva tkvie práve v jeho rozporoch, ruboch a konfliktoch, ktoré prežíva každá spoločnosť. Svet nemá smer a kým na zemi bude žiť čo i len jediný homo sapiens, dejiny sa neskončili. Nie je zaručené, že pokrok je nevyhnutný a že tieto konflikty vyriešime a tým sa niekde posunieme.

Ale ako vraví Rumi, môžeme urobiť našu cestu domov domovom. 

Bez náboženstva by sme ako ľudia neovládli svet a prírodu

Šimpanzy vedia kooperovať najviac v tlupách, ktoré majú len o trochu viac ako 100 členov. Vždy keď spolupracuje viac ako 150 ľudí, tak prestáva byť dôležitá biológia, a nastupuje ideológia a kultúra ako najdôležitejší stmeľujúci prvok. No a tá vzniká prerozprávaním chytľavých a veľkých príbehov. Od začiatku agrárnej revolúcie nastúpili monoteistické príbehy – jedného boha, ktorého treba poslúchať inak počasie zničí úrodu.

Predtým boli lovci a zberači animisti – verili, že každý kameň, vlk či strom má svojho ducha, ktorému sa treba prihovárať. Agrárna revolúcia spútala človeka - jednotlivca k pôde a zotročila ho. Ale ľudstvo ako celok sa rozmnožilo a prosperovalo, hlavne vďaka monoteistickým náboženstvám, ktoré udržovali poriadok a nerovnosť pre elity. Alexander Veľký osobne vlastnil Egypt a jeho bohatstvo bolo aspoň 10-krát väčšie ako Billa Gatesa dnes.

Náboženstva sa nedá úplne vzdať, no možno ho nahradiť ďalším. Napríklad humanizmus je náboženstvo, ktoré stavia nie boha, ale človeka a jeho pocity do stredu nášho sveta. Yuval Harari vysvetľuje ako v 20. storočí mal humanizmus tri podoby – liberalizmus, komunizmus a nacizmus. V súčasnosti sa do popredia stavia post-humanizmus: Človek nie je ničím výnimočný, od kameňa, oblaku či počítača ho oddeľuje len jeho špecifická kultúra a jedinečné ľudské dejiny. 

Náboženstvo a peniaze sú virtuálne, ale majú reálny fyzický účinok

Ale aj človek, ktorý sa považuje za sekulárneho kresťana, či dokonca militantného ateistu stále verí podvedome. Svojimi skutkami, aj keď si je vedomý, že ide len o metaforu, či pekné príbehy. Napríklad skoro nikto neverí, že Santa Claus je reálny, ale to nebráni tomu, aby Santa Claus "zamestnával" milióny Číňanov a vybudoval celé mestá, ktoré prosperujú z vianočných darčekov. Ak by Vianoce prestali byť zaujímavé a ľudia by sa popri práci ani nepozastavili alebo prestali si dávať darčeky, tak Santa Claus prestane mať takú moc, ako má dnes. Nestačí, že ľudia naňho neveria. To ho paradoxne robí ešte silnejším. Keby naňho verili, tak nekúpia darčeky.

Asi najúspešnejší príbeh aký ľudstvo vymyslelo a zároveň jedna z najstarších technológii sú peniaze. Ide o zdieľanú, interpersonálnu halucináciu, že bezcenný papier je nositeľom hodnoty a umožňuje výmenu. Barter môžu fungovať len v nejakej mini tlupe, či dedinke ľudí, ale nedá sa škálovať. Komplexita barteru narastá ozrutným radom a preto nikdy nemôže nahradiť peniaze. Dolár je v súčasnosti stále najúspešnejším príbehom – verí naňho aj Islamský štát, Rusko aj Čína, Severná Kórea, či Venezuela.

Nikto peniazom dodnes nerozumie. Napríklad nie je nutné aby boli podložené nejakou hodnotu ako zlatom (viď bitcoin), dokonca ani aby boli garantované štátom (cena demonetizovaných bankoviek v Indii minulý rok neklesla okamžite na nulu). Ale peniaze umožňujú spoluprácu – napríklad Arabov a Slovanov na Veľkej Morave.

Náboženstvá v rátane humanizmu, štáty, peniaze, hranice, národy, rasy – to všetko je len hromadná zdieľaná a imaginárna a virtuálna realita. To ju nerobí menej dôležitou či menej reálnou. Santa Claus je virtuálny, ale milióny Číňanov ktorých zamestnáva sú reálni ľudia z mäsa a kostí s elektrickými skútrami a malými bytíkmi a veľkými iPhonmi. No treba odlišovať „mapu od územia“. Niektoré veci existujú len na mape našej kolektívnej zdieľanej imaginácie a halucinácie. Neexistujú v území. Napríklad vlci nevedia, že prekročili hranice Slovenska a Poľska.    

Náboženstvo, násilie a pečať svätosti

Filozof Jean-Pierre Dupuy hovorí, že náboženstvo obsahuje násilie no zároveň násilie drží na uzde. Po francúzsky a anglicky je na to jedno slovo „contain“ s dvoma týmito významami. Toto násilie sa pretvorí na niečo sväté, nadľudské až mýtické.

 Dobrým príkladom tohto mechanizmu je vznik miestnych mafiánov na terénnych autách Mitsubishi Pajero a Mercedes G, ktorí vyplnili vákuum na začiatku 90-tych rokov, keď sa zrazu zrútil socializmus. Tí vypaľovali podnikateľov a reštaurácie v regiónoch, no zároveň cez SBSky riešili spory a udržovali násilných mladíkov v baroch na uzde. Terénne autá pritom fungovali ako pečať svätosti. Týchto mafiánov na oplátku kontrolovali biele goliere, privatizéri s väzbami na ŠtB a KGB. No a všetko to zastrešovali politici s mýtmi o holubičom národe Slovákov, ktorým chce každý zle – západní kapitalisti, Maďari, mimovládky, Soroš, Židia. Všetci im chcú zle, len domáci privatizéri im chcú dobre. No medzitým sa kopec regiónov zmenilo na hladové doliny.

Kapitalizmus je totiž postavený na puritánskej etike a Weberovskom paradoxe predurčenosti verzus tvrdej práci: Človek nevie zmeniť to, či je alebo nie je bohom predurčený. Jedine čo môže robiť je tvrdo pracovať a dôverovať v budúcnosť a iným ľuďom a takto sa seba-presahovať a projektovať niečo pozitívne: Predstavu budúcnosti, ktorá tu nie je, ale mohla by byť. Napríklad ako predstava Elona Muska, že jeho Tesly a solárne panely úplne premenia trh s energiami a automobilmi. Ak uspeje, tak bude až „spätne predurčený“ a získa tak „pečať svätosti“.

Teokracia, fašizmus a nacizmus sa snažia o nejakú bájnu koherenciu a finálnu harmóniu, a o vypudenie vraj cudzieho prvku, ktorý túto harmóniu a stabilitu narúša a ničí. Lenže realita nikdy nebude úplne koherentná. Ten cudzí prvok, je len prázdnota, okolo ktorej zničene krúži naša túžba, alebo závisť.

Všetko je relatívne. Možno viete, že ešte nedávno v USA nepovažovali Talianov, Írov a Židov za príslušníkov bielej rasy. Dnes krajní pravičiari a predstavitelia alt-right ako Milo Yiannopolous môžu byť Židia, gejovia a mať za frajerov černochov, ale vadí im islam a feministky. Naopak muži na dedine dokážu nenávidieť chlapcov zo susednej dediny, ktorí im na diskotéke berú ženy a sú v ich očiach úplne odlišní.

Čo spája tieto postoje je pohodlnosť, lenivosť a už spomínaný fixed mindset. Títo ľudia vkladajú dôveru k novodobým mastičkárom – televangelistom alebo podnikavým imámom, či multi-level kotlebovcom, ktorí im kážu nenávidieť a hlavne sa nezmeniť. Pokrok a bohatstvo príde samo, len treba vypudiť nejaký vraj cudzí prvok, ktorý tomu bráni. Načo investovať miliardu do vývinu nového lieku, stačí savo a predražený cukor v homeopatikách. Načo investovať rok do učenia sa programovať? Stačí nenávidieť „Schrodingerovich“ imigrantov, ktorí sú vraj leniví a zároveň berú ľuďom robotu. Takto novodobé náboženstvá konzervujú nerovnosť, chudobu a len slúžia miestnym elitám.

Oproti tomu duchovnosť je o prekonávaní prázdnoty a tupej bezcitnosti, o nadobudnutí strateného pocitu milovať a mať rád ľudí s ich ťažkosťami a povahou. Rumi nám cez mystickú duchovnosť ukazuje ako nájsť stratenú lásku práve v tom boľavom pocite straty. Ako urobiť z urputnej cesty domov svoj domov. Ako nájsť mieru tým, že to napr. preženieme s vínom a potom ráno vzývame všech svätých počas bolehlavu. Niekedy sa dá nájsť mieru a mier len cez údolie sĺz, hanby a rozpakov. 

Ide o to nájsť a zachovať si zdravú mieru a perspektívu. A postupne s láskavosťou a štedrosťou v srdci k samému sebe a iným sa zdokonaľovať a tým meniť spoločnosť. Paradoxne veriť ľuďom a budúcnosti.

 Rumiho duchovnosť dokáže túto existenčnú prázdnotu načas mysticky vyplniť. Filozofia ako stoicizmus nás dokáže lepšie pripraviť na katastrofu alebo viac si vážiť to čo máme. A meditačné dýchacie techniky ako zenbudhistická mindfulness dokážu biologicky upokojiť mozog a preladiť ho na vnímanie súčasnosti a aspoň nakrátko zbaviť myslel sa húfa dobiedzajúcich myšlienok.

Nezamestnanosť mladých a manželský trh

Biológia homo sapiens je našim osudom. Každý človek je prostriedkom na rozmnoženie informácii cez svoje gény, alebo ideologické mémy. V hlboko veriacich ľuďoch sa to spája a majú často veľa detí (gény), aby aspoň jedno z nich pokračovalo v danej viere (mémy). Ak hovoríme o ľuďoch s cudzou vierou, nenazývame ich „hlboko veriaci“, ale fanatici, či fundamentalisti.

Každá ideológia, ktorá smeruje k teokracii alebo fašizmu je potenciálne nebezpečná. Rovnako ideológie, ktoré propagujú nihilizmus a fixed mindset a vravia, že je jedno ako sa človek snaží, lebo aj tak príde apokalypsa. Stačí finančne podporovať svoju kongregáciu či sektu, platiť za odpustky a upínať sa k vodcovi.

Nikto spoľahlivo zatiaľ nevysvetlil ako sa ale z obyčajného človeka stane extrémista páchajúci násilie. Ono tvrdiť, že terorizmus nemá nič spoločné s islamom by bolo prinajmenšom divné. No kauzalita môže byť aj opačná – možno nejde o radikalizáciu islamu, ale islamizáciu radikalizmu. Islam je len jednou zo zopár možných súčasných alternatív, ktoré si mladý radikál lačný po násilí môže vybrať. Druhou je krajná pravica. Je pravda, že najviac sa k terorizmu a organizáciám ako Islamský štát pridáva v Európe druhá generácia moslimov. No asi štvrtina je z radov konvertitov – napríklad blonďaví Nemci z kresťanských rodín. Tým, že informácie dnes nepoznajú hranice, tak aj keby sme nemali žiadnu moslimskú komunitu prisťahovalcov nemožno vylúčiť, že sa zradikalizujú mladí ľudia sami, na internete. Napríklad v Nemecku a v USA boli prípady mladíkov, ktorí z neonacizmu prešli na džihád.

To neznamená, že máme rezignovať na migračnú a integračnú politiku a vpustiť tu hocikoho. Len to, že naratív krajnej pravice o hrozbe cudzích prvkov je klamlivý a zjednodušujúci. Ale taktiež klamlivý a zjednodušujúci je aj naratív istej časti ľavice, ktorý skratovito zľahčuje každý teroristický útok, zo štatistík robí šalát, a predstavuje Islam a moslimov ako niečo inherentne úžasné, sexy a super samo osebe. No príslušnosť k nejakej identite nehovorí nič o charaktere daného jednotlivca. Táto ľavicová verzia politiky identity taktiež podporuje narcistickú lenivosť a sebastrednosť, a predstavuje podobný fixed mindset, ako krajná pravica.

Zvyšujúca sa nemožnosť kariérneho postupu, nezamestnanosť a podzamenstnanosť výrazne znižujú vyhliadky mladých ľudí na úspech na „manželskom trhu“. Napríklad USA je stále na papieri najbohatšou krajinou sveta, ale až sedem z desiatich ľudí tam žije z výplaty do výplaty. Jeden z desiatich hladuje a traja zo sto ľudí žijú pod globálnou hranicou extrémnej chudoby. V prosperujúcich mestách ako San Francisco je obrovský problém s bezdomovecstvom. A to nehovoríme o chudobnejších krajinách s ešte väčšou nerovnosťou, kriminalitou a politickou nestabilitou. Tá nahráva rôznym konšpirátorom, televangelistom, radikálnym imámom a multi-level kotlebovcom, ktorí spájajú nacionalistickú a rasistickú propagandu so sebaobohacovaním.

Keď rana je liekom

No všeliek neexistuje a príčin populizmu, extrémizmu a terorizmu je viacero. Pocit, že je človek nahraditeľní, že nemá perspektívu vymaniť sa z dlhov, alebo sa oženiť, že nemá pevné ukotvenie, alebo že mal problémy v rodine. Taktiež krivdy z vojen v krajinách odkiaľ pochádza jeho rodina, alebo pocit ohrozenia jeho kultúry. Taktiež je teror prostriedkom ako získať alebo si udržať moc. Či zastrašiť protivníkov.

Mnoho vecí komplikuje komplexnosť súčasného sveta – jed môže byť do istej dávky liekom, od istej zabíja. Liek náboženstva či poetiky nemusí sadnúť dobre s inými látkami – napríklad nacionalizmom.

Jedným z liekov na extrémizmus je podľa mňa aj duchovnosť akú predstavuje sufi mystik Rumi. Tá pomáha nájsť radosť zo života aj napriek prázdnote, stratenej láske a zmareným snom. Tá radosť je práve v nenaplnenej túžbe a bolesti, ktoré nám pomáhajú prežívať ľudskosť, znovuobjaviť stratenú citlivosť a bratskú lásku k blížnym. Ako keď posilňovanie bolí a raní svaly, ale človek je potom pevnejší. Takáto duchovnosť pomáha človeku uniknúť zo sveta veľkých abstraktných ideí a propagandy a objaviť čaro konkrétneho, praktického a fyzického v blízkosti s iným človekom a priepasťou, ktorá nás s ním spája. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PAVEL HAPAL vs. JÁN KOZÁK

Je nepredvídateľnejší ako Kozák. Čo ďalšie ešte Hapal zmenil?

Šesť bodov, ktoré robí Hapal inak.


Už ste čítali?