Slušnosť v politike nestačí

Autor: Jakub Šimek | 16.9.2018 o 12:20 | (upravené 16.9.2018 o 14:00) Karma článku: 1,21 | Prečítané:  389x

Slušnosť nemôže byť "prvým prikázaním". To, že "nebudeš mať iného Boha" znamená, že existuje hierarchia hodnôt. A na jej vrchole je jedna, ktorej nejaký človek, komunita, či krajina zasvätí život. 

Reagujem na článok Jakuba Kratochvíla o Slušnom Slovensku s názvom „Nemôžeme to nechať uhynúť“.

Asi nikto neverí na to, že existuje Dedo Mráz, alebo Ježiško, ale každý, kto kupuje a dáva darčeky na Vianoce v nich verí cez svoje skutky. (Všetko ostatné je o dosť menej podstatné. Veľká väčšina toho čo robíme v živote je len signalizovanie toho, že v niečo veríme - teda veríme, že veríme).

Podobne každý, kto verí v nejaké náboženstvo by sa mal riadiť jeho heuristikami (pravidlami, či metaforickými pravdami) a napríklad dávať desiatok do svojej cirkvi, alebo zakat na charitu ak je moslim. To potom predstavuje drahý signál, lebo je to náročnejšie než len pekne hovoriť. Zároveň to predstavuje heuristiku v zmysle limitovania danej obety - netreba darovať celý majetok na charitu - stačí napr. jeho štyridsatina raz ročne nad istú hranicu (zakat). V tom sa líšia etablované náboženstvá od siekt a kultov - tie prvé dlhodobo uspeli v evolučnom boji myšlienok a prinášajú nejakú protihodnotu pre svoje komunity a nechcú človeka vycicať úplne. Tie druhé ho vycicajú úplne, ale nepresadia sa dlhodobo v evolučnom boji konkurenčných ideií a organizácií. To platí aj pre humanistické náboženstvá a politické extrémy. Platí to aj opačne. Stačí sa pozrieť koľko majitelia úspešných firiem cielia pri daňovej optimalizácií ako svoju efektívnu daňovú sadzbu - to ukazuje ich (ekonomické) vlastenectvo, či občiansku spolupatričnosť. Pri veľkých firmách by bolo super mať na začiatok ako heuristiku napr. aspoň 5% efektívnu daňovú sadzbu, ideálne možno 10%, ako desiatok. Ľudia nechápu ako málo platia v skutočnosti niektoré veľké firmy - viď Apple v Írsku 50 eur z každého milióna eur zisku.  

Slušnosť ako etiketa elít

Slušnosť v zmysle etikety a slušného správania signalizuje historicky príslušnosť k vyšším vrstvám a to, že si ľudia vedia ovládať svoje emócie a pokojne odpovedať oponentom, a vedia krotiť svoje vášne. Takže ten termín obsahuje určité elitárstvo v zmysle, že slušnosť je to čo robia diplomati. A diplomati sú tradične, a ešte aj dnes napr. v USA bohatí donori a podnikatelia, ktorých potom vyšlú za ambasádorov do ďalekých krajín. U nás viď funkcia honorárneho konzula. Diplomati v zmysle "mandarinov", úradníkov a expertov sú v tomto zmysle obslužná sila z vyššej strednej vrstvy, ktorá udržuje a rozvíja systém.

Za slovom "systém" rozumieme nejaké lokálne optimum, ktoré vzniklo rokmi evolučného boja a ustálilo sa na nejakom vrchole (ktorý je globálne suboptimálny = existuje vyšší vrchol). Teda dá sa ísť aj vyššie, len by človek alebo krajina musela najprv zliezť z vrcholu a prejsť "údolím sĺz." A až potom môže vyjsť na vyšší vrchol. 

Napríklad idea nacionalizmu má 200 rokov a je veľmi nová oproti mestským štátom a ríšam. Rímska ríša, bola ríša riadená z mesta Rím. Národ znamená, že sme za 200 rokov rozšírili svoj morálny kruh empatie z mesta na väčší celok. Zaujíma nás napr. aká krivda sa deje poľnohospodárom na východe. Cítime, že sú súčasťou jedného celku, Slovenska. Bratislava, ktorá sa stala skoro Wilsonovym mestom, teda nemá zodpovednosť len za seba, ale aj za väčšie územie, a je s ním prepojená.

Posledných 50 rokov sme rozšírili svoj morálny okruh ešte viac a začali sa zaujímať o spoločenstvo národov - EÚ, alebo dokonca čo sa dialo napr. v Rwande, či Kongu. Dokonca nás zaujíma, že koltán v našich mobiloch prispieva k utrpeniu v Kongu. Ale zároveň málo ľudí vie, že v Kinshase je FabLab, alebo, že v somálskom Mogadishu sa konal TEDx. Mestá a krajiny sú dve rôzne veci. Preto krajina môže na papieri prosperovať, napríklad lebo väčšina HDP sa vytvorí v pár metropolách, ale zvyšok krajiny môže upadať v zväčšujúcom sa utrpení. Čím menej nás to trápi, tým viac sa akoby vraciame späť k paradigme mestských štátov a globálnych ríš.  

Pointa je, že národné štáty existujú 200 rokov, a preto podľa tzv. Lindy efektu sa dá očakávať, že budú existovať ešte aspoň 200 rokov, ak ľudstvo skôr nevymrie, čo je inak vysoká pravdepodobnosť. Do roku 2100 je táto pravdepodobnosť veľká asi ako, že hodíte kockou a padne 6ka. No ale ríše ako spôsob vládnutia existujú tisícky rokov, a preto pravdepodobne budú existovať tisícky rokov, ak dovtedy nevymrieme (ešte väčšia pravdepodobnosť).

Sú ľudia, ktorí majú národ ako boha, najvyššiu hodnotu a tí potom volia nacionalistov. Sú ľudia, ktorým záleží na rovnosti ako na najvyššej hodnote, a tí potom volia ľavicu, a napr. sociálnu demokraciu. Sú ľudia, ktorým záleží na kresťanskej kultúre a morálke, a tí potom volia kresťanskú demokraciu. Sú ľudia, ktorým najviac záleží na slobode a tí potom volia (klasických) liberálov, alebo libertariánov.

Sú ľudia, ktorých trápia globálne problémy ako globálne otepľovanie a súvisiaca zvýšená migrácia, alebo generačná a absolútna chudoba. Sú ľudia, ktorých trápia lokálne problémy ako, prečo chýbajú škôlky, parkoviská, prečo chátrajú fasády budov, a prečo je v ich škole veľa detí zo sociálne vylúčeného prostredia.

Nie politická korektnosť, ale väčšia politická koherentnosť je dôležitá

Väčšinou si nečítam diskusie, kvôli časovým a emočným dôvodom, ale teraz urobím výnimku, lebo chcem vedieť, či má niekto iný nápad, a lepší nápad, než proste nudný a tradičný koncept desiatku, či zakatu, či proste heuristiky (pravidla), ktorá nám dovoľuje zároveň vyslať drahý signál, že nám záleží na svete a na našich hodnotách, no zároveň nám dáva limit, a preto nás celého nezruinuje a neoberie o celý majetok. Dovoľuje nám tak nájsť správnu mieru a zosúladiť naše priority. 

Teda pointa je, že vôbec nemusíme ísť „all in“ a tvrdiť, že je nonsens chrániť si hranice, že masívnej migrácií sa nedá brániť. Taký fatalizmus minimálne signalizuje, že daný človek sa nezaujíma o koncept národa a o bezpečnosť svojich spoluobčanov, lebo možno pracuje v nejakej prosperujúcej metropole a je izolovaný od generačnej chudoby či pouličného násilia (autami, lietadlami, vzdelanou komunitou a príbytkom v dobrej štvrti). Alebo je fanúšikom nejakej extrémistickej ideológie, čo je efektívne na rozšírenie jej myšlienok, ale neefektívne na hľadanie realistických riešení, priaznivcov a budovanie koalícií.

Koncept desiatku je pretavený do sekulárnych medzinárodných záväzkov, ako prispievať 2% HDP na zveľaďovanie armády a budovať tak kolektívnu bezpečnosť v NATO. Rovnako prispievať aspoň 0.33% HNP, či ideálne 0,7% HNP na rozvojovú pomoc. Napríklad Spojené arabské emiráty prispievajú vyše 1% HNP na rozvojovú pomoc, ale zároveň nemajú (!) koncept trvalého pobytu pre cudzincov. Prvou krajinouv Zálive, ktorá sa chystá zaviesť koncept trvalého pobytu je Katar. Teda tieto krajiny predtým ani nemali spôsob, ako by sa tam cudzinec mohol usadiť, nieto získať občianstvo. Podobne Švajčiarsko je krajina, ktorá má v Európe najviac cudzincov, no zároveň reštriktívnu imigračnú politiku. Preto treba oddeliť povinnosť pomáhať ľuďom v humanitárnych krízach od povinnosti im dať občianstvo, či trvalý pobyt. Rovnako treba oddeliť legálnu a regulovanú migráciu, ktorá prináša často inovácie a kvalitných expertov, od ilegálnej a neregulovanej, ktorá prináša často vylúčené komunity a gangy. 

Toto je otázka zvyšovania „politickej koherencie pre udržateľný rozvoj“. Teda mať dlhodobý výhľad prosperity budúcich generácií, no zároveň hľadať kompromisy a uznať, že mnohé hodnoty si konkurujú a existujú medzi nimi konflikty (trade-offs).

A toto sa dá určiť len cez moderné pravidlá a heuristiky, ktoré vychádzajú pôvodne z náboženských pravidiel. Základ je plniť to, k čomu sme sa zaviazali v minulosti. Je to síce drahý signál, ale jasný signál, že sme "honest broker" (prezývka našej diplomacie pre úlohu Slovenska ako malej krajiny). Druhá vec je byť koherentní aspoň do tej miery, že diplomati nehovoria jednu vec v Bruseli, a opak tvrdí premiér pre voličov.

Teda v skratke diskusia či prijať 14 utečencov, 140 utečencov alebo 1400 utečencov ročne je legitímna aj keď náročná. Možno sa vieme zhodnúť, že 14 utečencov je málo. Možno by sme sa tiež vedeli zhodnúť že nárast cudzincov o viac ako 1-2% populácie ročne (55 000 -110 000 ľudí) je možno pre mnohých občanov príliš veľa a z dlhodobého hľadiska kontraproduktívny voči misií Slovenska byť dlhodobo dobrým „svetovým občanom“ (vrátane samotných cudzincov, ktorým noví cudzinci budú konkurovať). Pointa je, že ide o komplexnú, t.j. nelineárnu funkciu - teda krajina môže mať príliš málo cudzincov pre vlastné dobro a príliš veľa cudzincov pre vlastné dobro a aj ich vlastné dobro. Podobne ako "viac prúžkov nie je viac Adidas", tak ani viac cudzincov nie je viac liberálnej demokracie. V komplexných systémoch ide o správnu mieru a "prietok" (throughput), ktorý ide cez úzke hrdlo a treba ho zprocesovať. Predstavte si, že si dáte predsavzatie, že musíte cvičiť a začnete tak, že skoro zomriete pri pokuse zabehnúť maratón. A výsledok bude, že už nikdy nepôjdete behať. No a predstavte si, že začnete inak, že budete behať denne iba kilometer, aj keď viete, že by ste zvládli dva. A postupne to zľahka zvyšovať. Z dlhodobého hľadiska celkovo zabehnete viac kilometrov druhým spôsobom. Vitajte vo svete komplexity, vysokých ambícií, ale nízkych očakávaní a pokory pred sebou samým a svojimi krajanmi.  

Minulý rok sa k nám prisťahovalo vyše 12 tisíc cudzincov, čo je najväčší ročný nárast v histórií Slovenska. Asi je zrejmé, že sa tým minimálne oslabuje tlak na rast miezd vo fabrikách a zvyšuje cena nehnuteľností, a že opäť sa to dotýka mnohých ľudí, ktorí sa tu narodili, platia tu dane, vzdelávajú a vychovávajú tu svoje deti. Ako kontrafaktuál môže slúžiť predpoveď, že po Brexite môžu výrazne klesnúť ceny nehnuteľností v Londýne. Pre niekoho super, pre iného katastrofa. (Ak sa to nestane, tak je tento môj argument prehnaný alebo chybný.) Ono znova je ľahšie byť "globalistom", keď niekto vlastní nehnuteľnosť v dobrej štvrti Londýna, má vzdelanie a lieta za biznisom po celom svete (a tým paradoxne prispieva ku globálnemu otepľovaniu najviac, jedenie mäsa je tuším na druhom mieste).  

Absolútna koherentnosť neexistuje, sme pomýlené, rozporuplné a chaotické spoločenské zvieratá. Ale verím, že môžeme postupne obrusovať hrany a znižovať tieto paradoxy a protiklady (trade-offs). Teda elity by mohli menej lietať po svete, robiť viac video-konferencií, snažiť sa presunúť výrobu naspäť do Európy - čo je možné a reálne vďaka digitálnej fabrikácií, oveľa viac investovať do vzdelania a nezanechať deti v generačnej chudobe navždy pozadu. Rovnako by sme mali plniť svoje medzinárodné záväzky, a prispievať napr. na pretvorenie utečeneckých táborov na prosperujúce mestá, možno niečo ako koncept Charter Cities od ekonóma Paula Romera.    

Slušnosť ako idea bratstva a racionálnej argumentácie  

Ideál by bol, ak by existovali ľudia, ktorým popri rovnosti a slobode záleží aj na bratstve, a najmä na bratstve. To by bol dobrý základ na slušnosť v tom druhom význame - nie ako etiketa a signalizovanie statusu a príslušnosti k elitám, ale ako hlboká pokora pred nedokonalosťou seba samého a iných. A pokora pred tým, že je úžasné, že vôbec vieme byť k sebe milí, nezabíjame sa na uliciach a netrháme na kusy ako šimpanzy.

Na slušnosť a bratstvo musíme uznať, že sme ako ľudia rôzni, máme rôzne mozgy, rôzne osobnostné črty a tie produkujú iné morálne intuície. A teda to čoho sa bojíme, čo je nám cudzie a čo je nám odporné a naopak, v čom sa cítime dobre. Kultúra je potom to, v čom sa človek cíti dobre. Podanie ruky je super v jednej kultúre. V druhej zasa mierna poklona. V jednej kultúre sa nikto nepozastaví nad smrkaním. V druhej kultúre je to foie gras, či faux pas, či foyer. Najlepšie na to sa potom aplikuje "platinové pravidlo" („Rob druhým to, čo by chceli, aby si im robil“) a nie len zlaté pravidlo („Rob druhým to, čo by si chcel, aby robili oni tebe“).

Slušnosť v tomto druhom význame môžeme „konať“ tak, že sa snažíme pristupovať k oponentom v dobrej viere, že sa snažíme ich argumenty pochopiť, vykresliť v najlepšom možnom svetle a nerobiť z nich karikatúry a slamených panákov (steelmanning verzus strawmanning). Slušnosť nie je to, že každý musí mať nejakú centristickú pozíciu. Nie, ja som napríklad naľavo od stredu a zaujíma ma zvyšovanie rovnosti, ale viem pochopiť morálne intuície ľudí, ktorí rozmýšľajú inak a majú iné hodnoty.

Slušnosť ale nie je náhradou za ťažkú prácu hľadania kompromisov a väčšej koherencie medzi týmito hodnotami. Slušnosť je len nástroj a synonymum racionálnej argumentácie, nemala by byť nadmieru moralizovaná. Racionálna argumentácia je totiž jediná asymetrická zbraň, ktorú máme. Všetky ostatné zbrane sú symetrické – to znamená, že ak má oponent viac kapitálu a sily, ako my, tak nás vie prebiť.
Na toto treba myslieť dnes keď sa spoločnosť čoraz viac polarizuje a posúva do extrémov. Treba si totiž spomenúť, ako to dopadlo v minulosti. Posúvať sa do politickým extrémov nie je efektívne riešenie najmä pre ľavicu a každého, koho nezaujíma len viralita a šírenie myšlienok, ale aj konzekvencie politickej polarizácie na reálnych ľudí vo svete. Extrémne a kontroverzné myšlienky sa dobre šíria, ale sú kontraproduktívne, lebo uzatvárajú ľudí do sektárskych bublín. No a tie majú evolučnú nevýhodu - parazitujúca ideológia úplne požerie hostiteľa. Plus sa tieto komunity požierajú v neproduktívnom signalizovaní morálnej a hodnotovej čistoty.

Ultimátne je dôležité vnímať evolučnú realitu a hľadať spôsoby ako sa presadiť v nej - hľadať evolučne stabilné stratégie a širšie koalície. Nejde o signalizovanie hodnôt a sektárčenie. Ide o to vytvoriť nejakú alternatívnu "hru B", ktorá by zdola mohla konkurovať a nahradiť "hru A" - teda to ako funguje mainstream. Príklad z Kene je mobilné bankovníctvo M-Pesa, ktoré nahradilo z veľkej časti banky, ktoré boli nedostupné pre bežného Keňana. Alebo kryptomena Ethereum, ktorá, svojím spôsobom, nahradila a zlacnila kótovanie na burze pre nové firmy, ktoré hľadajú kapitál (ICOs verzus IPOs).

Takže na jednej strane racionálna argumentácia, na druhej strane uznanie, že politika a politické delenie stále existuje, a ľudia majú skutočne iné hodnoty (sloboda verzus rovnosť, liberalizmus verzus konzervativizmus). Nestačí len propagovať slušnosť. Ale zároveň by sme mali pestovať proaktívne hodnoty bratstva, argumentovať v dobrej viere a snažiť sa predstaviť argument oponenta v čo najlepšom svetle (steelman verzus strawman). A zdola tak spolu vytvárať systémy, ktoré by mohli byť realistickou a evolučne stabilnou alternatívou k súčasným systémom, ktoré nefungujú optimálne. Na to sa potrebujeme zlepšiť v teórií hier a v STEM (Science Technology Engeneering Math), nestačí len moralizovanie. No zároveň sa musíme zlepšiť vo filozofií a spoločenských vedách, teda nie len v STEM ale v STEAM, kde A znamená Liberal Arts. Ale hlavne dať šancu aj ideovým oponentom zapojiť sa do tejto diskusie a spolu hľadať realistické riešenia.

Príklad - určite nie som libertarián, ale myslím si, že práve libertariáni budú mať viaceré odpovede a technologické nápady na reformu vzdelávania, lepšie povedané efektívneho učenia sa (vzdelávanie je o získaní diplomu, nie zapamätania si niečoho do konca života), ktoré treba minimálne kriticky zhodnotiť. Celkový efekt môže byť pozitívny - napr. vytvorenie alternatívneho systému certifikácie celoživotného vzdelávania.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zlepenec potrebuje lídra

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.

SVET

Ruská agentka sa na súde priznala. Ako funguje ruská špionáž v USA?

Na jedného špióna je viac ako desať ľudí.


Už ste čítali?