Kto sa bojí Jordana Petersona?

Autor: Jakub Šimek | 23.12.2018 o 18:09 | (upravené 23.12.2018 o 20:23) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1139x

Chcel by som žiť vo svete, kde ľudí rozdeľujme hlavne na tých, ktorí vnímajú jeho komplexnosť a na tých, ktorí ju ešte nevnímajú. Na tých, ktorí sú naši priatelia a na tých, ktorí ešte nie sú naši priatelia. 

Niečo medzi dobrou vôľou a mysľou nastavenou na rast.

Neviem v akom univerze je ale Jordan Peterson ultra-konzervatívny mysliteľ. Toto slovo Patrik Garaj použil dvakrát vo svojej recenzii Petersonovej knihy „12 pravidiel pre život“ v Denníku N. Ultra-konzervatívni sú podľa mňa klerici v Saudskej Arábii, ktorí zakazujú ženám šoférovať. Alebo ultra-ortodoxní Židia, ktorý vymazali všetky ženy vrátane Merkelovej na prvej strane svojich novín z fotky európskych lídrov z Paríža po útoku na Charlie Hebdo. Je Jordan Peterson liberálnejší než pápež František? Keďže je za manželstvo homosexuálov, tak asi je. Keďže radí republikánom, aby riešili iné priority ako potraty, tak asi je. Radí aj demokratom, aby sa miernili v politike identity.

Je Jordan Peterson viac zameraný na rovnosť a centristickejší než napríklad Peter Sloterdijk, ešte stále asi dvorný to filozof v Nemecku? Asi je. Zameriava sa Peterson len na zodpovednosť jednotlivca? Nie, rieši aj Globálne ciele, ako pred dvoma týždňami v podcaste s Bjornom Lomborgom. Podľa mňa obaja argumentujú nedostatočne, ale to je teraz druhoradé.

Keď príliš zjednodušujeme dostávame sa nebezpečne blízko fake news

V akom univerze sú Dave Rubin, Žid žijúci v homosexuálnom manželstve a klasický liberál, a Ben Shapiro, ortodoxný Žid, predstaviteľmi alt-right? Teda etno-nacionalistov, ktorí vidia všade sprisahania Židov? Takto ich spolu s Petersonom označil hneď v úvode svojej recenzie Patrik Garaj.

Podľa mňa je pre kvalitu demokracie a boj s "fake news", dosť dôležité robiť rozdiely medzi kotlebovcami a konzervatívcami, alebo klasickými liberálmi. Slová nemajú byť len argumentačné barličky a zaklínadlá. Mali by sme prejsť od "amerického wrestlingu" k "atletickému športu", kde je menej divadla a viac snahy argumentovať a pochopiť pozície protivníka. Táto metafora je viac ako aktuálna vo svete s Trumpom a konšpiráciami.

V minulom článku som sa snažil študentke Lívií vysvetliť prečo je mulitkulturalizmus dobrý. Mnoho kultúr obsahuje nejaké pozitívne prvky a ich kombinácia môže vytvoriť niečo silné a efektívne. Prirovnal som to k MMA, teda Mixed Martial Arts, ktoré kombinuje viacero bojových umení (napr. brazílske jiu jitsu a thajský box) a tým ľahko odzbrojí nejakého majstra Kung Fu.

Táto istá metafora sa dá použiť aj na popísanie problému ľudí, ktorí to preháňajú s politikou identity z ľavého extrému. Kým extrémne pravicová politika je oveľa ozrutnejšia, lebo útočí na slabšie menšiny, kmeňová mentalita a politika identity je tiež nepekná keď sa preháňa zľava. Logika je totiž podobná. Ide o mentalitu „hry s nulovým súčtom“ – niekto musí prehrať, aby iní mohli vyhrať. Nemožno dosiahnuť win-win situáciu (pozitívny súčet), ktorá sa technicky v ekonómií nazýva „Pareto zlepšenie“ (posunutie celej krivky doprava).

Teda napríklad muži musia vraj niečo stratiť, aby mohli ženy niečo získať. Bohaté krajiny sa musia uskromniť, aby chudobné mohli prosperovať. Či vraj chudobní ľudia nemajú byť čo pažraví, priorita je príroda. Alebo sa niekto posudzuje podľa farby pokožky – biely muž sa vraj nemá čo vyjadrovať k utrpeniu černošky v USA, lebo ho vraj nemôže pochopiť a precítiť.  Za všetko môže zlý Západ, osvietenstvo a „bieli muži a ženy“ majú bremeno pôvodného hriechu z ktorého sa nemôžu vykúpiť, lebo kolonializmus a kapitalizmus. Môžu len prenechať miesto ľuďom s nejakými 1-2 inými identitami a hlučnejším extrémistom, ktorí majú často to isté elitné vzdelanie a pochádzajú z rovnako „dobrých rodín“. Pritom ľudia majú desiatky identít a oveľa dôležitejšie je napríklad či pochádzajú z prostredia generačnej chudoby, či malých periférnych dedín a chudobných štvrtí či regiónov. 

Tieto pravicové a ľavicové extrémne názory zastáva v USA spolu maximálne 20% populácie ako nedávno písal The Atlantic, a tichá väčšina 80% ľudí nemá rada politickú korektnosť a politiku identity. Lenže väčšina normálnych ľudí sa bojí, že sa na nich spustí nejaký online hon na bosorky, ak si dovolia protestovať proti nejakému absurdnému tvrdeniu, ktoré som ilustroval vyššie. Netolerancia je silná zbraň a ak je aj malá skupina extrémistov výrazne netolerantná dokáže ovládať diskurz a presadiť svoje požiadavky. Technicky to vysvetľuje Nassim Taleb ako „pravidlo menšiny“.

 Namiesto zapájania sa do argumentov a hľadania správnej miery a kompromisov, extrémisti často operujú v paradigme a „teórií konfliktu“ a nie v „teórií omylu“. Teda váš názorový protivník, nie je niekto kto je pomýlený, alebo kto vám môže pomôcť opraviť si názor. Je to nepriateľ, ktorého treba v konflikte poraziť. Ide znova o ilustráciu mentality hry s nulovým súčtom.

Ľudia ako Jordan Peterson, či jeho názorový oponent Sam Harris, sa snažia hrať nový level intelektuálnej hry cez long-form podcasty. Niečo ako intelektuálne MMA. No časť extrémnej ľavice ale aj mnohí novinári etablovaných médií sú často ako odchovanci mentálneho Aikida, kde im stačilo protivníka poraziť nejakými dvoma nadávkami či obvineniami z rasizmu a sexizmu, a už boli vybavení. Zrazu v novej aréne ich ťahy prestávajú fungovať. Už len preto, že každý si vie vygoogliť pôvodné zdroje a reagovať.

Komplexnosť sveta je oveľa zaujímavejšia než kartónové makety, ktoré z nás robia ideológie 

Zoberme si príklad: Okolo nula percent moslimov vo Veľkej Británii bolo pred 10 rokmi za homosexuálne manželstvá, a v prieskume z roku 2016 by väčšina britských moslimov postavila homosexualitu mimo zákon. Ale väčšie percento moslimov v USA je za manželstvá homosexuálov, než ich bieli kresťanskí "evangelicals" spoluobčania. Vitajte vo svete komplexnosti, kde ľudia nie sú len ploché kartónové makety s jedinou identitou.

Presne túto komplexnosť sa snažia s menším, či väčším úspechom rozobrať na drobné a pochopiť v trojhodinových podcastoch ľudia okolo Erica Weinsteina, ľavičiara a šéfa Thiel Capital, a skupiny, ktorú polo-vtipne nazval Intellectual Dark Web (IDW). V máji tohto roku napísala o IDW veľký profil novinárka New York Times, Bari Weiss. Jordan Peterson je súčasťou IDW a ide asi o najdôležitejší mediálny počin tohto roka - vytvorenie určitého syndikátu vedcov, novinárov a stand-up komikov, ktorí si bránia reputáciu a možnosť venovať sa aj kontroverzným témam cez dlhé rozhovory a "long-form" obsah. Napríklad Elon Musk bol skoro tri hodiny u Joa Rogana a má to 17 miliónov videní. Podľa mňa tento fenomén veľmi voľne nadväzuje na Edge.org, akože "najmúdrejšiu" stránku internetu, ktorá po 20 rokoch išla do útlmu, a kde Eric Weinstein tiež pôsobil.

Eric Weinstein vidí IDW ako konkurenčnú sieť pri „tvorbe zmyslu“ (sensemaking) a dodržovaní objektivity a správnej miery v dobe chaosu a paranoje, prehnaného novinárskeho aktivizmu, fake news, a honu na bosorky. Ide o to spoznať svet vo svojej komplexnosti a rozmeniť problémy na drobné. Napríklad nejaký človek môže mať rád cudzincov a cudzie kultúry no zároveň požadovať silnú ochranu hraníc a obmedzenie imigrácie (ak napr. za posledných 20 rokov narástla v niektorých krajinách rádovo). Dokonca toto je pozícia tichej väčšiny a dokonca ju môžu zastávať čerství imigranti. Svet je rozmanitá záhrada a ako komplexné systémy si vyžaduje umiernenosť a cit pre správnu mieru. 

Kľúčový koncept pre IDW je tzv. „steelmaning“ (alebo steel woman pre rodové vyváženie) ako protiklad slameného panáka (strawman) a teda karikatúry názoru oponenta. Ide o long-form obsah a určitú anti-debatu, kde je cieľom, aby sa diskutéri naučili od seba niečo nové, nie sa porazili. Druhý dôležitý aspekt IDW je, že sami si prešli určitou perzekúciou a hovoria za tichú väčšinu – ľudí zo stredného názorového prúdu, ktorí majú pocit, že nemôžu slobodne vyjadriť svoj názor a sú často prehlušovaní extrémistami zľava aj zprava.

Keďže mám stredo-ľavicové názory a hodnoty, tak sú mi najbližšie z IDW práve Eric Weinstein, ekonofyzik a jeho brat Bret Weinstein, evolučný biológ, ktorý bol vyhnaný zo svojej školy Evergreen za principiálne postoje proti segregácií (tentoraz belochov na škole). Bret Weinstein tiež prispieval do Edge.org.    

Postmodernizmus a komplexnosť sveta

Ono keď postmodernizmus kritizuje kotlebovec, a keď ho kritizuje ekonofyzik Eric Weinstein či psychometrik Jordan Peterson, tak ide o trochu iné projekty, a podľa toho k tomu treba pristupovať.

Treba povedať, že existuje zdravé a zodpovedné jadro postmodernizmu, ktoré sa do istej miery prekrýva s poznatkami vedy o komplexite. To čo kritizuje napr. Jordan Peterson sú vyšinuté, príliš relativizujúce, neužitočné a nepravdivé tvrdenia na extrémnych okrajoch postmodernizmu a ľavice. 

Ako som napísal vyššie hodnotovo mám bližšie k ľavici a bratom Weinsteinovcom, ale Petersonov projekt chápem ako snahu vysvetliť komplexitu širokej verejnosti a zároveň brániť útokom na vedu a prílišnej politike identity a politickej korektnosti. Jeho kritici namietajú že je to neokonzervatívne, reakčné a namierené proti pokroku a rovnosti. Skúsim ich ale korigovať, a priblížiť čo sa Peterson snaží povedať.

Jordan Peterson vychádza z toho, že ľudia majú rozdielne osobnosti podľa piatich veľkých osobnostných čŕt. Tie spôsobujú, že rôzni ľudia majú rôznu toleranciu k riziku a neurčitosti. Poriadkumilovnejší ľudia sú konzervatívnejší, kreatívnejší ľudia sú liberálnejší. To sa prejavuje v demokratických voľbách tým, že volia iné strany a kandidátov.

Peterson tvrdí, že potrebujeme byť jednou nohou v poriadku (stabilnom zázemí) a druhou v chaose (kreativite). Táto potreba správnej miery je prítomná v rôznych oblastiach – napríklad mentálny stav zvaný „flow“ sa vyznačuje tým, že človek je na hrane svojich zručností a stratí pojem o čase, keď robí niečo čo ho veľmi zaujíma a čo je náročné, ale zároveň to nie je príliš nad jeho schopnosti. V komplexných systémoch je dôležitá správna miera, lebo sú plné nelineárnych vzťahov.

Ďalej Peterson často hovorí o dvoch štatistických distribúciách. Teda keď si zoberieme populáciu, tak v niektorých dimenziách budú štatistické rozdiely napr. medzi ženami a mužmi v otázke toho, či ich viac baví robiť s ľuďmi, či vecami. Tieto hodnoty sú normálne rozložené podľa Gaussovej krivky, ktorá vyzerá ako zvon. V strede distribúcie môžu byť rozdiely len mierne, ale na chvoste môžu spôsobovať enormné rozdiely (napr. 10x viac mužov vo väzeniach kvôli oveľa väčšej agresivite na chvostoch distribúcie – keby sme zoradili ľudí podľa toho ako fyzicky agresívni sú, tak z prvých sto ľudí bude drvivá väčšina mužov). Podobná dynamika je u ľudí, ktorí sú „posadnutí“ prácou s vecami, ako oprava strojov, murovanie domov. Toto ale nemá zľahčovať fakt, že ženy sú na pracovisku diskriminované.

Len to ilustruje fakt, že v niektorých povolaniach skoro absentujú ženy, a v iných zasa muži. A nie je to len kvôli diskriminácií, ide skôr o väčšiu možnosť voľby. Napríklad v liberálnych a rovnostárskejších krajinách ako v Škandinávii sú tieto rozdiely paradoxne výraznejšie ako v nerovnostárskych spoločnostiach. Napríklad The Atlantic píše o tom, že čím viac rovnosti, tým menej žien v technických STEM odboroch. To nevylučuje fakt, že programovanie vymyslela žena a že dnes sú v mnohých krajinách ženy vzdelanejšie, a že napr. viac žien ako mužov študuje v USA matematiku. Len potom ide veľká časť z nich do učiteľskej profesie, učiť ľudí a nie sa zapodievať vecami a objektmi. Kamarát Pavol Hardoš, ktorý zastáva opačný názor, tvrdí že toto treba vnímať dynamicky ako dočasný pokles žien v STEM v rovnostárskych krajinách (krivka v tvare J) a po čase to môže byť naopak. Možno, len sa to nedá teraz overiť.    

Problém nerovnosti sa ale nedá dobre a dostatočne ilustrovať Gaussovou distribúciou. Napríklad výška ľudí je normálne distribuovaná na Gaussovej krivke. Niekto má vyše dva metre, niekto zasa menej ako 150cm. Ale nestretnete človeka, ktorý má dva kilometre. Bohužiaľ toto v dimenzií bohatstva a napr. umeleckého a akademického úspechu ale že vôbec neplatí. Človek, ktorý má čisté bohatstvo 10 000 eur sa môže stretnúť vo výťahu s Jeffom Bezosom, ktorý má nejakých 100 miliárd eur. To je rozdiel 7 magnitúd – teda Jeff Bezos je desať-milión-krát bohatší. Je ako veľmi zriedkavé ale nepredstaviteľne obrovské zemetrasenie, ktoré prichádza raz za 300 rokov, v porovnaní s malými zemetraseniami, ktorých sú tisícky ročne a ani ich necítime. Táto distribúcia sa volá Pareto distribúcia a je prítomná v x oblastiach v spoločnosti aj v prírode. 

Kým veda v súčasnosti je ešte v paradigme Gaussovej distribúcie, veda o komplexite prináša zistenia, že Pareto distribúcia je tak bežná, že by mala byť štandardom a základom pre novú paradigmu založenej na Pareto distribúcií. Ako veda o komplexite a veda o zemetraseniach.

Asi tušíte prečo je Gaussova paradigma nedostatočná. Ak by ste sa ocitli s Jeffom Bezosom vo výťahu, tak by ste obaja mali priemerné bohatstvo 50 000 005 000 eur. Podobne má napr. priemerný Švajčiar čistý majetok 500 tisíc dolárov, čo ho robí občanom najbohatšej krajiny sveta podľa majetku. Ale už chápete, kde je problém – priemerný Švajčiar neexistuje a je to v tomto prípade neužitočná abstrakcia.

Ľudia ako Jordan Peterson upozorňujú na tento problém obrovskej nerovnosti. A že nemožno ho prisúdiť len kapitalizmu. Zoberme si umenie a šou biznis. Spomínaný Joe Rogan, ktorý je tiež súčasťou IDW, má najpočúvanejší podcast na svete a miliardu stiahnutí a pozretí na youtube. Je to ten istý princíp. Kým bežný youtuber má možno pár stovák pozretí, tak Joe Rogan má opäť milióny krát viac. Podobná dynamika je pri akademických citáciách. Ak je Jeff Bezos najbohatším, tak stále je chudák oproti Alexandrovi Veľkému, ktorý osobne vlastnil celý Egypt a mal v prepočte asi 5x väčší majetok. Možno neoficiálny majetok Vladimíra Putina je 2x väčší ako Jeffa Bezosa. Podobne kráľ Mensa Musa I z Mali mal asi 4x väčší majetok ako Bezos.  

Je to nespravodlivé? Asi Putinov majetok je ťažšie obhájiť než Bezosov. Ale stále zostáva pocit, že toto nie je ok. Jordan Peterson tiež nie je „konzervatívny mesiáš“, ktorý by tento stav obhajoval, len upozorňuje, že toto je veľmi hlboký problém a vzorec. Že hierarchie vnikajú okolo hocijakej arbitrárnej hodnoty a vytvárajú veľké nerovnosti, kde väčšina ľudí je zaseknutá na nule a spodku pyramídy. Je pritom jedno, či ide o konzervatívne, liberálne, sekulárne či náboženské hodnoty. A tento problém spôsobuje depresiu. Toto sa snažil ilustrovať Peterson v príklade s homármi, ktoré vznikli pred 350 miliónmi rokov, ale fungujú na ne antidepresíva, ako na nás. Uvedomujú si hierarchie. Pritom pointa nie je vybudovať hierarchie okolo konzervatívnych hodnôt. Aj keď budú hodnoty super progresívne, vždy bude väčšina ľudí zaseknutá na spodku pyramídy a polo-depresívna.

Ako hlboký problém je nerovnosť? Zoberte do ruky uhlie a hoďte ho o zem. Dostanete pár veľkých kúskov a nespočetne malých kúskov veľkých ako prach. Toto je tiež Pareto distribúcia, ktorá vzniká v komplexných systémoch aspoň zo 16 dôvodov. Zoberte si výšku stromov – opäť Pareto distribúcia – pár ozrutných sekvojí a nespočetne veľa malých kríkov. Zemetrasenia sme už spomenuli, od nich sa odvíja celá metafora a paradigma.

Príležitosti Pareto sveta – poďme spolu objavovať ložiská zlata           

Podobne ako bohatstvo sú veľmi nerovnomerne rozložené aj príležitosti na efektívne zlepšenie sveta. A to je dobrá správa. Tu je veľmi vhodná paradigma hľadania zlata – drvivá väčšina zemského povrchu ho nemá, ale je pár veľkých ložísk, len ich treba objaviť. Podobne niektoré problémy aj riešenia sú o magnitúdy efektívnejšie než iné.  

Ľavičiari, ktorí sa dožadujú politickej korektnosti vychádzajú často z konzekvecialistickej etiky. Teda napríklad dôsledok (konzekvencia) diskusie o rozdieloch medzi pohlaviami, či populáciami, či kritika istých netolerantných aspektov islamu môže niekomu citovo ublížiť, alebo zvýšiť nenávistné prejavy voči menšinám, či zabrzdiť pokrok v ľudských právach. A táto pohnútka zamerať sa na dôsledky je pochopiteľná a dokonca úctyhodná. Problém je, že vedci musia operovať pod deontologickou etikou „dodržovania pravidiel“ – vedeckej metódy, ktorá je ich „jediným bohom“. Nejde o dôsledky, ale o „hovorenie pravdy“ – teda potvrdenie, či vyvrátenie hypotézy bez ohľadu na pocity a dôsledky (napr. atómová bomba). Problém vedy je prevládajúca súčasná Gaussova paradigma a nedostatočné ocenenie komplexity a Pateto sveta. Tu sa môže postmodernizmus stretnúť s vedou o komplexite a viesť produktívnu diskusiu. Toto je miesto pre skratku STEAM, kde A predstavuje Liberal Arts. Tvrdé vedy nemusia prehrať, aby mohli vyhrať „gendrové štúdia“. Veda nie je západný výmysel a veda nie je len jedným zo spôsobov poznávania sveta.

Veda je „jedinou hrou v meste“ ale potrebuje filozofiu a (post?)humanizmus, aby jej určili hodnoty a ciele, ktorými sa riadiť. Poznatky vedy môže niekto vytrhnúť z kontextu a zneužiť na ospravedlnenie diskriminácie či páchanie zla. Je to ostrý nástroj, ktorý potrebuje hodnotové zázemie. Ale rovnako potrebuje správnu mieru kritiky a podnety z mnohých kultúr a filozofií.

Ľavica svoj konzekvencialistický prístup k vedeckej „pravde“ v súčasnosti výrazne preháňa a svoj puritánsky či sektársky zápal pretavuje do honu na bosorky. (Nehovorme o rozdieloch, lebo to môže niekoho zraniť). Potrebujeme vyváženú diskusiu umiernených ľudí dobrej vôle s rôznymi pohľadmi. A nie urážky a šikanu z ľavicových, či pravicových extrémov.   

 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak by hmyz vyhynul, ostali by nám dva týždne života. Ale ľudia radšej zachraňujú pandy

Slovenská odborníčka na hmyz o práci vo Veľkej Británii.

Víťazky diskvalifikovali, lebo sa v cieli držali za ruky

Pre gesto môžu prísť o olympiádu.


Už ste čítali?