Keby som zakladal stranu III

Autor: Jakub Šimek | 26.3.2019 o 9:59 | (upravené 26.3.2019 o 10:12) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  351x

​Ako by vyzerala metamoderná strana pre 22. storočie?   Šum okolo možnej strany Andreja Kisku a Ivety Radičovej ma inšpiroval znovu sa zamyslieť nad „ideálnou politickou stranou“.

Metamoderna je umelecký, filozofický a politický smer, ktorého obrysy sa v súčasnosti len tvoria. Príklad z umenia spred vyše 10 rokov sú filmy Wesa Andersona a istá „nová úprimnosť“, ktorá prišla po cynizme 90-tych rokov. Vo filozofii a politike ide o zahrnutie a prekonanie modernizmu (vedecký racionalizmus, ale aj história imperializmu) a postmodernizmu (relativizmus = vzťahy a postavenie v sieťach je dôležité, ale aj istý nihilizmus).

Novší politický subjekt často zahŕňa a kombinuje rôzne ideológie svojich predchodcov. Napríklad sociálna demokracia zahŕňa požiadavku po sociálnom štáte, ale v rámci liberálnej demokracie. „Zelené“ strany k tomu pridávajú požiadavku udržateľnosti ekosystémov a ochrany prírody. Pirátske strany sú fenoménom posledných desiatich rokov a majú meno odvodené od švédskej stránky na zdieľanie „pirátskeho online obsahu“ The Pirate Bay. Teda okrem vyššie spomínaných tém sa zameriavajú aj na slobodu slova, ochranu súkromia v online svete a reformy duševného vlastníctva smerom k „open source“.

Metamoderná strana by podobne reflektovala na čo najviac dimenzií a pozitívnych hodnôt a snažila sa o súlad politík, ktoré sa ich snažia dosiahnuť. Rovnako by si uvedomovala, že nejaký sociálny problém, napríklad generačná chudoba alebo nerovnosť v odmeňovaní či participácií žien v niektorých profesiách je kombináciou možno desiatok faktorov a príčin, a teda nedá sa vysvetliť jednoduchým naratívom o „zlých kapitalistoch, dobrých pracujúcich“. Metamoderná strana by sa snažila o win-win riešenia a teda hry s pozitívnym súčtom, kde nemusia muži prehrať, aby ženy mohli vyhrať (či naopak). Kde nemusia moslimovia prehrať, aby mohli kresťania vyhrať (či naopak).

Rivalita bola počas dejín prospešná a evolučné tlaky a vzájomné konflikty nám pomohli tvoriť pokrok a vynálezy. Ale v súčasnosti kvôli exponenciálnym technológiám musíme opustiť mentalitu rivality a hier s nulovým súčtom (win-lose). Lebo v „nukleárnej zime“ a s tým spojenej neúrode a rokom bez slnka sa všetky win-lose hry zmenia na lose-lose hry s negatívnym súčtom.

Teda otázka nie je či roboty nahradia ľudí, a či bude stačiť univerzálny základný príjem. Otázka je, či sa vôbec ľudstvo dožije 22. storočia. Nick Bostrom píše, že pravdepodobnosť, že sa to nestane, je asi ako keď hodíte kockou a padne šestka. Možno aj vyššia. Teda problém nie je len riziko katastrofickej klimatickej zmeny. Problém je celá rada existenčných rizík a čo ich spája a generuje vyzerá byť rivalita a rivalistická dynamika.

Snahu o vytvorenie novej ekonomiky postavenej na anti-rivalistických základoch a základoch hojnosti volajú bratia Eric a Bret Weinstein ako „Game B“. Je to protiklad doterajšieho ekonomického a politického vývoja postaveného na rivalite a boji o prežitie v mentalite sústavného nedostatku.

Nie je to komunizmus, lebo aj ten bol postavený na rivalistických základoch (pracujúci verzus kapitalisti, RVHP verzus NATO).

Pointa je, že vďaka rivalite sme doteraz technologicky napredovali, dosiahli mnohé úspechy a pokrok, a populácia narástla na 7 miliárd. Technológie sú Džin, ktorého nevieme dať naspäť do fľašky. No ledva sme prežili 20. storočie s jadrovými zbraňami.

David Schmachtenberger vysvetľuje oveľa jednoduchšie to čo filozof Nick Bostrom nazýva „hypotéza krehkého sveta“. V podstate exponenciálne technológie prinášajú čoraz silnejšie nástroje a čoraz väčšie „páky“ pre naše rozhodnutia. Keď sú naše rozhodnutia zlé, tak kópia ako nástroj spraví oveľa menej škody než atómová bomba.

Kým na atómovú bombu potrebujete mať štátnych aktérov, na biotechnologické zbrane možno bude o 10-20 rokov stačiť partička teenagerov. Nie je ťažké predstaviť si, že táto dynamika smeruje k seba-záhube ľudstva. Nick Bostrom navrhuje možné riešenia ako efektívne a masívne sledovanie populácie.

To mi pripomína súčasné čínskej dystopické smerovanie, keď v Šanghaji dostanete správu, že sa vám stiahli peniaze z WeChatu za pokutu, lebo práve prechádzate ako chodec na červenú, či mimo prechodu, a kamera vás zachytila a rozpoznala vašu tvár.

David Schmachteberger je v tomto optimistickejší a myslí si, že jediné riešenie je zlepšiť naše kolektívne a individuálne kapacity, smerom zdola-hore a vzájomne (peer-to-peer), lepšie tvoriť zmysel (sensemaking), rozhodovať sa (choice-making), a konať (agency, actuator capacity).

Teda buď dosiahneme nejaký vyšší stupeň koherencie ako ľudstvo ako nejaký super-organizmus, ale zároveň spoločenstvo suverénnych, rozumných a slobodných jedincov. Alebo sa môžeme dostať do tisícročnej dystópie, pri ktorej je čínsky príklad vyššie, či Minority Report len slabým odvarom. Alebo sa tiež nemusíme dosť pravdepodobne ako ľudstvo dostať cez úzke hrdlo exponenciálnych technológií do 22. storočia.

 

To sú zhruba výzvy a príležitosti pre metamodernú stranu, ktorej snahou by malo byť dostať ľudstvo do 22. storočia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak by hmyz vyhynul, ostali by nám dva týždne života. Ale ľudia radšej zachraňujú pandy

Slovenská odborníčka na hmyz o práci vo Veľkej Británii.

Víťazky diskvalifikovali, lebo sa v cieli držali za ruky

Pre gesto môžu prísť o olympiádu.


Už ste čítali?