Ako som príliš korigoval svoj názor na diskrimináciu dievčatka v trnavskom kostole

Autor: Jakub Šimek | 1.6.2019 o 17:23 | (upravené 1.6.2019 o 20:09) Karma článku: 5,26 | Prečítané:  2084x

Poznáte ten typ príbehov, pri ktorých máte pocit, že ste na chvíľu stratili vieru v ľudstvo. Napríklad susedia, ktorí nechcú povoliť rampu pre vozíčkara. 

Prípad rómskeho dievčatka, ktoré malo sedieť počas prvého svätého prijímania v Trnave oddelene (ale vďaka osobnej intervencii župana Jozefa Viskupiča nesedelo) som považoval za podobný príklad diskriminácie a rasizmu.

Potom som čítal vyjadrenie rodičov, kde odznel fakt, že aj medzi tými ostatnými deťmi bolo rómske dievčatko (ktoré je ale z ich školy a fary, a s nimi sa od začiatku pripravovalo), tak som korigoval svoj prvotný názor, že ide o čistý rasizmus. Dal som si to do kontrastu s mnohými prípadmi keď Rómov nepustia do *reštaurácie* a krčmy. (Zažil som to na vlastné oči minulý rok počas dvoch dobrovoľníckych dní v Plaveckom Štvrtku s kolegami – keď sme chceli pozvať žiakov, s ktorými sme skrášľovali okolie školy a hrali futbal, na kofolu a zmrzlinu, tak sa zdráhali, že „Do tej reštaurácie oni nemôžu“.) Potom som ale na ďalší deň čítal zbežne článok o iných prípadoch segregácie *v kostoloch* na Slovensku a uvedomil som si moje dve chyby v úsudku.

V skratke moja prvá chyba bola v tom, že som nebol dobre *kalibrovaný* v zmysle tzv. bayesiánskeho odhadovania pravdepodobností. Teda na začiatku som zdieľal tento šokujúci prípad z Trnavy, lebo som si bol, dajme tomu, na 95% istý, že ide o rasizmus a segregáciu. Po prečítaní rozhovoru s rodičmi som si tento odhad *príliš* výrazne korigoval a aktualizoval, dajme tomu na 45%. Teda, že väčšia pravdepodobnosť je, že ide o ľudskú malosť a ukrivdenosť zo strany *niektorého*, alebo *viacerých* z rodičov, že oni platili 30 eur a ona nemusí (asi nie všetkých rodičov, lebo v tej skupine rodičov je aj župan Viskupič, ak tomu dobre rozumiem). A preto som sa po novom nazdával, že nie je dôvod prehnane emotívnej reakcie v zmysle skupinového „honu na bosorky“ (rodičov, farníkov...), tak typickej pre dnešné sociálne médiá. Lebo prvé prikázanie internetovej éry, na rozvoj mieru a zdravia (nekonečná hra, v ktorej musíme žiť a prosperovať spolu a zveľaďovať svoje okolie a vzťahy) v dnešných kultúrnych vojnách je *nešír outrage porn* – teda nešír lacný a plytký clickbait bulvár.

No neprečítal som si viac článkov a pohľadov a hlavne som urobil chybu v tom, že som zabudol na „vonkajší pohľad“ – teda spýtať sa „Aká je prvotná štatistická pravdepodobnosť, že sa diskriminuje?“ a  „ako bežná je segregácia v kostoloch?“. To bola moja druhá chyba, že som si zobral kategóriu „krčmy a reštaurácie“ a nespýtal som sa na kategóriu „kostoly“. Ak by som to spravil, tak by som musel svoj odhad po zistení novej informácie (bolo tam ďalšie dievča – Rómka) korigovať oveľa jemnejšie, napríklad z 95% na 75% že ide o rasizmus a že predsudky tam zohrávali nejakú úlohu, a dosť pravdepodobne aj hlavnú úlohu.

[Nikdy by ste ale nemali odhadnúť pravdepodobnosť na 100%, či 0%, lebo napr. meteorológovi by to pokazilo kariéru, kvôli hodnoteniu tzv. Brierovho skóre, ktoré používajú meteorológovia na meranie svojej presnosti predpovedať počasie, a tiež už aj niektorí hobby open source analytici  a analytici v spravodajských službách (a o 200 rokov hádam aj novinári a komentátori ak dovtedy nevymrieme ako ľudstvo za 2 dekády na jedno z tucta existenčných rizík, ktoré média spolu s polarizáciou a rivalitou zosilňujú), a ktoré je veľmi citlivé na tieto dva extrémy (100%, 0%), je to akoby ste boli nekonečne zle kalibrovaní – viac v Tetlockovej knihe Superforcasting]

.....................

(tu som mal skončiť ale nerozumne pokračujem..)

Mám ale otázky a poznámky

1. Koluje tu taký meme, že Donald Trump bol požehnaním pre médiá, lebo teraz majú viac predplatiteľov a vyššie zisky. Ono mi to pripomína človeka, ktorý je nadšený z toho ako mu fetovanie zvyšuje produktivitu.

Ľudia ako Nassim Taleb by povedali, že toto krátkodobé zlepšenie produktivity je na úkor zvyšujúcej sa krehkosti - erózie svojho „baselinu“ (zdravia a vitality – schopnosti reagovať a múdro voliť možnosti). Teda „človek fičí pár dní, mesiacov, či rokov a je o trochu produktívnejší, ale potom sa jedného dňa rozsype“.  Podobný koncept z kontextu kolapsu civilizácií je Tainterova krivka v tvare „S“. S fenoménom bulvarizácie médií a politickou polarizáciou je to podobne.

2. Chápem Denník Postoj, snažia sa brániť často neprávom démonizovanú a napádanú cirkev, ale občas tým zachádzajú do „motivovaného uvažovania“ (uprednostňujú prvotný úsudok pred novými faktmi) a tiež to preháňajú s reagovaním na kultúrne vojny v zmysel win-lose a trollovania progresívcov (ktorí musia podľa ich obmedzeného uvažovania prehrať, lebo sú oponenti v kultúrnom strete – pritom by mohli vyhrať obe strany – napr. registrované partnerstvá pre všetkých, nielen homosexuálov, ako prijali teraz vo Veľkej Británii, atď). Politika identity sa dá poraziť iba tak, že ju vyhlásite za nudnú a proste sa nebudete priživovať na bulvarizácii médií a šírení strachu, hnevu, hejtu, hnusu... lebo sú to supernormálne stimuly, ktoré sa šíria rýchlejšie a ľahšie ako láska a krása, prispejú síce k nárastu krátkodobých ziskov, ale za cenu zničenia zdravia informačného ekosystému, a teda ekosystému na tvorbu zmyslu (sense-making) a múdreho kolektívneho rozhodovania (choice-making a hľadanie all-win-win riešení verzus decision-making - optimalizácia a politizovanie okolo pár existujúcich zastaraných riešení).

3. Viem sa vcítiť do menšín (napr. praktizujúci veriaci vo veľkomestách sú menšina, na dedine väčšina – kontext je dôležitý) a viem sa vcítiť do ľudí (obaja rodičia boli politickí väzni, ich kamoška sa vrátila z väzenia v zacínovanej rakve), ktorým nie je úplne pochuti ak „protiteroristická jednotka vyšetruje kostol“. Preboha živého signalizácia je dôležitá! Signalizovanie, a teda to, aké signály vysielame je možno polovica hodnoty toho čo robíme. Toto fakt pripomína nejakú čínsku distópiu alebo totalitu boratovského typu, kde sa napr. „ateizmus vyhlási za terorizmus“. Nemôže si polícia proste tú jednotku nejak rozčleniť, aby sa niečo čo má v názve „protiteroristický“ nevenovalo kostolom ani diskriminácií napr. v krčmách či školách? Chápem, že sa venujú extrémizmu, a všetka česť, ale preboha.

4. Matovič a jeho outrage marketing. Neviem, poznáme Matoviča a teda máme už spomínaný vonkajší pohľad (outside view) aké robí on mediálne stunty a bolo by minimálne zodpovedné od médií (zatiaľ som zachytil len Postoj) vôbec poukázať na to, že Matovič využil túto tragédiu na outrage marketing jeho kandidáta pred voľbami (weaponizoval spravodlivý hejt verejnosti voči údajnej veľkej neprávosti a diskriminácii).

Čítal som rozhovor s matkou dievčatka, ktorá použila slovné spojenia v zmysle: „môžem ísť na detektor lži“ a „škoda, že som si to nenahrala na telefón“. Preto sa vynára otázka či a aký kontakt mali ľudia od Matovičovho/Viskupičovho tímu s poškodenou matkou pred udalosťou v kostole, kde sa malo segregovať, ale Viskupič tomu zabránil ako jeden z rodičov? Teda išlo o autentickú intervenciu? Mediálny stunt? Alebo o kombináciu oboch? (naozaj sa to mohlo emergentne vyskladať – aj ochota pomôcť a intervenovať, aj to inštrumentálne využiť v kampani, ktorá inak bola obrovským úspechom pre Slovensko – zvolenie prvého rómskeho europoslanca - Petra Polláka). Alebo išlo len o včasné využitie insiderskej informácie, že rodičia sa chystajú diskriminovať, a/alebo niekto nabrífoval matku až pred rozhovorom pre médiá? (ale nie napr. deň predtým). Alebo je toto obvinenie mimo a len spätná racionalizácia inak chaotických udalostí, teda fenomén, ktorý sa často deje v hlavách ľudí, ktorý veria konšpiračným teóriám a nemajú cit pre komplexnosť, detail a väčšie rozlíšenie. Tu je dôležitý opäť baseline (Bayesian prior probability) - vonkajší pohľad (Aký je bežný modus operandi Matoviča?) Tých otázok a možností je určite viac. 

Opakujem, tú pravdepodobnosť, že to bolo koordinované zo strany Matoviča/Viskupiča s matkou dopredu pred udalosťou odhadujem možno niekde na 25-35% (relatívne nízko), ale médiá by sa mali byť schopné zamyslieť sa nad fenoménmi ako outrage marketing, bulvarizácia médií, weaponizácia emócií, fake news, preberanie „hit pieces“ štýlu z bulváru, kde na základe nie moc robustného obvinenia vystaviame útočný článok na konkrétneho jedného človeka a ešte k tomu pridáme ilustračné fotky z jeho bežného života. Teda niekedy, kým nebol človek právoplatne odsúdený, tak sa v médiách používali len iniciálky jeho mena. Od toho sa dávno upustilo a už to je peklo pre bežných ľudí. Teraz sa robia o obvinených (často mimo súdu) ľuďoch pôsobivé, čítavé hit-piece články s detailom na kvalitné fotky a emóciu (taký akože long-form bulvár).      

5. Neschopnosť médií vytvoriť naratív s vyšším rozlíšením a s viacerými perspektívami. Naozaj musíme byť zaseknutí v tomto postmodernom buď-alebo móde? Buď si za náboženstvo, alebo si za vedu? Buď si za progresívne hodnoty, alebo za bezpečnosť? Buď si myslíš, že na vine sú rodičia, ktorí sú hnusní rasisti, alebo je na vine naopak len a len matka dieťaťa? Nie je oveľa tragickejšie a pritom humánnejšie poskytnúť trochu viac komplexný obraz reality vo väčšom rozlíšení? Reality, kde sa mieša ľudská malosť, ale aj pochopiteľné rozhorčenie nad nespravodlivosťou, rasizmus, predsudky s outrage marketingom, kostol s protiteroristickou jednotkou? Možno Andrej Bán vie robiť takéto reportáže, ale bolo by super, keby mali média aspoň takú ambíciu a nové prvé prikázanie v dobe digitálnych kultúrnych vojen – „nebudeš sa priživovať na outrage porn“.

6. To čo ľudí oprávnene štve na politike identity a na postmodernom „buď-alebo“ diskurze binárnych možností je:

 1) diskusia vo veľmi nízkom rozlíšení. Tak si putovali inak podnetné a komplexné myšlienky postmodernizmu z Francúzska do USA – kde z nich (pre USA) typicky vyrobili pár-bodový manuál pre lenivých aktivistov a pridali poriadnu dávku puritánstva. A tak vznikla tzv. Francúzska teória – čo nemá nič spoločné s Francúzskom, ale je to chránená dielňa pre istý typ akademikov/kazateľov/teológov/ideológov, kde vyrábajú nové pojmy a koncepty na počkanie a bez toho, aby museli odísť od počítača a na chvíľu „vypadnúť z budovy“). Tu sa napr. mýli Jordan Peterson a jeho kritika postmodernizmu je prehnaná. Problém je lenivosť a tá je všade. Mýli sa trochu aj trio akademikov za tzv. "Sokal Squared" hoaxom, ktoré spopularizovalo termín "grievance studies" - ich omyl je podobne ako u mňa v zlej kalibrácií a slabom dôraze na "vonkajší pohľad" - väčšina vysokých škôl má problém s ideológiou, kvôli zastaranému "broadcast" modelu výučby "zhora na dol", nie len aktivistické disciplíny (tie sú na tom ale rádovo horšie než zvyšok). Viac som o tom písal v článku Sokal Cubed.     

2) Druhá vec čo štve ľudí (ako mňa, rozumej ľavičiar s progresívnymi hodnotami) na postmodernom diskurze je trollovanie a bulvarizácia cez zámerné preháňanie a taktické, krátkozraké a inštrumentálne menenie významu termínov s cieľom vyhrať nad oponentom v konečnej hre s nulovým súčtom (win-lose rámec myslenia), alebo ho umlčať a zahanbiť. Teda krátkodobo takto aktivisti vedia vyhrať, ale dlhodobo vytvárajú ľudí závislých od hejtu a rozhorčenia – „Poprosím dvojité rozhorčenie s rannou kávičkou, aby som sa zobudil. Diky.“. Výsledok je erózia nášho spoločenského zdravia, pokles vzájomnej dôvery, zhoršenie mentálneho zdravia, a zvyšovanie mnohých existenčných rizík (napr. klimatická zmena, preteky v zbrojení AI a biotech)

No túto stratégiu vedia v sekunde použiť aj pravicoví extrémisti:

Napríklad akurát som si vymyslel nejaký blahovský pojem „eurobruselofašita“. Chápem, že keď nazveme Sulíka fašistom, tak je to tak outrageous a explozívne, že to proste musia ľudia šíriť a diskutovať o tom a signalizovať svoje hodnoty – a to prispieva k ziskom médií, ale aj k bulvarizácii a ničeniu zdravia nášho kolektívneho statku - informačného ekosystému na tvorbu zmyslu.

Problém je, že nejasné situácie a udalosti sú oveľa podnetnejšie na signalizáciu hodnôt  a médiá tento fakt neváhajú monetizovať ("Polka ľudí vidí modré šaty, druhá polka zlaté šaty, aké vidíte vy?"). Skoro každý, okrem kotlebovcov si myslí, že kotlebovci sú fašisti, majú neo-nazi minulosť, a aj teraz ich Lívia vo videu o feminizme vidí "miešanie rás" ako problematické (tu si môžu podať ruky s divnou woke podskupinou tzv. regresívnej ľavice, čo si myslí to isté, ale z opačného pohľadu toho, že pre zmenu bieli ľudia sú vinní za všetko zlo). Preto paradoxne diskutovať o tom či kotlebovci sú fašisti je nuda a je to tak dobré.  

Ale čo tak si zasignalizovať svoje woke hodnoty prehlasovaním toho, že Sulík je alt-right či fašista? To budú zasa šťavnaté diskusie, nechajme sa trochu uniesť, straťme cit pre mieru, veď to sú len okovy racionality! (Osobne si myslím, že kotlebovci sú alt-right fašisti a identitári, Sme rodina sú "alt-lite" v zmysle, že sa tiež vezú na hejte a burcovaní vášní okolo slovenskej kresťanskej identity a jej ochrany.) Samozrejme Sulík ako urazený Kain zatrolluje teraz úspešných progresívcov a povie, že jemu je Kollár bližší, takže nakoniec to bude aj taká seba-napĺňajúca sa veštba.   

3) Po tretie kreatívne menenie termínov otupuje empatiu, postreh a pozornosť ľudí a tým prispieva k zvyšovaniu existenčných rizík.

Ľudia, ktorým skutočne ide o progresívne hodnoty, by mali chcieť aby význam rasizmu, fašizmu a podobných prvkov ako veľkého nebezpečenstva a krivdy zostal nezmenený. A nestal sa tak len barličkou v diskusiách a prostriedkom na signalizovanie, ako woke a ideologicky presvedčený je človek vo svojej bubline. A aby sa nestala orwellovská zmena významu termínov živobytím nejakej chránenej dielne premotivovaných aktivistov bez správnej miery, citu a hĺbky.

 

7. Prejdime z binárnej „buď-alebo“ logiky postmodernizmu do „áno-a-aj“ logiky metamodernizmu. Potrebujeme metamoderné prístupy inklúzie, prekonania rozporov a hľadanie *konsenzu* na báze lásky, krásy a spoločných hodnôt ako protiklad *politizácie* nových a nových oblastí cez strach, hejt a outrage marketing.

Teda potrebujeme zahrnúť a prekonať rôzne pohľady (modernizmus a postmodernizmus) a obavy a hodnoty a nájsť nejaký spoločný rámec a meta-naratív spoločného fungovania pre dlhodobé, „nekonečné hry“ (rozvoj života, zdravia, vitality, antikrehkosti ekosystémov). To sa dá tak, že sa spýtame „Existujú nejaké all-win-win riešenia na daný problém?“ a povieme siPoďme ich nájsť a rapídne ich otestujme!

(hľadanie ako protiklad optimalizácie – search vs optimization algorithm). Samozrejme, keď chce niekto segregovať a diskriminovať, tak explicitne uvažuje vo win-lose rámci hry s nulovým súčtom a neberie ohľad na pocity a dôstojnosť druhého človeka. A ide mu pravdepodobne viac o politiku identity a o krátkodobé konečné hry (verzus nekonečné hry) o moc a o taktizovanie v prospech jeho kmeňa. Ono to nie je o moc menej odpudivé, keď sa to deje na úplne opačnom extréme politického spektrana regresívnej ľavici, uväznenej taktiež v kmeňovej mentalite (napr. ak by mali prístup niekde len černošskí novinári a explicitne by niekto segregoval napr. bielych heterosexuálnych mužov – oba reálne príklady z tlačovky v USA, a z hudobného festivalu vo Švédsku)

 

Vyjdime z budovy od počítača medzi reálnych ľudí a všímajme si svoje emócie a rozmýšľanie

V prípade z Trnavy sa zdá že išlo o lose-lose situáciu a tragédiu v zmysle zlyhania a prehry viacerých, či možno všetkých strán – cirkvi, ktorá uprednostnila ľudskú malosť pred duchom kresťanstva, rodičov, ktorí sa nevedeli povzniesť nad veľmi úzke chápanie spravodlivosti a svoje predsudky o inakosti, ale aj médií, ktoré čoraz ťažšie rozlíšiť od bulváru. A dosť možné je, že ide aj o zlyhanie Matoviča s Viskupičom, ktorí uprednostnili predvolebné taktizovanie a prispeli tak svojou troškou k rozvratu nášho informačného ekosystému.

No aj pre mňa stále zostáva poučenie, že aj napriek týmto trom ďalším stranám, kde som sa snažil priblížiť kontext a svoje uvažovanie o probléme zväčšujúcej sa politickej polarizácie, stále ostáva fakt z prvej strany – podcenil som vonkajší pohľad a štatistiku diskriminácie a nenašiel som si čas na prečítanie viacerých článkov a utvoriť lepší a koherentnejší obraz reality, ktorá je aj po mojom mudrovaní od počítača stále pre mnohých Rómov z hľadiska diskriminácie neutešená. To je veľmi slabé slovo – lebo v x dimenziách sa ich život zhoršuje a to má odraz na makro úroveň – zhoršujúce sa vzdelávanie, zdravotníctvo, zhoršujúci prístup k sanite v medzinárodných rebríčkoch ako SDG Index. Preto opakovane propagujem a navrhujem tri priority - 1. znižovanie generačnej chudoby, 2. boj s finančnou kriminalitou a 3. cirkulárna ekonomika & vesmírny priemysel - ako hlavné ciele pre Slovensko do roku 2030. Cez tieto priority si vieme potom vybudovať know-how a zdieľať ho s celým svetom.   

Receptom je stretávať sa viac s odlišnými ľuďmi a názormi fyzicky, viac sa venovať sebareflexii a meditačným technikám a budovať si cit pre hľadanie win-win riešení, ale bez toho aby sme ignorovali akútne problémy a nespravodlivosť v spoločnosti, systéme a v bežnom živote. Otázka je ako hľadať a tvoriť kolektívny priestor a techniky ako anti-debata kde hovoríme jeden na druhého a nie jeden cez druhého. Kde sa najprv uistíme, že presne rozumieme druhým a vieme zopakovať ich myšlienky tak, že s nami budú súhlasiť, až potom ideme do protiargumentu.

 

Poznámka na záver. Snažme sa "neweaponizovať" podobné komplexné príbehy a ľudské tragédie v kultúrnych vojnách a v politickom boji, inak sa nám to škaredo vráti. Peter Limberg a Conor Barnes z Intellectual Explorers Club prišli so zásadným textom, ktorý definuje súčasné „mimetické kmene“ v niečom, čo oni nazývajú Culture Wars 2.0 - vojna, ktorá je na rozdiel od studenej vojny a kultúrnej vojny 1.0 multipolárna a nie dvojstranná. Odporúčam si pozrieť poslednú časť textu s odporúčaniami a riešeniami ako anti-debata. Navrhujú aby sa debaty rozdvojili na dva formáty – športová debata, kde je cieľom „zničiť“ súpera dobre vystavanými argumentmi a potom „sense-making“ debaty, ktoré budú vystavané na princípe anti-debaty. Podobné návrhy som počul aj z racionalistickej komunity, napríklad technika steelwoman (alebo steelman, steelmanning) verzus technika strawman (slamený panák) od zakladateľky CFAR Julie Galef. 

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Elena Eleková

Pavúky z Pezinka sa rozliezajú

Výjavy zo súdu s vrahmi Kuciaka rozrušujú.


Už ste čítali?