Buďme deti rastlinných hamburgerov, buďme deti kvetov a pralesov

Autor: Jakub Šimek | 12.6.2019 o 17:30 | (upravené 13.6.2019 o 11:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  253x

Róbert Chovanculiak uverejnil na blogu INESS úryvok zo svojej knihy Pokrok bez povolenia, v ktorom prezentuje tézu „buďme deti hamburgerov, kapitalizmus nás robí morálnejšími a socializmus naopak“. 

Na to zareagoval antropológ a ekonóm Jakub Dovčík a predniesol antitézu „nebuďme deťmi hamburgerov, INESS si mýli dojmy s pojmami, netreba vidieť protiklad trh – socializmus binárne“.

Pokúsim sa o syntézu z pohľadu tretieho, a pomerne nového, pohľadu komplexity a komplexných systémov. (Ten je v kontraste s libertariánskym prístupom vyzdvihujúcim pozitíva chaotických systémov, ktoré prinášajú inovácie, a rovnako v kontraste s komplikovanými systémami a inžinierskym prístupom, ktorým sa vyznačoval reálny socializmus aj kapitalizmus minulého storočia).

Poznáte to vtipné porekadlo ľavičiarov, že „nie, neznášate pondelky, ale kapitalizmus“. Podobne by sa dalo povedať libertariánom, že „nie, neznášate socializmus, ale inžiniersky prístup a prílišnú byrokraciu“. Lenže tu pod termínom socializmus myslíme prehnané používanie tohto termínu libertariánmi v zmysle kritiky štátnych zásahov, alebo kritiku sociálnej demokracie a „diktátu Bruselu“ v zmysle napríklad „regulovania výkonu vysávačov“.

Je ale očividné, že Róbert Chovanculiak tu myslí pod termínom socializmus skutočne reálny socializmus, teda napr. totalitu bývalého režimu u nás, či vo Východnom Nemecku, kde mala Stasi jedného donášača na 64 obyvateľov. Rovnako ani raz nepoužil spojenie „voľný trh“.

(Teraz prichádza mierna iritácia)

Preto trochu nerozumiem, kde vidí Jakub Dovčík problém v argumente „morálka v kapitalizme západonemeckého typu (so silnou sociálno-demokratickou tradíciou) bola lepšia, než v demoralizovanom a špicľami prepchatom Východnom Nemecku“. Už len silná podpora AfD na východe Nemecka dnes tiež niečo naznačuje. Pritom celé tie argumenty o rozdielnych kultúrach (protestantská morálka individualizmu, verzus kolektivizmus Ázie a Afriky) automaticky odpadávajú, lebo sa bavíme o Nemecku, viac menej jednej kultúre. Môžeme ísť ešte do väčších extrémov a spomenúť Severnú Kóreu, a to ako tam deti vedia udať a poslať do pracovného tábora aj vlastných rodičov. Nikto pritom nevraví, že Južná Kórea je raj demokracie a kapitalizmus je nebo na zemi, ale kým je Južná Kórea donorskou krajinou a členom OECD DAC, tak je Severná Kórea tyranským a agresívnym režimom s vyhladovanými a nižšími obyvateľmi. Pritom hovoríme o tej Južnej Kórei, ktorá bola pred 50 rokmi chudobnejšia ako Keňa.

Dosť ma fascinuje tento žáner článkov, ktorý je jasne určený len pre vlastný kmeň niekde na stránkach Kapitálu a Jacobinu, či kolegov akademikov a umelcov. Len trochu to vyznieva ako Talebov povestný „expert, ktorý nevidí kokosy na kokosovom ostrove“.

Drahý signál je dôveryhodný signál, a preto až tak neprekvapí, že Slovák žijúci v Británii bude medzi svojimi súkmeňovcami obhajovať reálny socializmus nejakou poznámkou, že všetko je relatívne a netreba súdiť druhé kultúry. Je to ale podobné, akoby som sa chcel zapáčiť kreacionistom tým, že poviem niekde do telky, že „fakt verím, že zem má iba 6000 rokov“. Klin sa klinom nevybíja. (To že veľa libertariánov má z trhu modlu, ešte neznamená že musíme signalizovať ospevovaním či obhajovaním socializmu.)

Trochu mi to pripomína články na Guardian a NYT, ktoré ospevujú socializmus, lebo sa tam lepšie žilo ženám, či čo. Je to tak trošku opäť tento fenomén drahého signalizovania v prostrediach, kde je veľmi silná konkurencia a rivalita (akademici, umelci, novinári). Po Trumpovi je to ale dosť na nevydržanie, a pôsobí to ako „gaslighting“ bežného človeka. (Po petržalsky rozumej „zápalka“). Ten má dnes často na výber len sa tíško zmieriť s každým drístom, aby náhodu nevyčnieval z davu a nevyzeralo to, že signalizuje proti svojmu kmeňu a riskuje tým exkomunikáciu.

(Sorry jako, socík nee, koniec iritácie)  

Rád si vymením s INESSom a Róbertom Chovanculiakom rozdielne názory napr. na minimálnu mzdu, či fungovanie súkromného školstva v chudobných krajinách. No zároveň nájdeme viacero spoločných záujmov a tém – debyrokratizáciu, decentralizáciu, sociálne inovácie a tiež kritiku vzdelávania cez koncept signalizácie, ktorý pochádza z biológie. Cez podobné koncepty si pomaly upravujem svoje názory.

Stále nie som úplne nadšený z Bridge International Academies, kde rýchlo pečení učitelia v Keni verklikujú deťom niečo z tabletov v školách, ktoré majú polku steny z plechu. Na druhej strane stojí za zamyslenie fakt, že učitelia na štátnych školách v Keni dávajú svoje deti často na súkromné školy (lenže viac prestížnejšie – lebo signalizovanie je dôležité a povesť lacnej školy zanechá stopu).

Buďme deti rastlinných hamburgerov, buďme deti prírody

Je samozrejme namieste pýtať sa ako transparentne fungujú think-tanky, to robil aj nebohý Martin Filko pred x rokmi. Rovnako je dôležité nachádzať radikálne lepšie riešenia pálčivých problémov, ako klimatická kríza a iné existenčné riziká. Taktiež treba byť citlivý na vedomú manipuláciu a zahmlievanie faktov. No zároveň potrebujeme otvorenú diskusiu ľudí dobrej viery a uznanie toho, že ľudia sú rôzni, niekto má na prvom mieste slobodu, iný má súcit, a tretí má bezpečnosť. Musíme tieto hodnoty zveľaďovať a navzájom integrovať do win-win riešení.

No jedna vec je čoraz jasnejšia napríklad aj ľuďom, čo robili aktivizmus v téme blahobytu zvierat 30 rokov a museli čeliť krutej realite – percento vegetariánov v populácií sa nezväčšovalo. Tak sa dali na investovanie a tvorbu startupov v tejto téme. Výsledkom je napríklad Impossible Burger, alebo Beyond Burger, ktorý mal tento rok IPO. Teda firmy vyrábajúce hamburgre, ktoré majú ambíciu chutiť lepšie než normálny burger, a pritom sú vyrobené na báze rastlín. Dosť iný prístup má zasa Memphis Meats, firma ktorá pestuje tzv. clean meat. Ďalšie firmy ako MycoWorks vyrábajú z koreňov húb všetko - od kože, štruktúr pre clean meat, až po nábytok a stavebné materiály.

Nie je veľmi ťažké pochopiť logiku týchto firiem – chápu, že ľudia sú tam, kde sú a skôr ako z nich vyrobíme homo sovieticus, im môžeme priniesť lepšie alternatívy v x dimenziách (rastlinný burger, ktorý chutí lepšie, Tesla, ktorá je rýchlejšia a má 100x menej súčiastok...).

Môžeme ísť ešte o level ďalej a snažiť sa vyriešiť problém ako pár miliardovú medzeru medzi počtami stromov, ktoré sa vyrúbu a stromov, ktoré sa vysadia. Presne o to sa snaží BioCarbon Engineering – zmenil účel (repurposing) už existujúcej vojenskej technológie dronov, na vysádzanie semiačok z výšky vstreľovaním do zeme s pomocou AI. Firma tak dokáže vysádzať stromy 60x rýchlejšie a x krát lacnejšie.     

Áno, technológie a podnikanie nevyriešia všetky problémy sveta. Oveľa dôležitejšie je často zmeniť rámce myslenia a osvojiť si nové paradigmy, mentálne modely, či vedecké koncepty. Ale pár desiatok miliónov eur a firmy ako BioCarbon Engineering vedia zmeniť každoročný úbytok stromov na ich čistý prírastok. Bola by škoda zavrhnúť kapitalizmus, akceleracionizmus a snahu o systematickú zmenu fungovania ľudstva, aby sme sa stali čistým prínosom pre planétu aj vďaka technológiám.

...............................

 

Nasledujúca časť sa venuje trochu podrobnejšie potrebnej zmene myslenia, ktorú si vyžaduje uznanie reality, že komplexné systémy sa líšia od komplikovaných systémov a chaotických systémov.

Ekonomika je komplexný ekosystém, rovnako ako príroda a naša myseľ. Mravci majú podobnú celkovú biomasu ako ľudstvo. Spotrebujú tiež násobne viac potravy ako ľudstvo na svoj biologický metabolizmus. No zároveň sú čistým prínosom pre prírodu, na rozdiel od ľudstva. Je to spôsobené našim spoločenským metabolizmom, ktorý je na človeka výrazne vyšší od toho biologického (spoločenským metabolizmom sme ako Godzila, lebo sa navzájom imitujeme a pretekáme v spotrebe). Druhý problém je štruktúra našej výroby a spotreby – v súčasnosti máme čistý negatívny prínos, ale cirkulárna ekonomika a preberanie konceptov z prírody ako biomimikry by to mohlo zmeniť na čisto pozitívny prístup.

Stroj verzus záhrada

To čo spája neduhy socializmu a kapitalizmu 20. storočia je scientizmus a metafora stroja – prenášanie inžinierskeho prístupu z komplikovaných systémov do komplexných ekosystémov. Scientizmus je ideológia, prežívajúci neduh z 50-tych rokov minulého storočia a viera že úzke chápanie vedy, lineárnych vzťahov a strojov, dokáže vyriešiť problémy v úplne inom systéme, ktorý sa vyznačuje komplexitou – veľkou previazanosťou vzťahov a nemožnosťou určiť kauzalitu, len dispozíciu systému na určité výsledky a príbehy. To čo potrebujeme je metafora záhrady a ekosystému, nie stroja.

Najprv musíme zistiť v akom systéme sa práve nachádzame  

A potom sa podľa toho musíme správať a zvoliť vhodné nástroje. Neexistuje jedno dobré riešenie na všetko.

Pre zjednodušenie si predstavme tri systémy – komplikovaný, komplexnýchaotický. Chaotický systém sa vyznačuje tým, že na krátky čas v ňom sú pretrhnuté prepojenia a neexistujú obmedzenia, a to môže viesť ku katastrofám, ale aj k inováciám. Libertariáni majú bližšie k chaosu a ospevujú jeho schopnosť tvoriť inovácie. Predstavme si sto atomizovaných jedincov, alebo malých skupín, ktoré sa neovplyvňujú a tým nedochádza ku groupthinku. Môžeme ich zavrieť na dva dni a kŕmiť počas nejakého hackathonu, kde ich odizolujeme od vonkajšieho sveta. Tým dostaneme niečo, čo sa volá „múdrosť davov“ a je ilustráciou chaosu – navzájom nezávislých odhadov, ktoré keď sa spriemerujú tak dospejeme k prekvapivo presným výsledkom. V prípade, že ide o hackathon na nejaké kreatívne riešenia, tak zasa dostaneme s pomedzi množstva riešení, niektoré, ktoré sú výnimočne kreatívne, či inovatívne. Treba mať ale na pamäti, že chaos je dočasný jav a jeho umelé vytvorenie pre potreby inovácií si vyžaduje veľmi veľké množstvo energie.  

Naopak ľudia, ktorí majú radšej poriadok a sú konzervatívnejší inklinujú ku komplikovaným systémom, ktoré sa vyznačujú lineárnymi kauzalitami a rôznymi obmedzeniami a bariérami. Teda, asi nikto nebude protestovať proti konvencii, že všetci jazdia v krajne x naľavo, alebo naopak v krajine y napravo. To je príklad jasného usporiadaného a málo komplikovaného systému (ale stále súčasť komplikovaného systému v protiklade s komplexným systémom a chaotickým systémom).

Výrazne viac komplikovaný systém je operačná sála, kde lekári spočítajú skalpely a iné náradie pred operáciou a po operácií, aby sa uistili, že žiadne náradie nezostalo zabudnuté v tele pacienta. Kým v príklade jasného a málo komplikovaného systému  môžeme hovoriť o best practice (na Slovensku sa jazdí napravo) a existuje pár výnimiek (vyhni sa dieťaťu na ceste aj keby si mal ísť chvíľu v protismere), tak vo viac komplikovaných systémoch hovoríme o good practice (kvalifikovaný lekár si môže zvoliť viaceré cesty, ktorými sa pri operácii vydá). Komplikovaný systém si vyžaduje vysoko kvalifikovaný personál, roky remesla a praxe, ktoré doslova menia mozog, a rôzne rituály, ktoré slúžia ako kognitívne spúšťače a zjednotia identitu človeka so svojou rolou v jednotke lekárov (na chvíľu sa z vtipálka stane vážny a vážený chirurg, keď si nasadí rukavice...)

Komplexné systémy sú ako záhrada, vyžadujú si cit pre správnu mieru

Róbert Chovanculiak hovorí o tom, že ľudia v kapitalistických spoločnostiach sú morálnejší, napríklad menej podvádzajú pri istých experimentoch. Jakub Dovčík kontruje, že tieto experimenty nehovoria veľa o bežnom živote týchto ľudí, a neexistuje jednotná morálka. Napríklad niektoré spoločnosti, tie kde sa presadil kapitalizmus, sú postavené na puritánskej morálke a kladú dôraz na správanie jednotlivcov. Naopak, iné spoločnosti sú viac postavené na vzťahoch a kladú dôraz na kolektív. Výnimkou sú napríklad kapitalistické ostrovné mestské štáty ako Singapur a Hongkong. Tu je dôležité poznamenať, že z hľadiska komplexity sa „dobré vládnutie“ zle škáluje, preto nie je veľkým prekvapením, že top krajiny v rôznych rebríčkoch (napríklad transparentnosti) majú skôr milióny, či desiatky miliónov obyvateľov, a nie stovky miliónov obyvateľov.

Keď hovoríme o komplexite, musíme rozlíšiť etiku a morálku. Etika sú heuristiky rozhodovania z pohľadu prvej osoby a smerom zospodu nahor (bottom-up), bez ohľadu na spoločenské tlaky, pravidlá a konvencie. Morálka sú pravidlá rozhodovania z pohľadu tretej osoby a smerom zhora nadol (top-down) – čo sa v danej spoločnosti v súčasnosti patrí, a čo nie. Aké sú zaužívané pravidlá? Tie sú samozrejmé závislé na kontexte, a teda relatívne, ako poznamenáva Jakub Dovčík. V skratke keď sa zmení systém a prestanú platiť na čas isté pravidlá (prejdeme fázovo z komplikovaného alebo komplexného systému do chaosu), treba sa spoľahnúť na heuristiky a menšie skupiny. Dave Snowden, od ktorého čerpám väčšinu myšlienok o komplexite v tomto texte, hovorí, že v chaose začínajúceho startupu, či počas nejakej krízy kedy treba rapídne reagovať, sú vhodné max päťčlenné tímy. V komplexných systémoch sú vhodné max 15-členné tímy, a v komplikovaných systémoch 75-150 ľudí (Dunbarovo číslo).

No príklad s Východným Nemeckom a Západným Nemeckom  (kde Nemci z bývalej NDR podvádzajú viac) je podľa mňa vhodný a jasne ukazuje negatívny vplyv histórie socializmu ("štátneho kapitalizmu" - nedemokratického riadenia, kde ľudia boli pracovnými nástrojmi a štátnym majetkom, ktorý možno zastreliť pri pokuse o útek za hranice) na morálku a ochotu podvádzať viac.

Áno môže to byť aj preto, že ľudia na východe Nemecka sú chudobnejší, alebo majú horšie vyhliadky, a preto ich komplexný systém predisponuje viac k mentalite hier s nulovým súčtom a menšiemu altruizmu, či väčšiemu podvádzaniu. Keďže ale nemožno brať do úvahy len rozdiel medzi protestantskou kultúrou individualizmu a napr. katolíckou kultúrou kolektivizmu (Lebo vo východnom Nemecku prevládal protestantizmus), tento efekt sa dá do veľkej miery pripísať práve histórii socializmu.

Problém kapitalizmu a socializmu je ale v nadužívaní inžinierskeho prístupu a metafory stroja z komplikovaných systémov (operačná sála, fabrika), a prenos tejto metafory do komplexných systémov (vzdelávanie, ekonomika, ľudská myseľ), kde treba používať skôr metaforu záhrady, alebo pralesa.  

Inžinieri socializmu sa snažili vytvoriť nového homo sovieticus. Podobne sa dnes mnoho aktivistov snaží pretvoriť ľudí na obraz tej či onej ideológie. Nepomáhajú ani behaviorálni ekonómovia, ktorí sa snažia pošťuchnúť (nudge) ľudí správnym smerom, ale to čo robia je skôr ich ťahanie a manipulovanie k vopred stanovenému cieľu, ktorý je často veľmi špecifický a narúša ekosystémy a má negatívne externality (lebo sa snaží vtesnať komplexitu do úzkej krabice komplikovaného systému).

No oveľa jednoduchšie ako zmeniť jedincov, je zmeniť vzťahy medzi nimi a interakciu medzi nimi. Napríklad uniforma v práci pôsobí ako kognitívny spúšťač a robí z ľudí súčasť posádky, či jednotky a mení ich vedomie, správanie a role a zjednocuje ich identitu na nejaký čas s ich rolou.

Pointa je, že v komplexných systémoch sú prvky tak previazané, že sa nedá určiť lineárna kauzalita, iba dispozícia systému pre isté výsledky. Táto dispozícia sa dá zistiť cez mikro-naratívy, to o čom si hovoria ľudia na pive a pri kávovare. Potom sa dá postupovať nie smerom od nejakého ideálu vo vzdialenej budúcnosti, ale smerom zo súčasnosti sa vieme spýtať, čo môžeme urobiť, aby zajtra bolo viac príbehov ako tieto (pozitívne) a menej príbehov ako tieto (negatívne).

V komplexných systémoch treba stanoviť hranice, ktoré nemožno prekročiť, treba robiť paralelné testy a lacné experimenty v malom rozsahu (rapídne prototypovanie), aby sme (citujem Davea Snowdena) "katalyzovali koherenciu okolo pozitívnych atraktorov, a naopak snažiť sa uberať zdroje a energiu negatívnym atraktorom". Táto dávka žargónu je nutná (sám som len na začiatku porozumenia), ale jednoduché vysvetlenie ponúkam nižšie. 

Ako manažovať detskú párty

Dave Snowden často opakuje vtipný príklad manažovania detskej párty, ako ukážky ako rozlíšiť spomínané tri systémy. Parafrázujem:  

Často rodičia robia chybu, že párty organizujú u seba doma a nie v nejakom komunitnom centre, kde sú hydranty a hadice na hasenie požiaru, upratovanie a občasnú kontrolu davu prúdom vody.

Ak si zvolíme chaotický systém manažmentu, tak nedáme deťom žiadne zábrany. Je dosť možné, že v procese sebapoznávania objavia alkohol a drogy a zapália dom. Ktorý zhorí a druhýkrát chaotický systém nevyskúšame, lebo je veľmi nákladný.

Ak naopak zvolíme komplikovaný systém, tak oblepíme miestnosti motivačnými plagátmi s misiou a víziou dnešnej párty. Rodič sa postaví k plátnu s powerpointom a začne hovoriť o cieľoch a KPIs párty a deti pri vstupe dostanú Disney karty s misiou na zadnej strane. Ak náhodou sa tento štýl deťom nepáči a protestujú, tak zavoláme konzultantov šťastia a blahobytu, ktorí ich naučia meditovať a vštiepia im vhodné mentálne modely pre šťastnejší život. Na konci párty napíšeme report a dáme odporúčania na zlepšenie a lessons learnt zapíšeme do našej databázy.

Oproti tomu je manažovanie v komplexite oveľa jednoduchšie. Nakreslíte jasnú čiaru na zem ako hranicu, pozriete sa deťom priamo do očí, a poviete im, „ak prekročíte túto čiaru, tak je po vás“. Časom sa naučíte, že hranice sú flexibilné a rigidné hranice majú tendenciu katastroficky zlyhať.

V rámci komplexného systému a jeho stanovených hraníc a kontextu umiestnite katalyzátory pozitívnej koherencie (deti sa spolu produktívne zabávajú) okolo nejakých atraktorov (lopta, videohra, grill) a robíte paralelné katalytické skúšky (lopta ich nebaví, ale gril áno) a snažíte sa pridať energiu a zdroje pozitívnym atraktorom (lopta vonku) a ubrať zdroje a energiu negatívnym atraktorom (lopta v miestnosti). Všetko záleží od kontextu (lopta vonku vs. vnútri) a v čase sa mení, ale tento systém manažovania komplexity, je oveľa jednoduchší ako manažovanie komplikovaných systémov a prenos inžinierskeho prístupu manažovania strojov, do komplexných ekosystémov manažovania záhrad a vzťahov.

K chaotickému systému manažovania bez bariér a obmedzení majú sklon smerovať libertariáni. Opakujem v niektorých kontextoch, napr. inovácií je chaos potrebný, ale ide o dočasný a nestály fenomén, ktorý si vyžaduje veľa energie.

Socialisti ale ani kapitalisti, či sociálni demokrati minulého storočia nepoznali vedu o komplexite, ktorá má nanajvýš 40 rokov. Ekonómia ju len začína nesmelo objavovať. No komplexita môže priniesť nové a humánnejšie riešenia a uhladiť mnohé spory. Môže zmeniť paradigmu zo stroja na záhradu a pomôcť nám lepšie znižovať existenčné riziká a rivalitu.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Fico dostal certifikát extrémistu

Do volieb si Fico vymyslí nejaký slogan o tom, proti komu stavia hrádzu s fašistami.

Bývalý šéf Tiposu pôjde do väzby, rozhodol Najvyšší súd

Do väzby okrem Barcziho pôjde aj exšéf IT Prelec.


Už ste čítali?