Pozmeň mi názor: Poďme do ecotopie, nie do nich

Autor: Jakub Šimek | 9.2.2020 o 14:18 | (upravené 9.2.2020 o 15:32) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  523x

Konfrontačne zvolený slogan PS-Spolu na záver kampane nebol najšťastnejší. Je ľahšie zjednocovať ľudí na základe toho, čo neznášajú a čoho sa boja. Ale je to kontraproduktívne. No potrebujeme pozitívnu víziu ekologickej utópie. 

Stranu Progresívne Slovensko sledujem od ich štartu, a páči sa mi ich zakladajúca ambiciózna vízia dostať Slovensko do top krajín sveta podľa rôznych rebríčkov kvality života, blahobytu a prispievania k riešeniu svetových problémov. Logika je benchmarkovať sa na iné krajiny a priateľsky sa spolu pretekať smerom nahor v mnohých dimenziách a zlepšovať tak blahobyt, nie len vlastných občanov, ale celého sveta.

Dôležité je dosahovať blahobyt a zdravie v mnohých dimenziách. Teda nestačí optimalizovať naše snahy iba okolo jedného úzkeho cieľa – napríklad stať sa technologická veľmoc, ale na úkor zhoršenia duševného zdravia a nárastu samovrážd, napríklad aj medzi tínejdžerkami (ako v USA). V minulosti som písal o tom ako sa stať najviac dobrou krajinou. Týmto článkom sa chcem pokúsiť vysvetliť v čom som zmenil názor a prečo sa zameriavam teraz viac na existenčné riziká, a hlboké problémy, ktoré ich spôsobujú – rivalita, drancovanie, a exponenciálne technológie.    

Iba nekonečná hra môže obsahovať konečné hry, naopak to neplatí

Opakom sú samozrejme preteky smerom nadol, čo je termín z teórie hier, ktoré varujú pred multipolárnymi pascami, kedy sa win-lose hry končia prehrou pre všetkých, vrátane prírody. V skratke potrebujeme podporovať hravé pretekanie sa v nekonečných hrách, kde je jediným zmyslom pokračovať v hre. Napríklad prežitie ľudstva tvári v tvár existenčným rizikám je takouto nekonečnou hrou.

Tieto nekonečné hry môžu obsahovať aj konečné hry. Preteky smerom nahor, napríklad v rebríčku Good Country Index sú takouto konečnou hrou v rámci nekonečnej hry „priateľstva medzi krajinami v medzinárodnom spoločenstve“. Aj keď niektorá krajina skončí daný rok prvá, stále ide dlhodobo o win-win pre všetky krajiny, ktoré sa zlepšujú, ako aj pre prírodu.

Futbal je konečná hra, jej zmyslom je zistiť, ktorý tím vyhral a hru ukončiť. Priateľstvo je nekonečná hra, jej zmyslom je pokračovanie v priateľstve. Nekonečné hry môžu obsahovať konečné hry, ale naopak to neplatí. Preto by sme sa mali vyvarovať  príliš vážnemu pretekaniu sa „na život a na smrť“ v končených hrách, a lose-lose pretekoch smerom nadol. Nekonečná hra je napríklad slobodná demokracia s ľudskými právami a vládou zákona. Konečná hra je napríklad kampaňovanie pred voľbami, ale v rámci vlády zákona a zaužívanej gentlemanskej etiky. V nekonečnej hre ide o hravosť.   

Nemôžte napríklad nadviazať autentické a dlhodobé priateľstvo len v rámci nejakej krátkej súťaže, ktorej zmyslom je obsadiť nejaké pozície, napríklad v práci, alebo v politike. To priateľstvo musí dané preteky prekračovať, jeho zmyslom je len pokračovanie priateľstva – nemožno ho brať inštrumentálne – ako nástroj na získanie niečoho. Podobne láska je iracionálna, alebo skôr meta-racionálna, v zmysle, že keď viete povedať, prečo daného človeka milujete, už to prestáva byť autentické a daného človeka zneistíte. Čo keď daný človek o tú vlastnosť alebo aktívum príde?  

Existenčné riziká znížime, len ak znížime rivalitu, zastavíme drancovanie a prestaneme weaponizovať exponenciálne technológie

Sociálne siete sú dnes zadarmo, a preto sú optimalizované na maximalizáciu angažovanosti cez silné emócie. Ak má človek nejaký predsudok, tak mu donedávna algoritmus youtube odporúčal videá tak, že ho posunuli do ešte väčšieho extrému. Cieľom nebolo ľudí radikalizovať. Cieľom bolo, aby pozerali čo najviac videí, čo najdlhšie a tým maximalizovať príjmy z reklamy. Radikalizácia bola len druhotným efektom.

Podobne nás facebook uzatvára do bublín a radikalizuje naše názory. Tristan Harris z Center for Humane Technology propaguje koncept „time well spent“ a nabáda tech firmy merať kvalitu času, a neoptimalizovať len okolo kvantity času stráveného online. Tristan Harris hovorí prečo sú sociálne siete oveľa návykovejšie ako reklamy či hracie automaty v minulosti. Teda sektory, ktoré tiež zamestnávali tisícky doktorandov, aby manipulovali ľudí. Je to preto, že sociálne siete využívajú aj nástroje ako spoločenská validácia (social proof) a umelú inteligenciu na detekciu vašich záujmov a taktiež umelú inteligenciu na zvyšovanie vašej angažovanosti. Predstavte si, že ste to vy s vašou biológiou, ktorú máme od čias lovcov a zberačov, verzus exponenciálne technológie vrátene umelej inteligencie a tisícok vedcov.     

Mark Lewis propaguje nové chápanie závislosti, nie ako choroby, ale ako mal-adaptívneho správania, ktoré spôsobuje vzájomné zužovanie človeka a jeho sveta. Človek čoraz viac času trávi na facebooku a čoraz viac z jeho sveta tvorí facebook a politické diskusie.

Pritom politika dnes patrí z väčšej časti do kategórie „Zábava“. Aj preto, že čoraz viac moci reálne meniť veci majú v rukách technokrati a medzinárodné trhy. Podobne ako Clinton, tak aj Obama keď zistil, že nič moc radikálne lepšie a progresívne nepresadí, tak v druhých voľbách vsadil na kultúrne vojny. A tak tu od 2012 opäť vzplanul oheň kultúrnych vojen, ktorý tlel od 60-tych rokov minulého storočia s opakovanými vzplanutiami. Výsledok novej fázy kultúrnych vojen 2.0 bol napríklad Trump, Brexit a výrazné ohrozenie multilateralizmu a usporiadania po Druhej svetovej vojne, a tak sa opäť zvýšilo riziko jadrových vojen.

Jadrovú vojnu ako existenčné riziko si treba predstaviť tak, že by bola napríklad 10x ničivejšia ako Druhá svetová vojna a zabila by tak viac ľudí, ako všetky vojny doteraz spolu. Toto je trochu narážka na Stevena Pinkera – áno svet sa zlepšuje v niektorých dimenziách, v iných dimenziách sa pokrok a bezpečnosť stáva krehkejšou. Po jadrovej vojne by sme mali nukleárnu zimu, dva roky bez úrody a miliardy ľudí by zomreli hladom.

Existenčné riziká ako tému vyzdvihujú aj mnohé nedávne hnutia, ako Extinction Rebellion (XR), ktoré sa zameriava na odvrátenie klimatickej krízy. Zúčastnil som sa jedného ich protestu, skupinovej meditácie pred Euroveou namiesto predvianočnej nákupnej horučky. Čo ma ale fascionvalo, bola prednáška hnutia v priestoroch Paralelnej Polis. Tu išlo o skutočné prepájanie rôznych názorových kmeňov a ideológií, ktoré majú čriepky riešení a pravdy, teda parciálne pohľady, ktoré ale realitu nereprezentujú dostatočne holisticky.

Ono je v poriadku mať vlastné názory a ideologické presvedčenie a priznať ich. Podobne je ok keď médiá priznávajú svoj ideologický bias. Ale človek musí sledovať viaceré médiá a viaceré názorové skupiny, aby si tieto biasy a skreslenia vykrátil a získal tak holistickejší pohľad v zmysle – pravdy, pravdivosti a reprezentatívnosti. Podobne ako jedno oko nevidí hĺbku a periferne, ale spojenie dvoch očí, dokáže priniesť úplne inú kvalitu. Do hĺbky to rozoberá Daniel Schmachtenberger v sérii videí War On Sensemaking.

Daniel Schmachtenberger je známy popisom troch hlbokých problémov, ktoré generujú existenčné riziká. Nazýva ich generačné funkcie existenčných rizík (generator functions of existential risks). Ide o 1) rivalitu, 2) nadmernú ťažbu a znečisťovanie (drancovanie), a 3) exponenciálne technológie, ktoré sú čoraz silnejšie nástroje s nezamýšľanými dôsledkami, a ktoré možno weaponizovať.

V skratke človek tvorí exponenciálne silnejšie nástroje, od kópie po atómové bomby, biozbrane s pomocou CRISPR a drony s AI. Tie využíva, aby vyhral v konečných hrách, bojoch o obmedzené zdroje a rivalite medzi skupinami, ktoré sa delia na „my a oni“.  Tieto (weaponizované) nástroje mu tiež pomáhajú efektívnejšie extrahovať prírodné zdroje v konkurenčnom prostredí, ale robí to na priemyselnej škále – od kilometrových sietí na lov rýb, až po ropné plošiny, bridlicovú ťažbu a poľnohospodárstvo, ktoré nadmerným hnojením ničí pôdu a zabíja aj koralové útesy.

V skratke ľudia sa sporia, či dosahujeme pokrok, ako tvrdí Steven Pinker, alebo či naopak ide o regres a čoraz väčšiu krehkosť systémov, ako tvrdí napríklad Nassim Taleb, alebo či ide o nejaký cyklický fenomén epoch, ktoré sa opakujú. Tieto tri pohľady dokáže zjednotiť koncept kriviek v tvare „S“ a toho ako nás istá exponenciálna (psycho)technológia robí čoraz viac závislejšími na nej, a ktorá nakoniec spôsobí zrútenie systému. Teda exponenciálny rast, je len časť krivky, ako aj pokles je len časť krivky v tvare „S“. A opakovanie epoch spôsobuje to, že po jednej S-krivke, ktorá sa vyčerpá nasleduje ďalšia.

S-krivky vysvetľujú kolaps civilizácií a sú tiež súčasťou teórie top predátorov od Davea Snowdena (peak predator theory). Microsoft nahradil IBM, Google nahradil Microsoft ako top predátor. Dave Snowden spomína príklad toho, ako opätovné nasadenie vlkov v národnom parku Yellowstone malo taký kaskádovitý efekt naprieč ekosystémom, že vyčistilo rieky. Celý ekosystém sa prispôsobuje peak predatorovi a nasadenie nového predátora vie spacifikovať menších predátorov. Peak predátor inovouje rovnako ako startupy, ale čo spôsobuje jeho záhubu je zotrvačnosť a monokultúra, ktorá mu bráni agilne reagovať na meniace sa kompetitívne prostredie.

Problém je, že súťaživosť ľudí nemožno modelovať ako ko-evolúciu antilop a levov, lebo jeden lev nemá jadrový kufrík a nie je miliardu-krát mocnejší ako priemerný lev. V skratke každú novú weaponizovanú techniku a technológiu vie replikovať aj protistrana a tým zvýšiť existenčné riziko.   

Slovensko ako krajina, kde sa tvoria hard tech inovácie pre ecotopiu, cosmopolis a synteizmus

Peter Thiel hovorí, že že sa potrebujeme dostať opäť do doby moonshotov, aká bola naposledy v rokoch 60-tych v USA s ich Apollo programom dostať človeka na mesiac. Teda do doby, kedy ľudia verili v ambiciózne vízie a vidinu konkrétnej pozitívnej budúcnosti. Alexander Bard tvrdí, že áno potrebujeme takúto dobu, ale namiesto infantilného sna dostať človeka na Mars, potrebujeme riešiť tri konkrétne problémy tu na zemi. Celkom dobre mapujú na generačné funkcie existenčných rizík.

Keď ľudia počujú slovo utópia tak si predstavia „temnú Hodvábnu cestu“, ktorá viedla od Rousseaua k Hitlerovi, Stalinovi, Maoi až po Pol Pota (ktorý robil dizertačku v Paríži o Rousseauovi). Rousseau priniesol dva infantilné koncepty o dokonalosti – že človek je nepopísaná "tabula rasa" a že človek bol "cnostný divoch,  ktorého pokazila zlá spoločnosť". Stará generácia musí preto uvoľniť miesto cnostným a dobrým deťom, ktoré ju násilne nahrádzajú cez násilné udalosti ako Kultúrna revolúcia v časoch Maa v Číne.

No utópia sa dá chápať aj inak ako perfekcionizmus v nejakom obmedzenom smere a dimenzii (absolútna rovnosť príjmu). Utópia sa dá chápať ako hyper-objekt. Teda napríklad klimatická zmena je hyper-objekt, je to globálny sumár všetkých lokálnych klimatických zmien. Čo by bolo opakom klimatickej zmeny? Nie nejaká utópia cnostných ľudí, ktorý signalizujú akí sú úžasní tým, že chodia na dovolenky vlakom a žijú absolútne zero-waste. Klimatická zmena ako hyper-objekt, nám pomohla spojiť predtým nesúvisiace fenomény, ako odumieranie koralových útesov, silné požiare a ničivé záplavy. Môžeme sa dohadovať a odhadovať, ako silná klimatická kríza bude. Ale o to tu nejde, nemusí to byť perfektne ničivá klimatická kríza, na to, aby sme ju brali vážne.

Podobne opakom klimatickej krízy by bola utópia, ktorá nemusí byť dokonalá, ale utópia, ktorá by spojila celý svet do niečoho pozitívneho, prepojeného a zameraného na regeneráciu prírody a vzťahov. Teda potrebujeme hyper-objekt, ktorý je opakom klimatickej zmeny, a ním je ecotopia, ekologická utópia, ako ju nazýva Alexander Bard. Teda pozitívna predstava o zemi ako záhrade s prepojenými senzormi, mestskými vertikálnymi záhradami, no zároveň pralesmi. Sú to drony s AI, ktoré dokážu vysadiť o miliardy stromov viac ako každoročne vyrúbeme. Je to bunkové poľnohospodárstvo (cell agriculture, clean meat, cultured meat), ktoré v budúcnosti dokáže vyrobiť lepšie a zdravšie steaky bez toho, aby museli trpieť kravy alebo klíma kvôli metánu.

Ecotopia spadá do hard tech sektoru, teda veľmi ťažkých inovácií v komplexných systémoch, kde je veľa rizika veľa vecí sa dá pokaziť, a preto potrebujeme exponenciálne zvyšovať svoju múdrosť. Kľúčovým pre budovanie ecotopie je sloveso exaptovať (adaptovať niečo na radikálne nový kontext s využitím šťastných náhod – pozitívnych čiernych labutí).  

Cosmopolis je druhou utópiou o svete ako prepojenom globálnom meste, teda je to hyper-objekt so sídlami, dedinami, mestami, mestskými štátmi a štátmi až po globálnu ríšu, ktorú nazývame internet. Aj keby vymrelo ľudstvo v dôsledku nejakej ničivej jadrovej vojny, tak internet tu zostane. Je tak stavaný. Vyžaduje si čoraz viac dát, väčšiu transparentnosť, a čoraz vyššiu kvalitu a múdrosť obsahu.

No my sme stavaní biologicky na obdobie lovcov a zberačov, a top predátormi sme sa stali vďaka kolektívnej múdrosti a koherentnosti okolo Dunbarovho čísla, cca 157 ľudí. Preto aj keby sme mohli mať tisícky priateľov na facebooku z hociktorej krajiny, tak polovica ľudí na facebooku má cca 200 priateľov. Teda niečo okolo Dunbarovho čísla. Vraj ženy majú oveľa viac facebookových priateľov ako muži, sú pre našu prepojenú dobu vzťahov a sietí lepšie stavané.

Cosmopolis je utópia o sociálnych sieťach a symbiotickej umelej inteligencii, ktorá nám pomôže milovať viac svojich blížnych a aj cudzincov lepšie a dlhodobejšie. Kľúčovým pre budovanie cosmopolisu je nové sloveso imploitovať (to imploit), čo je opakom anglického slovesa exploitovať, teda drancovať, zneužívať a vykorisťovať. Koncept imploitácie spája činnosti ako šetrenie, odklad pôžitku, opravu pokazených vecí a dôraz na obehovú ekonomiku, a prehlbovanie vzťahov s blízkymi, no zároveň láskavosť voči cudzincom a zdržanlivosť pri konfliktoch.

Treťou utópiou je Syntheos, alebo synteizmus. Ide o meta-utópiu v zmysle, že jej cieľom je pomôcť nám neustále vyrovnávať sa s našou nedokonalosťou, tragédiami, neúspechom, nerovnosťou a závisťou z úspechov iných. Je to niečo ako biohacking a zlepšovanie kolektívnej múdrosti. Teda hej niečo ako "crowdsourcované náboženstvo" ale s lepším skupinovým géniom (sceniom) a kultúrou, ako majú dnes niektoré názorové kmene, ktoré vytvárajú skôr pasívne sekty obetí a aktivistov a tým oslabujú svojich členov a aj menšiny, ktoré majú za cieľ chrániť.  

Spomínali sme tri hlboké dôvody existenčných rizík – rivalita, drancovanie, exponenciálne technológie. Prvé dve utópie sa dajú celkom dobre mapovať ako riešenia proti 1) drancovaniu (cosmopolis a obehová ekonomika) a 2) weaponizácii exponenciálnych technológii (ecotopia a hard tech ako vesmírny priemysel).

Alexander Bard hovorí, že keď chceme k svetu pristupovať dospelo, nesmieme ignorovať problémy okolo moci, sexu a triedy. Exponenciálne technológie predstavujú moc a ecotopia má tento problém inteligentne riešiť, cez opak konceptu weaponizácie. Napríklad „exaptáciou“ (exapting = radical repurposing) už predtým weaponizovaných technológií. To je príklad BioCarbon Engineering, firmy ktorá použila pôvodne vojenskú technológiu strieľajúcich dronov na sadenie miliárd stromov.

Podobne problémy okolo sexu a sexuality sa dajú spojiť s hlbokým problémom drancovania (nadmernej ťažby či naopak znečisťovania, ktorá neudržateľne bráni napr. prírode či vzťahom sa regenerovať). Kým gangsterská mentalita (viď môj článok Kotleba je nuda) preferuje okamžitý pôžitok a vykorisťovanie druhých, tak jej opakom by bola utópia cosmopolisu s konceptom imploitácie, ako opakom vykorisťovania (exploitation). Teda nejde len o obehovú ekonomiku, ale aj o zveľaďovanie dlhodobých vzťahov, aj s veľmi odlišnými ľuďmi, namiesto hľadania okamžitých pôžitkov.

Je to dôraz na kvalitu popri kvantite. Facebook dnes vykorisťuje našu pozornosť a robí nás závislými na silných emóciách, ktoré polarizujú v snahe zarobiť na reklame, lebo pre užívateľov je zadarmo. Pritom, keby v priemere jeho užívatelia platili dva doláre mesačne, tak by facebook dosiahol rovnaké finančné výsledky. Ale bol by optimalizovaný pre blaho užívateľov a nie zadávateľov reklamy. Opäť tu je utópia cosmopolisu postavená nie na detinskej snahe o perfekcionizmus, ale na myšlienke hyper-objektu. Ak je drancovanie ako hyper-objekt, ktorý spája všetky lokálne drancovania v globálny problém, čo by bolo jeho opakom? Opakom by bola regenerácia a zveľaďovanie vzťahov a zdravia cez správnu mieru podnetov, správne načasovanie a kvalitný dobre strávený čas. Teda napr. zameranie sa na novú generáciou sociálnych sietí, ktoré sa sústreďujú na imploitáciu, nie na exploitáciu.  

Ako sa vyrovnať s vlastným neúspechom a veľkým úspechom iných (pozitívnymi a negatívnymi čiernymi labuťami)?

Zostáva nám rivalita ako asi najťažší problém z troch hlbokých problémov, ktoré spôsobujú existenčné riziká (rivalita – drancovanie – exponenciálne technológie). Pri rivalite ide o problémy okolo spoločenskej triedy, triednych konfliktov, závisti a závislosti. V prvom článku s názvom Kotleba je nuda som spomínal ako internet vytvoril nové spoločenské triedy – konzumtariátnetokraciu. Konzumtariát inter-pasívne konzumuje obsah online, spája sa do rozvášnených davov, ktoré hejtujú a naháňajú každý deň iného obetného baránka, konkrétneho človeka, či skupinu ľudí. Naopak netokracia spolu interaktívne kolaboruje a spolupracuje na pozitívnych projektoch pre lepšiu budúcnosť a "nekonečnú súčasnosť" vzácnych momentov extázy a katarzie.

Kým priemyselná doba vznikla vďaka kníhtlači a jej palivom bola túžba po moci, tak internetová doba s ekonomikou pozornosti beží na túžbe po múdrosti. Pozornosť je tu násobkom kredibility obsahu a zaujímavo podaného obsahu. Teda centrom diania je "infotainment" – spojenie učenia sa so zábavou. Keď sa niekto snaží byť len zaujímavý cez trollovanie, ale robí to na úkor úplného zničenia kredibility, tak z dlhodobého hľadiska v internetovej dobe prehrá. Internet požiera staré inštitúcie priemyselnej doby, vrátane univerzít, fabrík, národných štátov. Zároveň internet ešte väčšmi zvyšuje nerovnosti medzi ľuďmi. Sú ľudia, ktorí majú milióny followerov a ľudia, ktorí majú pár desiatok. A tieto rozdiely sa prehlbujú kvôli pozitívnemu väzbeniu, teda efektu snehovej gule, ktoré prispieva k veľmi nerovnej Pareto distribúcii (Keď investujete do 1600 startupov, 40 z nich bude mať polovicu celkovej hodnoty porfólia – viď portfólio inkubátora Y Combinator).

článku s názvom Progresivizmus je pokračovaním kresťanstva som rozvinul myšlienku, že progresivizmus bol náboženstvom priemyselnej doby. Kresťanstvo počas storočí pomaly odhaľovalo hlboký mechanizmus hľadania obetných baránkov, ktorým ľudstvo tlmilo vzájomnú rivalitu všetkých proti všetkým, tým, že načas zameralo nenávisť na jedného človeka či vybranú malú skupinu ľudí. René Girard, ktorý prišiel s touto mimetickou teóriou konfliktu, hovorí, že upaľovať bosorky sme nezačali v stredoveku. Naopak to bola doba, kedy to po prvýkrát niekomu začalo vadiť a niekto sa o tejto starobylej praktike začal zamýšľať. Peter Thiel postavil na mimetickej teórii svoju „bibliu“ pre startupy Zero to One. V skratke ide o kontraintuitívne zistenie, že veľmi podobní ľudia zažívajú paradoxne medzi sebou oveľa väčšiu rivalitu, než veľmi odlišní ľudia. Teda keď je niekde tisíc podobných novinárov, akademikov, či hercov, tak budú zažívať vedome či podvedome oveľa väčšiu vzájomnú rivalitu, ako keď sa stretne rezbár s programátorom, alebo podnikateľ s filozofom. Niekto zbiera autá, niekto zbiera koncepty a teórie. Nezávidia si, alebo si závidia menej. Čím viac dimenzií, kde sa dá pretekať a spolupracovať, tým lepšie. Nemusíme všetko sploštiť na jednu dimenziu peňazí, eur, či dolárov. Pri firmách nám táto mimetická teória rivality až tak paradoxná nepríde. Chápeme, že sa musíme odlíšiť. Thiel vlastne „exaptoval“ mimetickú teóriu Reného Girarda pre kontext trhovej súťaže.     

Nová generácia sociálnych sietí s použitím symbiotickej inteligencie, teda spoluprácou ľudí a AI, by nemala spôsobovať závislosť a polarizáciu, a mala by nám pomôcť budovať kolektívnu múdrosť. Toto je utópia cosmopolisu, kde nám stroje pomáhajú milovať veľmi odlišných ľudí na druhom konci sveta, ako svojich blížnych, a efektívne s nimi spolupracovať.

No potrebujeme aj tretiu utópiu – niečo ako Syntheos a synteizmus, teda oslavu konečnosti a nedokonalosti. Ide o vzájomne crowdsourcovanie „boha“, ktorý „vznikne v budúcnosti“ cez naše vzťahy v sieti a globálnej ríši zvanej internet, ale ktorého sa nikdy nedočkáme. Lebo dokonalosť ani nekonečnosť nevieme dosiahnuť, iba sa k nim na čas priblížiť. Toto je utópia, kde nám technológie pomôžu konštruktívne pracovať s vlastnou nedokonalosťou a pomaly sa zlepšovať. Kde nám (psycho)technológie pomôžu prekonať naše pády a tragédie (negatívne čierne labute) a prekonať aj závisť z veľkých úspechov našich blížnych (pozitívne čierne labute).   

Priemyselná doba mala náboženstvo progresivizmu s vierou v lepšiu budúcnosť pre naše deti, na ktorom musíme budovať a musí byť základom nášho "stacku" a infraštruktúry (psycho)technológií. No v internetovej dobe ide okrem lepšej budúcnosti aj o dôraz na nekonečnú súčasnosť – na momenty, ktoré trvajú obmedzený čas, a práve preto sú hodnotné. Keby trvali večne, tak by sa blaho z ich prežívania za čas premenilo na muky. Čo je „večné“ sú len spomienky na tieto momenty, ktoré si môžeme opakovane prežívať a pripomínať.

Progresívne zmýšľajúci ľudia dobrej vôle sú vlastne pokračovateľmi ducha kresťanstva. A ochranou menšín bojujú proti všeobecnej tendencii ľudí hľadať obetných baránkov. Najmä v čase nedostatku a ohrozenia. Musíme dostať progresivizmus na novú úroveň, tým že sa zameriame na tri utópie: ecotopiu, cosmopolis a synteizmus. Pri utópiach nejde o dokonalosť, sú to hyper-objekty, ktoré nám pomáhajú chápať riešenia problémov v ich celistvosti.

Klimatickú krízu a nevraživosť k prírode vyriešime iba cez ecotopiu, obraz sveta ako prepojenej záhrady so senzormi, bunkovým poľnohospodárstvom, a dronmi ktoré sadia stromy. Tieto inovácie dosiahneme pomocou konceptu exaptovania technológií pre prospešné účely, a opakom ich weaponizovania. V skratke je to zameranie na hard tech sektor a vesmírny priemysel.  

Vykorisťovanie a nevraživosť k odlišným ľuďom vyriešime len cez cosmopolis, cez utópiu sveta ako jedného mesta, kde nám technológie pomáhajú milovať odlišných ľudí a efektívne s nimi spolupracovať. Toto dosiahneme cez koncept imploitovania zdrojov a vzťahov, teda opak exploitácie, drancovania a vykorisťovania. V skratke je to obehová a regeneratívna ekonomika v širšom zmysle.  

A hlboký problém rivality a nevraživosti medzi podobnými ľuďmi vyriešime len cez (psycho)technológie, ktoré nám pomôžu stráviť vlastnú nedokonalosť, svoje neúspechy  a naopak úspechy iných. Toto dokážeme cez opak zatrpknutého a pasívneho konzumu a trávenia. Niečo ako kombinácia strávenia hlbokej bolesti a smútku a jej kreatívne pretvorenie do niečoho pozitívneho a prospešného.

Zatiaľ som vymyslel sloveso syngesting, ako kombinácia "digesting" a "synthesizing". Teda znovu, znamená to niečo ako aktívne regenerovanie a liečenie tráum za účelom ich kreatívneho pretvorenia na niečo pozitívne a všeobecne prospešné. V skratke je to aj koncept biohackingu s využitím AI a kolektívnej múdrosti. (Alexander Bard to nazýva "dialektika medzi mortidom a libidom" a napísal mi, že toto sloveso syngesting ako alternatíva je ok, kým ako komunita nevymyslíme niečo lepšie.)

Utópia synteizmu by mala byť zároveň opakom mechanizmu tvorby závislosti cez mal-adaptívne správanie - kedy sa vzájomne zužuje človek a aj jeho svet. Synteizmus by mal napomáhať k vzájomnému rozširovaniu človeka a jeho sveta. Teda ide o opak závislosti. Niečo ako kombinácia mindfulness a open-mindedness o ktorej hovorí John Vervaeke.  

Potrebujeme spolu čeliť existenčným rizikám a pomaly pretvárať našu Game A civilizáciu založenú na rivalite, konečných hrách, hierarchii Napoleonovej armády, a jazyku kníhtlače... na životaschopné Game B spoločenstvá suverénnych ľudí, ktorí spolu dokážu, lokálne a fraktálne, tvoriť kolektívnu múdrosť a rapídne prototypovať inovácie, pre globálne anti-rivalistické a anti-krehké (eko)systémy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: PCR testy odhalili vyše tisíc nakazených, pribudlo 16 úmrtí

Z 44 769 vykonaných antigénových testov zistili 919 pozitívnych osôb.


Už ste čítali?